Nie sila, ale rozum a úcta
Vysoko oceňujem uverejnenie prekladu state Ernsta Tugenthata Vôľa k moci (SLOVO č. 46/2001). Je to ďalším doplnením i konfrontáciou teórie Friedricha Nietzscheho, osobitne rozvedenej v jeho diele Tak hovorí Zarathustra, a praxe Adolfa Hitlera, ktorý svoj svetonázor vyjadril v knihe Mein Kampf. Ako člen klubu Prometheus v Košiciach mám Nietzscheho dielo naštudované, lebo vyšlo v Zošitoch humanistov a teda problematika ma zaujala najmä z pohľadu tvorby správneho zamerania na ďalší vývoj ľudstva. V tejto súvislosti je vhodné doplniť úvahy z myšlienok Nietzscheho v knihe Antikrist, ktorá bola pokusom o kritiku kresťanstva, čo potvrdzuje autorovo presvedčenie, že na jednej strane existujú „veľkí“ a „vznešení“ a na druhej „obyčajní“ a „nízki“ ľudia.
Po prečítaní je jednoznačné konštatovanie a uvedomenie si dvoch extrémov. Pokiaľ prvý názor uznáva len silného jedinca, ktorý je oprávnený a povinný bojovať o svoju moc, a tí ostatní sú uznávaní iba ako zvieratá, tak na druhej strane tých slabých obhajuje kresťanstvo a vidí ich úspešnosť, keď budú v blaženom raji. To len potvrdzuje, že musí nastať doba, v ktorej zvíťazí spolupatričnosť, porozumenie a vytváranie podmienok pre primeraný život všetkých tvorov a zmiznú extrémy. Tí múdri či silní budú vytvárať podmienky, aby sa tí „menejcenní“ mali lepšie, porovnateľne ich úsiliu, potrebám a možnostiam v danom období. Čiže, právo žiť majú nielen silní, lebo ich príroda vybavila „lepšími“, nie vždy ľudskými hodnotami. Nietzscheho teória z diela Antikrist - citujem: „Čo je dobré? - Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samú moc. Čo je zlé? - Všetko, čo vchádza zo slabosti… Nie predovšetkým mier, lež vojna… Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá zásada našej lásky k ľuďom.“
Dnes najmocnejší - podľa Nietzscheho najschopnejší ľudia sveta vlastne napĺňajú v praxi jeho teóriu. Preto sa nečudujme, že na druhej strane, v krajinách, kde stámilióny ľudí sú odsúdení na zánik, organizujú ich vodcovia extrémny terorizmus, ktorý taktiež nie je zmyslom a nádejou záchrany ľudstva. Či si hádam tí najsilnejší myslia, že nájdu podmienky života na inej planéte pre svojich dedičov, ktorí by sa tam s vybranými služobníkmi odsťahovali?
Ak Nietzscheho teória vedie do záhuby všetkých, ktorí nie sú od narodenia silní a a odhodlaní zabíjať slabých, tak náboženstvo vedie do záhuby masy ľudí falošnými rečami o tom, že nie je dôležitý a rozhodujúci život na tejto Zemi, ale v raji. Takže aká je cesta k záchrane ľudstva? Nie je dôležité, ako nazvať spoločenské zriadenie, ale musí byť také, aby bralo na vedomie každého človeka a vytváralo mu podmienky podľa jeho schopností, možností, a nie podľa postavenia a peňazí. Potom nebudú potrebné ani kadejaké charity, ktoré sú dnes vlastne propagáciou silných. Čiže nejde o rovnosť a egalitu všetkých, ale rovnosť pravidiel a zákonov pre všetkých. Taktiež nesmú byť rozhodujúce - nielen dnes, ale aj v ďalekej budúcnosti - myslenie a ideológie človeka, ak je čestný, spoločenský a humánny. Nietzsche - tak ako náboženstvo - neuznáva ani iné myslenie: „voľnomyšlienkárčenie našich pánov naturalistov a fyziológov je v mojich očiach žartovanie.“
Na záver ešte slová Nietzscheho: „Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť mať moc. Kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku.“ Zamyslime sa. Netvoria sa u nás podmienky v praxi, hoci sa hovorí o demokracii a službe ľudu, pre naplnenie tejto tézy?
