Aby nás už chlad nezaskočil
Povedzme si otvorene: so zimou je to tak - či príde v decembri, januári, alebo vo februári, vždy nás zaskočí. Nezaskočila by nás možno v júli či auguste, ale napríklad počas veľkonočných sviatkov, ako to bolo tohto roku, sme zostali celkom bezradní. A v tom vlastne tkvie podstata problému. Mínusové teploty sa v našej krajine distribuujú veľmi nepravidelne, takže najvyššie štátne, mestské a miestne orgány sa nedokážu včas pripraviť, čo je dôvodom vzniku kalamitných situácií. Naša vláda, ako je známe, nemá rada situácie, ktoré cudzím zavinením nedokáže zvládnuť, pretože má dosť starostí so zvládnutím situácií, ktoré zaviní sama. Nuž a keďže v tomto štáte už takmer niet čo rozkrádať, privatizovať a inak znehodnocovať, ba pomaly sa končí aj ľudová zábava spojená so štiepením a nevraživosťou politických strán, na ktorej sa národ zúčastňuje iba ako dobre platiaci divák, nečudo, že nedávne problémy s dlhotrvajúcou zimou a snehom prerástli provinčné hranice a stali sa predmetom rokovania na najvyšších miestach.
Tón udal premiér, ktorý, zrejme vzhľadom na svoju nevysokú postavu, vyjadril obavy, že mu raz sneh celkom určite prerastie cez hlavu. Z dôvodov postavy (nie postavenia) sa čoskoro pridal aj predseda parlamentu, ktorý doslova povedal: "Buďme chlapi, keď sa nám nechce do kalamity, dajme si navzájom po papuli, a rozíďme sa v pokoji." Vzápätí sa premiér obrátil na ministra zahraničných vecí a spolu vyhlásili, že problémy s nerovnomernou distribúciou snehu nám pomôžu vyriešiť iba euroatlantické štruktúry. Na to bývalý predseda istej národne orientovanej strany poznamenal: "Hovoril som vám, sadnime do tankoch a hrňme sneh na Budapešť!" Tomuto výroku sa vysmial minister obrany tvrdiac, že do tankoch by sme síce sadnúť mohli, ale kde vziať peniaze na naftu. Podobne rýchlo zareagovala aj ministerka financií, ktorá z titulu svojho enormného sociálneho cítenia začala presadzovať zákon o snežnej dani, ktorú by platili všetci občania bez rozdielu, a to podľa veľkosti topánok.
Prvé rokovania s euroatlantickými štruktúrami priniesli veľmi dobré výsledky. Podľa predbežných dohôd sa budú na Slovensko dodávať prídely snehu po celý rok - v zimných mesiacoch z okolitých krajín a v lete z Grónska prostredníctvom špeciálne vycvičených polárnych medveďov a líšok. Do záhrad a polí spoločenskej smotánky budú sneh privážať tučniaci, pretože, ako sa v dohodách píše, sú na styk s buržoáziou predsa len vhodnejšie oblečení.
Samozrejme, opozícia okamžite vyrukovala s námietkami: čo si počneme s toľkým snehom, keď nám už teraz spôsobuje problémy? Navyše, tvrdila opozícia, nám vláda zatajila, že za dovoz snehu zaplatíme sedemdesiatpäť percent národného dôchodku. Nič to, tvrdili zástupcovia vlády. Dovozcovia snehu nám tu na základe barterovej zmluvy zanechajú svojich tučniakov. A keď bude najhoršie, pristúpime k snehovej privatizácii, v ktorej si každý občan bude môcť zakúpiť určité množstvo snehu s tým, že keď sa sneh roztopí, občania získajú dostatok pitnej vody, čím ušetria za vodné a stočné.
Po tomto oznámení začali poslušní občania vytvárať dlhočizné fronty pred strediskami snehovej privatizácie, aby sa im najneskôr do budúcich veľkonočných sviatkov podarilo určite prednostne získať prvotriedny sneh z dovozu. Darmo, naši občania naletia úplne na všetko. Ako by im nestačilo, že doteraz márne čakajú na peniaze za svoje statočne nadobudnuté kupónové knižky. Vlastne sa im ani nečudujem, veď sneh na Veľkú noc je oveľa reálnejší, ako peniaze získané od štátu.
