Záchranou má byť dinosaurus

Argentínsky dôchodca Raúl Castella na čele niekoľkých stovák ďalších hladom trpiacich ľudí poprosil riaditeľa supermarketu, aby im zadarmo poskytol nejaké potraviny. Za vydieranie ho odsúdili na tri a pol roka väzenia. Mladý Emilio Ali dostal až päť a pol roka väzenia za znesvätenie kostola, kde sa zhromaždil s viacerými druhmi, aby sa vydali do ulíc
Počet zobrazení: 2050

Argentínsky dôchodca Raúl Castella na čele niekoľkých stovák ďalších hladom trpiacich ľudí poprosil riaditeľa supermarketu, aby im zadarmo poskytol nejaké potraviny. Za vydieranie ho odsúdili na tri a pol roka väzenia. Mladý Emilio Ali dostal až päť a pol roka väzenia za znesvätenie kostola, kde sa zhromaždil s viacerými druhmi, aby sa vydali do ulíc žiadať o jedlo.

Na druhej strane exprezident Carlos Menem, ktorý sa päť mesiacov zdržoval v domácom väzení vo svojej vile s plaveckým bazénom a golfovým ihriskom v spoločnosti mladej manželky, pretože bol obvinený z predaja zbraní zo štátnych rezerv do zahraničia a prijatia úplatku vo výške 40 miliónov dolárov, sa dostal na slobodu po zásahu generálneho prokurátora, ktorého kedysi sám menoval. Nielen ekonomika, ale aj spravodlivosť je v Argentíne už veľa rokov v kríze...

Špirálu dlhov rozkrútil Menem

Ako je možné, že krajina, ktorá na prelome 19. a 20. storočia patrila medzi sedem najbohatších štátov sveta a ešte v roku 1976, keď vdova po charizmatickom vládcovi Juanovi Perónovi - Izabela musela utiecť pred nastupujúcou juntou generálov, mala hospodárske výsledky porovnateľné zo Španielskom, ekonomicky skolabovala? Za prezidenta Raúla Alfonsina, ktorý na čele štátu vystriedal osem rokov vládnucu juntu, krajinu postihla hyperinflácia. Po trinástich generálnych štrajkoch sa na základe dohody s najbohatšími kruhmi krajiny dostal roku 1989 do najvyššej funkcie perónista Carlos Menem. Jeho ministrovi hospodárstva Domingovi Cavallovi sa o dva roky podarilo hyperinfláciu zastaviť „zavesením“ argentínskeho pesa na dolár. Na trh vstúpili zahraniční investori a hospodárstvo začalo rásť o sedem percent ročne.

Menem sa v ošiali úspechu začal správať rozhadzovačne a Cavalla za jeho kritiku vyhodil z vlády. Postupne sa rozpredal celý majetok štátu, no doláre získané za desať rokov z privatizácie (55 miliárd) sa neinvestovali v krajine, ale plynuli na splácanie dlhov a strácali sa vo vreckách politikov a guvernérov provincií. Podniky vykúpené zahraničnými firmami prepúšťali zamestnancov a miestnych dodávateľov nahrádzali partnermi zo zahraničia. Export sa znižoval, argentínske firmy krachovali a rozdiel v príjmoch medzi najbohatšími a najchudobnejšími sa prehĺbil z 28:1 na 120:1. Nezamestnanosť a zahraničný dlh sa zdvojnásobili, zato majetok Carlosa Menema a jeho klanu dosiahol hodnotu vyše miliardy dolárov. Počas desiatich rokov svojej vlády však zostal Menem miláčikom finančných inštitúcií, pretože plnil úlohy - liberalizoval a privatizoval.

Pohár trpezlivosti pretiekol

V októbri 1999 utrpeli Menemovi perónisti v prezidentských voľbách najhoršiu porážku v histórii. Argentínci vystavili účet predchádzajúcej hlave štátu za masovú nezamestnanosť, obrovské zadlženie, zločinnosť a korupciu tak, že odmietli perónistického kandidáta Eduarda Duhaldeho a zvolili kandidáta opozičnej koalície ľavého stredu Fernanda de la Rúa. Občania sa však sľubovaného „poľudštenia“ ekonomickej reformy nedočkali a zadlženie krajiny ďalej narastalo. V decembri 2000 dostala de la Rúova vláda od Medzinárodného menového fondu (MMF) a iných zdrojov úverový balík vo výške takmer 40 miliárd dolárov, no jednu z posledných šancí na riešenie zadlženia a ostatných ťaživých problémov nevyužila. Domingo Cavallo, ktorý sa po rokoch vrátil do funkcie ministra hospodárstva, začal zvažovať zrušenie previazanosti pesa s dolárom a napojenia miestnej meny na kôš viacerých stabilných mien. Vývoj udalostí však predbehol jeho plány. Realizovať ich bude „najnovší“ prezident Eduardo Duhalde.

„Argentínska politika je v hlbokej kríze. Ide o krízu spoločenského modelu a krízu hodnôt,“ napísal v predvečer októbrových parlamentných volieb tamojší denník Clarín. Voľby varovanie potvrdili. Už pred nimi sa mnoho politikov de la Rúovej Aliancie dištancovalo od ňou presadzovaných tvrdých ekonomických opatrení, no najjasnejšie sa vyjadrili samotní voliči, ktorí uprednostnili opozičných perónistov. Varovným signálom však bolo pre obe strany, že až 40 percent hlasujúcich odovzdalo v povinných voľbách na znak protestu neplatný hlasovací lístok. Analytici predpovedali nové sociálne motivované protesty. Šoková terapia, s ktorou mal Domingo Cavallo úspech začiatkom 90. rokov, sa stala neuskutočniteľná, vláda sa nedokázala dohodnúť s MMF na odložení splátky ani na inej pomoci. Po tom, čo sa prezident de la Rúa rozhodol zmraziť všetky vklady a obmedziť výbery z kont, aby zabránil pokračujúcemu odlivu kapitálu do zahraničia, a vláda tiež zabavila peniaze domácich penzijných fondov, pohár trpezlivosti obyvateľov niekoľko dní pred Vianocami pretiekol.

Kritika neoliberálnej politiky

Rozzúrené davy prinútili na prelome roka utiecť Fernanda de la Rúa z prezidentského paláca vrtuľníkom a odmietli aj jeho perónistického nástupcu Rodrigueza Sau. Nádej na stabilizáciu pomerov dnes predstavuje ten, ktorého už Argentínci odmietli v prezidentských voľbách v roku 1999 - perónista Eduardo Duhalde. Prívrženec paternalistického modelu ekonomiky sa hodí ako posledné záchranné koleso pre kolabujúcu krajinu. „Je to síce politický dinosaurus, ale aspoň vyplní politické vákuum,“ povedal o ňom istý finančný analytik. Duhalde vo svojom úvodnom prejave kritizoval politiku voľného trhu a výsledky predchádzajúcich vlád, ktoré „úplne zdecimovali strednú triedu a priviedli k bankrotu priemysel“. Tvrdí, že krajina sa musí vzdať vyčerpaného ekonomického modelu a nájsť nový, ktorý zabezpečí lepšie rozdelenie bohatstva. Duhalde chce nielen opustiť neoliberálnu politiku predchádzajúcich vlád, no nechá vraj preskúmať aj osud štvrtiny bankových úverov, ktoré boli zrejme nelegálne prevedené do zahraničia.

Vývoj v Argentíne ukázal, kam môžu aj pomerne bohatú krajinu priviesť nadmerné dlhy, no kam ju môžu priviesť aj tí, ktorí jej bez štipky zodpovednosti poskytujú nové a nové úvery. Dokáže vôbec MMF reálne hodnotiť ekonomiku štátov, ktorým poskytuje svoje úvery, keď ešte do poslednej chvíle žiadal od Argentíny nulový rozpočtový deficit a radikálne okresanie výdavkov, hoci krajina evidentne nemohla takýto postup splniť? Predstaviteľka MMF Anne Kruegerová začiatkom decembra prezentovala víziu riešenia problémov štátov, ktoré majú ťažkosti so splácaním dlhu. Konštatovala, že krízu definitívne prehĺbi náhly odliv zahraničného kapitálu, ktorý vyčerpá devízové rezervy.

Dostávame sa tak k priamemu pomenovaniu vinníka, ktorého odhalil futurológ Alvin Toffler vo svojom Šoku z budúcnosti: „Dnes je to medzinárodný kapitál, kto kontroluje vlády, parlamenty, prezidentov demokratických krajín, hodnotí ich politiku a na svetových trhoch hlasuje pre nich alebo proti nim zmenami valutových kurzov či cien obligácií, a v prípade konfliktu trestá aj veľmi silné vlády tým, že rýchlo prenáša veľké objemy (peňazí) do prívetivejších (poslušnejších) krajín.“ Samozrejme, ide o slobodné rozhodnutie každej krajiny (resp. jej vlády), či nechá nadnárodné korporácie, aby skúpili jej bohatstvo a mohli manipulovať jej osudom. Argentína prišla neskoro na to, že neoliberálna politika predstavuje cestu do pekla.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984