Reklama
Reklama

Som dievča z dediny

Do politického prevratu ste boli redaktorkou ekonomiky vo vtedajšej Smene. Dá sa porovnať elévske obdobie vtedajších a dnešných novinárov? Čo všetko ste museli vedieť, ak ste chceli byť úspešná? Mali ste nejaké novinárske vzory? - Moja príprava na novinárstvo bola v praxi. Robila som vo finančnej oblasti a často mi chýbali informácie.
Počet zobrazení: 1918

Tatiana Repková , generálna riaditeľka vydavateľstva Perex a európska riaditeľka WFPI

V európskych a tobôž svetových súvislostiach je Slovensko jedna veľká dedina, takže charakteristika titulku nemusí byť úsmevná. Tatiana Repková však pochádza z vidieka, nikdy si nepredstavovala, že bude novinárkou, mala vždy všestranné záujmy, bavila ju matematika a cudzie jazyky. V predchádzajúcom režime si netrúfla prihlásiť sa na štúdium tohto zamerania. Bolo jej jasné, že bez protekcie nemá šancu, preto si dala prihlášku na vysokú školu ekonomickú. Pochádza z robotníckej rodiny, ako sa v minulosti písalo do životopisu, otec to dotiahol na okresného náčelníka dopravného inšpektorátu a mama bola predavačka, istý čas domáca. Tatiana bola jednou zo štyroch súrodencov, a necíti to ako hendikep. Naopak hovorí, že podmienky na dedine sú omnoho zdravšie, naučia ľudí postarať sa o seba. Hoci žili občas iba z jedného platu, rodičia mali veľký záujem o vzdelanie svojich detí. Po absolutóriu vysokej školy šesť-sedem rokov pracovala na rozličných postoch v ekonomickej oblasti a bola vášnivou čitateľkou novín. Redaktorkou v čase perestrojky sa stala najmä preto, lebo vo vtedajších novinách - napriek proklamáciám o prestavbe - nenachádzala odpovede na ekonomické otázky, ktoré ju zaujímali.

Do politického prevratu ste boli redaktorkou ekonomiky vo vtedajšej Smene. Dá sa porovnať elévske obdobie vtedajších a dnešných novinárov? Čo všetko ste museli vedieť, ak ste chceli byť úspešná? Mali ste nejaké novinárske vzory?

- Moja príprava na novinárstvo bola v praxi. Robila som vo finančnej oblasti a často mi chýbali informácie. Keď som nastúpila do novín, usilovala som sa nezabudnúť na to, čo mi chýbalo, keď som bola ich čitateľkou. To bol aj dôvod, prečo sme s kolegami odišli z redakcie denníka Pravda a založili týždenník Trend. Cítili sme, že tých ekonomických informácií je stále málo, navyše bola iná doba a hlad po čítavých ekonomických informáciách bol veľký.

Ešte sa vráťme do Pravdy. Vy ste do tejto redakcie prešli zo Smeny po politickom prevrate. Prečo? Pravda boli predsa v tom čase noviny "na hanbe", v povedomí ľudí najsilnejšie zviazané s bývalým režimom?

- V tom čase boli v Pravde najlepší ekonomickí novinári, akých som poznala a boli tam pre mňa záruky najlepších možností profesionality.

Neprekážalo vám verejné povedomie, že Pravda je "na hanbe"?

- Keby som sa mala vždy riadiť verejnou mienkou, tak by som nebola tam, kde som dnes. Samozrejme, že to nebolo jednoduché, ale vo svojom virtuálnom svete, ktorý som si vytvorila kedysi dávno, vedela som, čo je pre mňa hlavné. A za tým som išla, a možno podvedome som verila, že profesionálna práca raz musí mať navrch nad neprofesionálnou.

Myslíte si, že profesionalita dnes v novinách prevláda?

- V novinách alebo u novinárov?

Ak to rozlišujete, tak najprv hovorme o novinách a potom o novinároch.

- Myslím si, že v novinách začína prevládať, pretože v každých novinách cítia tlak konkurencie. Konkurenčný boj sa začína zostrovať a vidíme, že jedného dňa niekto skončí, lebo nepritiahne dosť čitateľov.

Čitateľov najviac priťahujú senzácie. Je podľa vás toto cesta profesionality?

- Rozlišujem zameranie novín: na médiá mienkotvorné a bulvárne. Aj jedno aj druhé sa dá robiť kvalitne, jedno i druhé sa dá robiť povrchne. Ak bulvár udrie na citlivú strunu a spozná, čo ľudia chcú, tak aj to je určitá kvalita. Hoci píšu o povrchných veciach, nemusí to byť neprofesionálne. No ten, kto chce robiť bulvár, musí byť vnútorne stotožnený s typom a charakterom takého druhu tlače.

Takže to bolo o novinách, teraz sa vráťme k novinárom. Ako vnímate v novinách "generation next", teda mladých, dravých, "nepopísaných"?

- V novinách? Ach... V novinách by som to obrátila minimálne na generáciu pred nimi, lebo tá je povinná ich niečo naučiť a ukázať im smer. Aj keď to vôbec nie je jednoduché, pretože sa sami často nemajú o čo oprieť, keďže pred nimi bolo všetko inak. Ale je to vlastne problém celej spoločnosti a nie je to iba problém novín a len jednej generácie v novinách.

Za prvej Československej republiky tvorili úspešné noviny úspešné novinárske osobnosti - spomeňme Ferdinanda Peroutku, Karla Čapka. Boli to vlastne osobnostné, hodnotové kritériá, ktoré dodávali novinám punc. Ako to vidíte dnes, čo robí úspešné noviny úspešnými?

- Úspešné riadenie. To nie je iba zháňanie peňazí pre noviny, na čo sa v postkomunistických krajinách manažovanie často zužuje, ale riadenie ľudí od najvyššej pozície cez strednú až po najnižšiu. Na Slovensku sa redakcia stále vníma ako kruh priateľov, ktorí sa stretnú na porade, vymenia si názory a noviny sa vyrábajú zo dňa na deň. Vžil sa zlozvyk, že plánovať netreba, a dlhodobo už vôbec nie. Po deväťdesiatom roku sa vylialo z vaničky s vodou aj dieťa. Totiž, ak sa za komunizmu robil týždenný plán, tak sa to pripísalo na vrub komunizmu, a my už plánovať nebudeme. Ale to nie je len otázka novín. Na Ukrajine som sa s tým veľmi často stretávala. Takže, úspech rovná sa riadenie, pod ktoré patrí plánovanie - krátkodobé i dlhodobé, organizovanie, koordinácia, personálna práca a kontrola. Keď som bola rok v Amerike a skúmala som americkú žurnalistickú literatúru, tak som si vybavovala - veď toto sme sa aj my učili na vysokej škole, dokonca za totality, len bolo treba odbúrať tých desať percent ideológie a deväťdesiat percent použiť...

Po osemdesiatom deviatom sa na Slovensku roztrhlo vrece s "nezávislými" novinami a "nezávislými" novinármi. Určite ste to registrovali aj ako riaditeľka pre Európu Svetového inštitútu slobodnej tlače (World Free Press Institute). Pochodili ste napokon nielen postkomunistické krajiny, ale aj Afriku, dlhší čas ste pobudli v USA. V čom vidíte nezávislosť?

- Výraz nezávislé nemám rada, pretože sa dá vykladať veľmi subjektívne. Rozlišujem finančnú nezávislosť a redakčnú nezávislosť. Ak si niektorí novinári vykladajú nezávislosť tak, že nemusia rešpektovať svojich nadriadených, tak sa mýlia. Nezávislosť redakčná áno, ale zároveň s rešpektovaním všetkých princípov riadenia. Inak noviny nebudú finančne nezávislé, lebo si na seba nezarobia, a nemusia vôbec existovať.

Voľakedy ste mi povedali, že pre vás sa demokracia končí za bránami podniku, redakcie.

- To som povedala?

Asi pred desiatimi rokmi a ja s tým súhlasím, lebo bez jasných pravidiel nenastáva demokracia, ale anarchia.

- To opakujem na všetkých seminároch - redakcia nie je demokracia. Základné princípy riadenia fungujú storočia v iných krajinách, tak prečo máme my vychádzať z roku nula?

Osobnejšia otázka - pôsobíte na vedúcom poste a za posledné roky ste prešli veľmi zaujímavými funkciami, kde ste mali podriadených mužov. Bez problémov?

- Každá americká návšteva, s ktorou som sa stretávala na postoch, ktoré som zastávala, sa ma na to pýtala. Ja som vždy vytreštila oči, prečo mi takú otázku kladú. Nikdy som s tým nemala problém. Myslím si, že v tomto smere je Slovensko veľmi ďaleko. Mala som možnosť konfrontovať si postoje k ženám v iných krajinách. V tomto slovenskú spoločnosť cením veľmi vysoko. Keď tu žena ukáže, že niečo vie robiť, tak to všetci kvitujú. Nehovorím o ľudských typoch, ktoré sú všade na svete, to je iná vec. Hovorím o spoločenskom uznaní práce, ak ju odvedie žena. Nerobia sa špeciálne podrazy iba pre to, že ide o ženu. Problém môže byť len v tom, že ženy nemajú rozhľad, o čo všetko by sa mohli uchádzať. Osobne sa nerada zúčastňujem na diskusiách a seminároch o ženských otázkach. Považujem to za osobnú stratu času.

Nebudem vás okrádať o čas. Iba poznamenám, že ja v tom problém vidím, pretože keď je žien na významných postoch málo, tie, ktoré sa tam ocitnú, preberajú mužské vzory správania sa, a celá harmónia je nabúraná.

- V tomto s vami súhlasím. Ale týmto správaním ženy-bojovníčky podporujú model, proti ktorému sa búria, takže dosahujú opačný výsledok, než aký by si želali.

Vrátime sa ešte k vašej súčasnej funkcii. Všetky noviny zaznamenali pokles čítavosti. Súvisí to iste s mnohými faktormi. Jeden z nich je kúpna sila, ale iste tam pôsobí ešte všeličo iné. Ako to vidíte vy v novinách, ktoré dnes riadite?

- Celkom prozaicky. Keď som pracovala v zahraničí a na Slovensko som prichádzala raz za dva týždne alebo aj zriedkavejšie, hľadala som v novinách informácie, ktoré by ma zorientovali. Bolo v nich strašne veľa politiky. Na prvej strane správa, kto s kým o čom rokoval, a mňa ako čitateľa bez akejkoľvek zaujatosti alebo preferencií voči niekomu to vôbec nezaujímalo. Chcela som vedieť, čo je tu nové, aká je tu nová reštaurácia, kam môžem ísť na večeru alebo niečo podobné. Namiesto toho sa človek prehrýza cez štyri strany politického spravodajstva, kto na koho čo povedal... Ale toto je v postkomunistických krajinách veľmi podobný syndróm. Za komunizmu to bola povinná jazda. Potom tu boli všelijaké šarvátky, o ktorých ľudia chceli vedieť, no minimálne od 98. roku chcú ľudia žiť normálnym životom. Chcú sa dozvedať o sebe, o iných ľuďoch, a nie iba o politike. Novinári v úsilí dať čitateľovi to najlepšie píšu o tom, čo ich zaujíma, ale obyčajný človek žije iný život, ten noviny číta desať minút. Pokora voči čitateľovi má ešte veľké medzery.

Nie je to tak, že sa v mene veľkého idealizmu všetky novinárske individuality zgrupovali do veľkej ideovej skupiny, v ktorej robia a píšu všetci o tom istom a tak isto?

- Presnejšie a výstižnejšie by sa dalo povedať - a to opäť nehovorím iba o Slovensku, ale o postkomunistických krajinách, v ktorých som to mala možnosť pozorovať - novinári robia noviny sami pre seba, a nie pre čitateľa. Novinárstvo je však tiež len služba a novinári sú tu pre zákazníka, a preto musia svojho zákazníka, čitateľa rešpektovať.

Mohli by ste porovnať úroveň služieb, povedzme, v turistike a v novinárstve?

- Nemám skúsenosti s turistickými službami na Slovensku... Spoločného menovateľa to však môže mať - a to je úroveň komunikácie. Komunikácia ako celková téma, ktorú sledujem v našej krajine. Máme čo robiť, už len keď sa porovnáme s Českou republikou. Stačí, ak človek niekam zavolá a počuje, ako sa mu na druhej strane ohlásia. To je prvý obrázok krajiny, inštitúcie, všetkého.

Čiže - kultúra človeka, krajiny...

- Kultúra a tradícia a možno to, čo Adam Michnik nazval historickou pamäťou národa.

Po vašom vymenovaní do súčasnej funkcie vo vydavateľstve Perex som začula - Národnú obrodu už zničila, teraz prišla zničiť Pravdu. Ponecháme bokom zlomyseľnosť komentára, zaujíma ma vaše experimentovanie. Myslíte si, že váš vtedajší pokus, urobiť z občianskeho denníka denník finančný, mal šancu na slovenskom novinovom trhu?

- Určite mal. Ide len o to, ako sa finančné noviny robia. Americký Wall Street Journal sú noviny s najväčším nákladom v USA, ale keď začnete na prvej strane čítať seriózny analytický materiál, tak máte pocit, že je to ako u nás v správach Markízy. Jednoducho, aj noviny maximálne seriózne hľadajú prístup k čitateľovi, hľadajú spôsob, ako sa k nemu dostať, aby mu odovzdali informácie, ktoré potrebuje a sú závažné. Podať ich maximálne presne a maximálne príťažlivo, to je jediný cieľ tejto služby.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Gabriela Rothmayerová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama