Kultúra v politickej ofenzíve

Keby bol v prvé aprílové dni Dominik Tatarka v Prahe, tak by svoje dojmy popísal zaručene ako „Týždnik v Prahe“. To bolo jeho: nech sa deje, čo sa deje, či padá lístie alebo hlavy kráľov, či vybuchujú bomby, alebo zátky fliaš, je to vždy len jeho „skromný týždnik“. Ale aký čistý, pravdivý, varovný, inšpirujúci, poetický.
Počet zobrazení: 1167

Keby bol v prvé aprílové dni Dominik Tatarka v Prahe, tak by svoje dojmy popísal zaručene ako „Týždnik v Prahe“. To bolo jeho: nech sa deje, čo sa deje, či padá lístie alebo hlavy kráľov, či vybuchujú bomby, alebo zátky fliaš, je to vždy len jeho „skromný týždnik“. Ale aký čistý, pravdivý, varovný, inšpirujúci, poetický. Hľadať uprostred dusna vždy kúsok pekného, čosi od Váhu, čosi od Vltavy a povzbudiť ľudí. V ten prvý aprílový týždeň v milovanej Prahe by si bol Dominik zgustol, hoci apríl je vraj mesiac premenlivý a nevyspytateľný, a aj tento bol. No bol aj prekvapujúci, zaujímavý a pútavý.

Vládla v ňom popoluška zvaná Kultúra a napodiv bola princeznou, ba i kráľovnou. Kraľovala na veľkom rytierskom turnaji v Kongresovom centre, ktorého prológom bola udalosť aj v kultúrnej Európe. Maličkosť: premiér, obľúbený a úspešný, bez akýchkoľvek tlakov a tisknutia k múru sám odovzdáva vladárske kreslo strany, ktorá sa nesporne osvedčila pri vládnutí. Keby nebolo ani o omrvinku viac, úspechy v zahraničí, kde tohto premiéra Prahe závidia, kde ho citujú ako výnimku kladného humoru v mori pokrytectva, aj tak by si jeho krok, u nás nebývalý, rozlúčiť sa v pravý čas a na kultúrnej úrovni zaslúžil poklonu.

Iste nie je náhodou, že práve v tom čase, po celý „týždnik“ prebiehal v slávnej Ypsilonke v Spálenej ulici tradičný svetový festival poézie. Mená pokrokové, senzačné, škandálne, filozofické, komerčné, začínajúce, skromné, zastupujúce však to, čo ľudí spája: zápas o slobodu slova, ktorá môže premeniť svet, či mu aspoň otvoriť oči. Jóbova správa ju predchádzala: vyčkávaný spisovateľ sveta číslo 1 Arthur Miller, „Bratislavčan“, ktorému pri Dunaji hrali rekordne najviac europremiér, pre chorobu nepríde. Nahradil ho „český Jób“ Václav Klaus - profesor, kreslič ekonomických bielych čiar po čiernych tabuliach. Vyrútil sa na usporiadateľov, že pozvali spisovateľa, pri ktorom by sa vraj museli červenať komunistickí agitátori 50. rokov a ktorý sem vraj prišiel na exhumáciu českého kapitalizmu. Český Jób však dostal nečakanú ranu - od amerického veľvyslanectva, ktoré sa zastalo kritika dnešnej Ameriky Gore Vidala, usporiadalo s ním dokonca autogramiádu. Tak so slávnym Američanom prišiel aj ďalší prekliaty básnik Salman Rushdie, veselý, usmiaty, čerstvo - po štvrtý raz - oženený. A Slováci? Ako vždy - málo.

Boli panelové diskusie, najmä protirečivé, o zmysle humanizmu dnes, vtipné, aj nudné, vytapetované ukážkami z diel, prudkými, milými i drzými zásahmi divákov. Čo ma najviac očarilo, neboli pohotoví bodyguardi Rushdieho, ale publikum. To, čo prišlo zo všetkých generácií, no najmä obrovské húfy bojujúce o vstup do kaplnky literatúry. A potom nech nám ktosi navráva, že o literatúru, najmä tú, čo hovorí k dnešku odvážnejšie a pravdivejšie než politici, záujmu niet.

Bodku za Tatarkov „týždnik“ uronil prezident Václav Havel, keď spolu s muzikantom Havelkom, sponzormi, architektmi a neodmysliteľným Markom Ebenom otváral Výstavu architektúry 10 storočí vo Vladislavskej sále. To bola paráda: románske, gotické, barokové, i moderné umenie defilovalo zrejme nelacno, no v správnej investícii pred užasnutými zástupmi divákov. A pán prezident len povedal: „Pýtajú sa ma pomazané hlavy kráľov, pápežov, prezidentov a diplomatov: Z ktorého storočia je Pražský hrad? Odpovedám: Zo všetkých! A ktoré štýly sa tu podpísali? Všetky! Kiež takto všetky národy sa neprekrikujú, ale dopĺňajú, aby bol svet dobrý a krásny.“ Keď je kultúra na čele politickej ofenzívy, ako bola doteraz, je to sviatok Európy. Kiež netrvá len „týždnik“, ale vždy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984