Kapor si nevypustí sám rybník

Momentálne sa komentujú len ťahanice okolo počtu krajov. Nemá práve rozruch okolo týchto čísel zakryť odpor politickej moci voči prechodu doterajších kompetencií na samosprávu? - Hlavný problém vidím v nevôli ísť cestou decentralizácie, aj keď je deklarovaná v Programovom vyhlásení vlády a vo volebných programoch všetkých politických strán. Ide aj o nedôveru voči samospráve, jej spochybňovanie.
Počet zobrazení: 2897

Michal Sýkora

Michala Sýkoru, ktorý má dvadsaťročnú skúsenosť so starostovaním v podtatranskej obci Štrba, zvolili za predsedu Združenia miesta a obcí Slovenka prvý raz v roku 1993. Hádam najzložitejšie obdobie prežíva samospráva práve v týchto mesiacoch, keď sa očakáva, že by sa mala naplno rozbehnúť reforma verejnej správy, no všetko ide ako v lete na saniach. Preto sme boli radi, že aj niekoľko dní pred snemom ZMOS-u si jeho šéf a náš dlhoročný priaznivec našiel čas, aby sa porozprával s členmi Klubu nového SLOVA. Na úvod povedal:

Na rokovaní o reforme verejnej správy sa zúčastňujem už jedenásť rokov - od zrušenia KNV. O sedem rokov som sa dožil obnovenia krajských úradov. A dnešná diskusia sa znovu krúti o tom, aký počet krajských úradov má byť. V ZMOS-e sme deklarovali svoje postoje a tie sme rokmi nemenili, len sme sa v malej miere prispôsobovali vývoju. Boli sme za to, aby sa dotiahli veci, ktoré sa začali v roku 1990. Sám som stál pri tvorbe zákona o obecnom zriadení, ktorý sa veľmi progresívne hodnotí i v zahraničí. V tom čase sa však neurobila zásadná deľba moci medzi štátom a samosprávou s víziou piatich, desiatich, či pätnástich rokov. V roku 1996 sa začala ďalšia diskusia o reforme. Vtedy sme zdôrazňovali, že najskôr treba rozhodnúť, ktoré kompetencie prejdú na obce, potom usporiadať štátnu správu, ktorá dovtedy fungovala v špecializovaných štátnych úradoch, ďalej vytvoriť regionálnu samosprávu a až potom pristúpiť k územnosprávnemu členeniu.

Politici mali inú predstavu o postupnosti krokov, a tak rozhodli o ôsmich krajoch a 79 okresoch. My sme boli za zachovanie vtedajšieho počtu okresov - 38, alebo ich len nepatrne zvýšiť o 5-10. Život nám dal za pravdu, že dnes je plnohodnotných okresov 55. Keď išlo o nové kraje, povedali sme, že nevieme, aké kompetencie a právomoci by mali mať miestne a regionálne samosprávy, a tak sa nemôžeme kvalifikovane vyjadriť, či majú byť štyri, či ich má byť 8, 12, lebo sa z tejto diskusie stane podobná lotéria, akú dnes zažívame. Keď predchádzajúca vláda navrhla 8 krajov, my sme presadzovali jedenásť vrátane Bratislavy ako hlavného mesta, Košíc a Vysokých Tatier. Upozorňovali sme, že keď sa dajú úradníci dokopy, zabetónujú sa a nebudú ochotní pustiť kompetencie z rúk. Vývoj potvrdil, že ani jedno ministerstvo nemá záujem, aby sa právomoci presunuli na mestá a obce.

Úzko sme spolupracovali s vládnym splnomocnencom Viktorom Nižňanským. Myslím si, že stratégia bola dobre napísaná. V koncepcii sa navrhuje balík kompetencií, o ktorých vláda dodnes nerozhodla. Ale politici deklarujú, za aký počet krajov sú. Vývoj smeruje k tomu, že terajšie krajské mestá, ich primátori, stranícke štruktúry a prednostovia krajských úradov chcú za každú cenu udržať postavenie svojho územného celku. Keď sa im dá udička 3+1, tak samozrejme nesúhlasia, pretože by v štyroch krajoch prišli o postavenie a vplyv. A keď sa hovorí o dvanástich, tak ide o odovzdanie časti ich moci do tých ďalších miest. My sa vyjadrujeme k postojom vlády, zúčastňujeme sa na jej rokovaniach, ale nie na zasadaniach expertných skupín, ktoré tieto veci politicky posudzujú. Naše stanoviská sme deklarovali v uznesení vlaňajšieho snemu ZMOS-u. Až minulý týždeň sme si na Rade ZMOS-u prvý raz, podobne ako politici, rozdali mapky s hranicami krajov. Rada s účasťou viac ako 80 primátorov a starostov po 15 minútach odmietla o tom diskutovať. Náš postoj znie: nech vláda povie, ktoré kompetencie chce na nás presunúť a ktoré prejdú na regionálnu samosprávu. Všetci tvrdia, že to podporujú, no nevedia, či na to existuje nejaké uznesenie. Existuje - z 11. apríla 2000, deň pred naším snemom. Vtedy vláda vyslovila súhlas s koncepciou.

Pre nás je zaujímavá najmä kompetencia vydávania stavebných povolení 1. stupňa, matriky a overovanie podpisov, aby ľudia za týmito agendami necestovali, školstvo, vodárne a kanalizácie. Ďalej kompetencie v sociálnej oblasti a v zdravotníctve v súvislosti so starostlivosťou o zdravotné strediská a zariadenia. Ide o balík právomocí, ktoré štát neoslabia a ktoré prirodzene v každej krajine patria samospráve. Pokiaľ ide o regionálne samosprávy, mali by disponovať nadobecnými a regionálnymi kompetenciami. Presadzujeme, aby zastúpenie poslancov z regiónu bolo rovnomerné, aby v nich nevládli zástupcovia z dvoch či troch miest a tvárili sa, že riešia záležitosti celého regiónu. Naše postoje sú čitateľné.

Momentálne sa komentujú len ťahanice okolo počtu krajov. Nemá práve rozruch okolo týchto čísel zakryť odpor politickej moci voči prechodu doterajších kompetencií na samosprávu?

- Hlavný problém vidím v nevôli ísť cestou decentralizácie, aj keď je deklarovaná v Programovom vyhlásení vlády a vo volebných programoch všetkých politických strán. Ide aj o nedôveru voči samospráve, jej spochybňovanie. Pritom sme za desať rokov dokázali, že nás netreba podceňovať. Stretávame sa s politikmi celého politického spektra, rokujeme so všetkými rovnocenne. Nemáme viac sympatizantov tam a inde menej. Vieme, že obyčajne ten, kto je práve v opozícii, nám viac fandí, ako ten v koalícii, lebo potom musí vo vláde splniť to, čo sľúbil. Zahmlieva sa to rozličnými ťahmi.

A čo všemocné okresné štruktúry strán a štátnej správy?

- Dnes sa reforma chápe aj tak, že keby zanikli okresy, čo bude s tamojšími straníckymi štruktúrami, pretože tie na úrovni okresov fungujú. Mnohí šéfovia z okresných výborov strán pracujú v orgánoch štátnej správy. Podobne to platí v krajoch. Je to veľmi ťažké rozpliesť, ale za tých 11 rokov, čo robím túto prácu, a na čele obce som 20 rokov, môžem povedať, že ak sa neurobí v dohľadnom čase reforma verejnej správy, problémy budú narastať. Deklarovali sme ochotu prevziať väčšiu mieru zodpovednosti s tými istými financiami, ktoré nám štát dáva na štátnu správu. Uvedomujeme si, že by sme tým prevzali podstatne väčšiu mieru zodpovednosti. Ak politici tento postoj prehliadli, onedlho sa môže zmeniť úplne naopak. Potom môže prísť vláda, ktorá bude ponúkať hory-doly, lebo iné riešenie už nebude, ale samospráva bude naladená celkom opačne. Život v mestách a obciach je čoraz komplikovanejší. Inflácia ide nahor. Robíme racionalizačné opatrenia, lebo nemôžeme dúfať, že nám ktosi dá peniaze. Počet pracovníkov v samospráve sa za päť rokov znížil z 20 na 15 tisíc. Tieto opatrenia znamenajú úspory vo všetkom. Ak sme v minulosti nemali dostatok prostriedkov, predali sme majetok, alebo sme si zobrali úver. Dnes sú tie možnosti vyčerpané. Znamená to, že ak generácia mojich kolegov nepresadí nové usporiadanie, asi si začne hľadať iné zamestnanie a niekto iný bude začínať od nuly. Je to naozaj boj s veternými mlynmi. Máme proti sebe obrovskú presilu úradníkov, ktorí sa bránia. Kapor si sám nikdy nevypustí rybník.

Pre ľavicové strany je samozrejmou hodnotou samospráva. Prečo v tejto otázke viazne vo vláde komunikácia práve s SDĽ?

- SDĽ deklarovala, že jej sila spočíva v komunálnej a v regionálnej politike. Naozaj som to aj ja tak vnímal, že je to jej prioritou. Po uplynulých dvoch rokoch však môžem povedať, že sa táto priorita stratila. Politici SDĽ akoby zabudli na kontakty, ktoré strana mala na komunálnej a regionálnej úrovni a hrdila sa nimi. Pritom mnohí vyšli práve z tohto prostredia. Niekedy mám pocit, že majú toľko štátnických povinností, až si myslia, že ich svojimi požiadavkami iba otravujeme. Vystúpil som takto na poslaneckom klube SDĽ za účasti členov vlády pred rokovaním o rozpočte na tento rok. Hovoril som, že za dva roky pre nás urobili minimum a teraz majú šancu obrátiť to. Požadovali sme miliardu korún, aby sme v mestách a obciach aspoň vykompenzovali straty z inflácie. Podarilo sa to len na päťdesiat percent - v parlamente prešlo 500 miliónov. Stanoviská SDĽ k reforme pripravuje skupina, ktorú na to vytvorili bez toho, aby jej členovia vnímali postoje ľudí z praxe, primátorov a starostov. Kopeme v drese samosprávy, obhajujeme postoje ZMOS-u a naše názory v SDĽ sa nevnímajú tak, ako by sa mali. Ak Viktor Nižňanský hovorí o názoroch SDĽ, veľmi kultivovane konštatuje, že sa nemôže povedať, že by bola táto strana brzdou reformy. Veď predstavitelia SDĽ sú aj tí, ktorí pracujú v samospráve a presadzujú reformu. Napokon, tím pomáhajúci splnomocnencovi, bol zložený aj z ľudí blízkych SDĽ.

Prečo sa názory predstaviteľov ľavicových demokratov po nástupe SDĽ k moci tak zmenili?

- SDĽ za predchádzajúcej vlády podporovala územnosprávne členenie v počte 11. Viliam Sopko bol na čele skupiny, ktorá pripravovala materiály, a vtedy netvrdil, že súhlasí s ôsmimi krajmi. Tým nechcem povedať, že sa názory nemôžu meniť. HZDS deklarovalo 8 krajov a naozaj ich aj presadilo, hoci najprv ich malo byť sedem, pridal sa k nim Trenčín. Podľa SNS ich malo byť 3+1 a aj teraz si za tým stojí. Rovnako ako ZRS. Ale keby pred piatimi rokmi nesúhlasili s ôsmimi, tak by ich HZDS samo nepresadilo. Keby súčasná vláda v prvom roku svojho vládnutia prišla a povedala: ideme znížiť počet okresov, lebo iba 55 z nich je plnohodnotných a ostatné okresné úrady by sa premenili na vysunuté pracoviská, nik by nemohol povedať ani "mäkké f". Keby tvrdila, že treba usporiadať územné členenie tak, že sa napravia chyby v prerušených regiónoch, alebo že ich usporiada inou cestou, ľudia by to akceptovali. Dnes sa celá diskusia krúti o tom, že kto nestratí tvár, s čím pôjde do budúcich volieb, kto koho obháji… Každý už kalkuluje s tým, že budúci rok budú parlamentné voľby. Preto sme neustále hovorili, že takéto zásadné zmeny by sa mali diať na začiatku volebného obdobia. Čím neskôr ich politici robia, tým to býva zložitejšie. Už včera bolo neskoro.

O prevode pôdy neznámych vlastníkov na obce sa diskutovalo veľmi dlho. Každý to chápal ako spor medzi SMK a SDĽ, nik však jeho podstatu nevysvetlil. Vy sa na to ako pozeráte?

- V orgánoch ZMOS-u nikdy neprebehla diskusia na túto tému. Dvakrát vystúpil na sneme premiér Mikuláš Dzurinda, že nám núka pôdu, tak sa to dostalo do uznesenia. Naším úsilím je, aby sa čo najviac pôdy neznámych vlastníkov čo najskôr vysporiadalo a štát vyčlenil na to peniaze.

Rôznia sa aj informácie o tom, koľko bude reforma verejnej správy stáť v prípade, že pôjde o osem či 12 krajov. Tak koľko?

- Ak sa chce čosi zahmliť, vždy sa vytiahnu peniaze. A v dnešnej biede si ľudia začínajú závidieť, lebo jedni sa majú horšie ako druhí. Atmosféra prechádza do nevraživosti. Ak sa vytiahnu náklady, tak je to účelové. Ak chceme mať z niečoho osoh za dva, tri, štyri, päť rokov, treba do toho investovať. Tie peniaze sú aj na to, aby sa dalo odchodné zamestnancom, ktorí musia odísť. Viac prostriedkov na verejnú správu mať nebudeme, ako to povedala ministerka Brigita Schmögnerová, ale inflácia pôjde hore. Štát už verejnú správu neuživí. Radšej treba dať miliardu, dve navyše, ktoré sa o tri roky vrátia. Za predchádzajúcej vlády bolo tajomstvom, koľko bude stáť reforma. Hovorilo o štyroch miliardách, neoficiálne o niekoľkonásobne vyššej sume. Ak sa vytvorí osem krajov a nezrušia sa okresné úrady, počet úradníkov rastie, náklady budú ešte vyššie ako teraz.

Aký je návrh ministerstva financií na daňovú reformu a aký je váš názor?

- V súčasnosti platíme všetci dane, ktoré prichádzajú do centra a potom sa rozdeľujú. Handrkujeme sa, koľko percent by mal byť náš podiel na republikových daniach. Zatiaľ je v porovnaní s inými krajinami veľmi nízky. Zvyšujúcu sa infláciu môžeme kompenzovať zvyšovaním poplatkov občanom. Nevieme, čo im ešte máme zvýšiť... Chceme zmeniť spôsob financovania, že nebudeme všetci platiť dane do hlavného mesta, ale časť prostriedkov zostane v obciach a mestách, časť pôjde do regiónov a malá časť do centra. Musí nastať zmena spôsobu financovania. Niekedy to vyzerá ako nekonečný príbeh: keďže nie sú vyjasnené kompetencie, oni nemôžu doriešiť financovanie. Preto navrhujú, že tri roky bude decentralizačná dotácia aj na regióny aj na obce, teda že sa pomenuje, ktoré kompetencie by prešli na nás a na regióny a ministerstvo dá decentralizačnú dotáciu. Teda právomoci prejdú na nás, no nebudeme mať istotu, že ich dokážeme zabezpečiť. Pre nás je teda decentralizačná dotácia dobrodružstvom. Región musí byť životaschopný a mať svoje vlastné príjmy. Musíme vedieť, z čoho budú žiť nemocnice, ústavy sociálnej starostlivosti a všetko to, čo má slúžiť ľuďom. Ale pokiaľ nie sú známe kompetencie, finančníci neurobia na to model a my sa poldruha roka bavíme o mapkách, pre nás to nie je diskusia o veci, ale o forme.

Ako to bude s delením kompetencií v školstve? Budete sa starať iba o komíny na školských budovách?

- Možno ani to nie. Odmietame to, aby my sme boli len údržbármi škôl ako do roku 1989. Po rokovaniach s ministrom Milanom Ftáčnikom sme si začiatkom tohto roka vysvetlili vzájomné postoje a zhodli sa, že samospráva, ktorú volia všetci obyvatelia, chce mať vplyv na riaditeľa školy. Nemôžeme si dovoliť nechať hospodáriť s obecným majetkom človeka, ktorý nebude mať k obci vzťah a my budeme pred voličmi niesť zodpovednosť.

Aký je názor ZMOS-u na prenos kompetencií na kraje?

- Na regiónoch by mali byť všetky nadobecné kompetencie: nemocnice, polikliniky pre viacero obcí, ústavy sociálnej starostlivosti, cesty, ktoré spájajú mestá a obce. Chceme, aby regionálny parlament mal vplyv na také veci, ktoré priamo ovplyvňujú život ľudí. Aby mal krajský úrad také kompetencie, aké prislúchajú štátu. Podľa nás by mal byť významnejší regionálny parlament a doň volení zástupcovia, no musia mať v rukách nástroje: plánovanie a financovanie. Za predchádzajúcej vlády bol už návrh regionálnej samosprávy v NR SR v prvom čítaní a vtedy sa diskutovalo o tom, že samospráva vytvorí parlament bez kompetencií. Odbíjali nás tým, že na to treba novelu ústavy, aby mohli regionálne parlamenty vykonávať kompetencie presunuté od štátu. Teraz je tento zmocňovací prvok v novele a moc by sa mala presunúť do regiónov. Regionálne parlamenty by mali riešiť regionálne, nadobecné problémy: cestovný ruch, regionálny rozvoj... Ešte vlani v decembri sme rokovali u ministra zdravotníctva Romana Kováča. Jeho línia bola úplne iná ako koncepcia, ktorá hovorí, že zdravotné strediská pôjdu bezplatne na obce a nemocnice na regióny. Pán minister chce z nich urobiť verejnoprávne inštitúcie. Obce a mestá na východnom Slovensku žiadali o zdravotné stredisko, nedostali ho. Požiadajú, že si ho chcú kúpiť, ani tak ho nedostanú. A ministerstvo ho dá inému - podnikateľskému subjektu. Na dedine alebo v meste sa človek nezbaví zodpovednosti za to, že ľudia potrebujú mať lekára.

Neuvažovali ste aj o asymetrickom modeli reformy verejnej správy?

- Podľa mňa by možno asymetrický model mohol byť akýmsi prienikom medzi rozličnými názormi na reformu. Keď som však videl, ako často menia zainteresovaní postoje k symetrickému a asymetrickému modelu, nerozumel som tomu. ZMOS deklarovalo, že sme za symetrický model, lebo sme chceli, aby si štátna správa aj samospráva na určitom území vytvárala vyvážené postavenie a nebol štátny úrad vyšší ako ten volený. Predpokladali sme, že pri asymetrickom modeli môže dôjsť k tomu, že šéf krajského úradu si bude "volať na koberec" napríklad štyroch šéfov samospráv.

Vráťme sa ešte k tomu najdôležitejšiemu - finančnému krytiu chodu samospráv. Ako ste na tom teraz?

- Na začiatku sa deklarovalo, ako bude vyzerať ekonomika štátu a ako ekonomika obcí. S ministrom Sergejom Kozlíkom sme sa dohodli, že pôjdeme medziročne desať percent hore. Deklarovali sme, že to, čo nám štát dáva, je nedostatočné a žiadali sme stopercentné zvýšenie v roku 1993. V roku 1992 sme mali veľmi dobré ekonomické podmienky. Po tom, čo sa federácia rozdelila, sa to obrátilo. Vyhlásili sme, že chceme 30 percent podielových daní a tento plynulý vývoj udržíme. Po zložitých rokovaniach so Sergejom Kozlíkom sme sa dohodli aspoň na 10-percentnom medziročnom raste. Prišla súčasná vláda, a prvý rok povedala, že nám nedajú viac, lebo jej predchodkyňa nechala obrovské dlhy. Druhý rok vraj bude lepšie. Ten však bol ešte kritickejší a tak lepšie malo byť až na tretí rok. No o ňom nám povedali, že bude ešte horší ako predchádzajúci. Mestá a obce sú na tom horšie ako v minulosti. Ale občan chce, aby svetlo svietilo a smeti sa odvážali. Nevidí dôvod, prečo by sme mali v tom, čo je naša zodpovednosť, zľaviť.

Ministerstvo financií sa obáva dať samosprávam viac peňazí. Je však pravdou, že funkcionári v samospráve majú vyššie platy ako tí v štátnej správe. Vznikajú z toho obavy, že čo sa stane, ak samosprávy dostanú do rúk väčšie právomoci.

- To sú také pseudoargumenty. Keby bola úprimná ochota ísť cestou decentralizácie, tak by štát dal plnú dôveru samosprávam. Aj pokiaľ ide o Najvyšší kontrolný úrad - neboli by sme proti tomu, keby nás kontroloval ako naozaj nezávislý úrad - taký, ako ho chceme všetci mať, bez toho, aby do jeho činnosti zasahovali politické strany. My sme za kontrolu prostredníctvom súdov alebo nezávislých inštitúcií, no aby štátna správa prišla dokazovať samospráve, aká je neschopná? Ono sa to dá dnes veľmi jednoducho zneužívať. Ale uvedomujeme si, že sa niektoré veci robia zle. No keď zhodnotíte vývoj v tejto oblasti za celých desať rokov, tak zistíte, že politici z celého politického spektra deklarovali, že to, čo sa podarilo po roku 1989, je znovuobnovenie samosprávy. Čiže samospráva sa stala jedným z pilierov demokracie na Slovensku. Každý zo svojho mesta vie najlepšie posúdiť, čo sa urobilo, či sa mohlo viac, menej, ktorý primátor, starosta je zlý, či sú poslanci takí alebo onakí. Každý to má šancu ovplyvniť. Na personálne obsadenie štátnej správy na úrovni okresov a krajov má občan malý vplyv. Išlo vždy o výsledok prerozdeľovania moci po voľbách. Každému na okresnom a krajskom úrade by som prial, aby prešiel voľbami. Aby tam boli vo funkciách ľudia, ktorí majú dôveru okolia.

Do akej miery sa dá v obciach a mestách uskutočniť vízia narábania s ľudskými zdrojmi a vedomosťami? Ak vláda niečo odbojkotuje, neexistuje manažér, ktorý by ich vymenil...

- Pomohlo by tomu určité súťaženie obcí, ako dokážu vytvoriť ľuďom lepší život. Či už tí, ktorí tam žijú, alebo sa prídu rekreovať. Práve to je dynamizujúci prvok spoločnosti. Určite ním nie je spravovanie. Keď hovoríme o právomociach, vždy sa zdá, akoby sme chceli niečo len pre seba. Ale my naozaj nemáme veľké šance. Ako starosta môžem ovplyvniť život v obci veľmi málo. Potrebujem mať priestor so širokými mantinelmi. Nech mi ich drží štát a kontroluje ma, ale musím rozbehnúť život v obci - dynamizovať ho. Keď budeme dynamizovať obce, bude sa dynamizovať aj štát. No ak sa bude štát tváriť, že všetko vyrieši z hlavného mesta, je to historický omyl. Všetci vyhlasujú, že treba vyriešiť nezamestnanosť. Z centra sa im to však nepodarí. Veď dnes je väčšina podnikov v súkromných rukách, a štát nemôže dirigovať, kde ktorá fabrika zanikne, alebo vznikne. Aj nezamestnanosť by mala byť jednou z priorít samosprávy. Kto je bližšie občanovi ako my? Veľmi dobrým príkladom je Švajčiarsko, kde sa demokracia a občianska spoločnosť dostali na takú úroveň, že občana motivujete, aby žil v určitej obci či regióne. Centrálna vláda je ďaleko. My všetci pútame svoju pozornosť na Bratislavu, čo je tam nového, no uniká nám to, čo sa deje v obci a regióne. Keď chceme väčšie kompetencie, tak sme tí, ktorí chcú byť väčší páni. Veď vôbec nie pre nás. O dva roky sú voľby, nech teda všetci prednostovia okresov a krajov nastúpia do radu a idú presvedčiť ľudí. Čo im budú sľubovať? My nemáme pravidlá financovania na štyri roky. Menia nám ich každý rok. Čiže ani len to, čo sľúbime, nemôžeme splniť, lebo nevieme, aká je inflácia, koľko budeme mať peňazí. Ale musíme robiť, aby ľudia zistili, že to myslíme s nimi úprimne. Takže vízia narábania s ľudskými zdrojmi, vedomosťami sa dá uskutočniť len tým, že zdynamizujeme život v obciach a mestách. Ak budeme čakať, čo príde z kraja, okresu, nič nedosiahneme.

O týždeň má ZMOS snem. Hovorili ste, že dovtedy by mohla vláda prijať nejaké zásadnejšie stanovisko. O čom môže ešte dovtedy rozhodnúť?

- Vláda by mala rozhodnúť o tom, o čom doteraz nerozhodla. Ale pretože Koaličná rada potvrdila, že veci idú do parlamentu, tak neviem, či bude vláda ešte zaujímať osobitné stanovisko. Predpokladám, že by mala rozhodnúť o zásadných veciach. Aj zákon o vyšších územných celkoch a o voľbách do nich by mal byť predmetom jej rokovania. Verím, že tak ako na predchádzajúcich snemoch ZMOS-u, ani teraz neprídu členovia vlády pred nás s prázdnymi rukami. Otázka však znie, či to, čo bude deklarovať, bude môcť v parlamente presadiť. Môže sa teda stať, že sa nejaký krok na ceste k reforme verejnej správy urobí. Prioritou pre nás je, aby sa rozhodlo o posilnení miestnej samosprávy, o zabezpečení financií, to, ako sa vysporiada majetok. A potom súbežne s tým aj to, aká bude samospráva VÚC, prípadne zmeny v územnom členení. Keď vláda, ktorá príde po voľbách, nebude v začatom diele pokračovať, tak sme stratili štyri roky. Osobne som zástancom toho, aby sa reforma už teraz rozbehla. Koaliční politici tiež nemajú inú možnosť, pretože je jednou z priorít Programového vyhlásenia vlády. Mali by teda niečo urobiť, pretože čas sa veľmi skrátil. Ak sa ich úsilie zúži iba na to, aby sa v tomto roku za každú cenu konali voľby do regionálnej samosprávy, nebude to dobré riešenie.

spracovala redakcia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984