Prominenti z telefónneho zoznamu
Vo veľkej sále Justičného paláca v Paríži sedeli na lavici obžalovaných šiesti zo siedmich prominentov obvinených zo sprenevery štátnych prostriedkov. Kľúčovou postavou parížskeho procesu storočia je siedmy - Alfréd Sirven, na ktorého sa šiesti obvinení, na čele s bývalým ministrom zahraničných vecí Rolandom Dumasom a jeho bývalou milenkou Christine Deviers-Joncourovou vyhovárali... Až pokým sa Francúzom nepodarilo získať súhlas filipínskej vlády, ktorá Sirvena vydala parížskej justícii. Pri jeho zatýkaní na Filipínach sa do rúk filipínskej bezpečnosti dostal strategicky dôležitý telefónny zoznam Sirvenových kontaktov aj z nedávnych čias, o ktorom 74-ročný Sirven poznamenal, že by mohol "dvadsaťkrát vyhodiť Francúzsko do vzduchu". Na zozname je vyše 200 popredných francúzskych prominentov z oblasti politiky a obchodu: napr. exminister zahraničných vecí Hervé de Charette, exminister obchodu Gérard Longuet, syn exprezidenta Mitterranda Jean-Christophe, exminister hospodárstva a dnešný predseda Liberálnej demokracie, prezidentský kandidát Alain Madelin, bývalý predstaviteľ zbrojného koncernu Thompson Jean-Francois Briand, exminister vnútra a predseda neogaullistickej strany Združenie pre Francúzsko, prezidentský kandidát Charles Pasqua a pod. Čo meno, to pojem v najvyšších kruhoch. O miesta v zozname sa delia konzervatívci, socialisti i liberáli. Ako je už známe, Sirven sprostredkoval v roku 1992 kúpu veľkého chemického a rafinérskeho koncernu Leuna-Werke (blízko Lipska) a asi tisícky benzínových čerpadiel Minol v celkovej hodnote asi 20 miliárd frankov. Podľa dohody F. Mitterranda a H. Kohla si províziu okolo 256 miliónov frankov mali vraj deliť do straníckych pokladníc oboch vládnych strán, čo CDU rezolútne odmietala priznať. Stačilo však, aby sa Sirven počas svojho "návratu" do vlasti zastavil v Nemecku a uzavretie prípadu nelegálneho financovania CDU v časoch vlády H. Kohla sa urýchlilo. Korene korupčnej aféry, ktorú má vyriešiť trestný senát v parížskom Justičnom paláci, majú svoju dávnu históriu a hoci sedem súčasných obžalovaných metódy podplácania, získavania politického vplyvu a hospodárskych výhod nevynašlo, rozvinulo ich do systému, v ktorom bolo možné kúpiť všetko, vrátane ministrov a ich mileniek. Nezvyčajné neboli ani tak provízie a ich výšky, ale to, že pochádzali zo štátnych zdrojov a ich prijímateľmi boli štátni úradníci. V cele č. 132 v parížskom väzení La Santé si teraz Alfréd Sirven v tichosti pripravuje svoju obhajobu a jeho šiesti spoluobžalovaní (a koľko ďalších na slobode) s hrôzou očakávajú na obnovenie pojednávania, ktoré sa podľa sudkyne Evy Jolyovej predpokladá 12. marca. Po Druhej svetovej vojne vyriešila francúzska vláda vzťahy v štátnom ropnom priemysle podľa vtedajšej módy: vznikla súkromná Compagnie Francaise des Pétroles (CFP), z ktorej sa neskôr stala spoločnosť Total, a súčasne na zabezpečenie zahraničných záujmov štátna spoločnosť Erap - neskôr Elf Aquitaine, ktorá sa orientovala na Afriku. Bola predĺženou rukou ministerstva zahraničných vecí a držala dlhé roky v rukách všetko, čo sa v subsaharskej Afrike odohrávalo - vojny, vojenské prevraty i skromné pokusy o demokraciu. V roku 1989 sa na základe rozhodnutia prezidenta Francoisa Mitterranda stal prezidentom Elf Aquitaine jeho stúpenec - Loik Le Floch-Prigent, ktorý tento post zastával až do roku 1993. V tom čase mali v africkom podnikaní (vrátane ropy a plynu) významné pozície neogaullisti, vtedy ešte spojenci - Jacques Chirac a Charles Pasqua. Elf mala ich postavenie v Afrike oslabiť v prospech "vlastných" ľudí. Nepodarilo sa to úplne, ale prospech z korupčných investícií mali obidve strany, teda nielen niektorí africkí politici. Nemalá časť "všimného" sa dostávala aj do volebných fondov niektorých francúzskych politických strán. Hlavnou zásadou však bolo a zrejme aj zostáva, že najcennejšie je (ako vlani poznamenal gabunský prezident Omar Bongo) zlato mlčania.
