Urobme radosť žobrákom
Je niekoľko situácií, ktoré sa v živote opakujú. Veď koľkokrát sme na ulici prechádzali okolo človeka prosiaceho o drobné. A koľkokrát každý z nás zápasí s myšlienkou, či vhodiť do pripraveného košíka mince. Nám by v peňaženke možno tak veľmi nechýbali. Ale... Predsa len prejdeme iba tak okolo. Dokonca sa na žobráka ani nepozrieme. Svoj čin si následne v duchu odôvodníme: Veď ktovie, na čo by tie peniaze použil. Určite by si kúpil cigarety alebo alkohol. Nedávno aj mňa zastavil mladý človek s prosbou o drobné na obed. Prezrela som si ho a v duchu som si pomyslela, ako to, že si mladý človek nevie v Bratislave zarobiť ani pár korún. Veď noviny sú vždy plné inzerátov s pracovnými ponukami. Dokážem pochopiť príslušníkov staršej generácie, ktorých po strate zamestnania už veľmi ťažko niekto zamestná. Je však až žalostné, ak takíto ľudia s niekoľkoročnou praxou zostanú na ulici.
V sobotu som na jednom z petržalských sídlisk zase videla asi dvanásťročného chlapca, ktorý na bicykli vyberal odpadkové koše. Pri jednom z nich našiel starú chladničku a usiloval sa ju pripevniť na bicykel. Určite si pomyslel, že by sa im doma veru zišla. Nepodarilo sa mu to, a tak k ďalšiemu košu odchádzal s menším úlovkom. Tento chlapec za svoju situáciu nemohol, pretože je predsa závislý od rodičov. Ak mu tí nedokážu zabezpečiť bezstarostné detstvo, musí sa o seba postarať sám. V dospelosti ho takáto forma detstva vyprovokuje k zlepšeniu svojej situácie, alebo opäť zostane na ulici. Denne teda prechádzame okolo troch typov osôb prosiacich o drobné. Prvým sú nezamestnaní starší ľudia, ktorí si už nemôžu nájsť uplatnenie. K druhej skupine patria mladé osoby, ktoré si podľa mojej mienky robotu niekedy ani nechcú nájsť. A tretím typom sú deti, ktoré sú k tejto činnosti často nútené rodičmi. Skúsme niekedy nepremýšľať, na čo daná osoba darované peniaze použije. Nech je to už na čokoľvek, aj tak jej tým urobíme radosť.
