Problém čistého svedomia

Koncom októbra 2000 sa piati izraelskí historici obrátili na Slovenskú biskupskú konferenciu, slovenských politických predstaviteľov a na širokú verejnosť s protestom proti blahorečeniu spišského biskupa Mons. Jána Vojtaššáka. Bolo nám jasné, že Vojtaššákovo blahorečenie nie je iba cirkevnou záležitosťou, ale do značnej miery spoločenský i politický problém
Počet zobrazení: 969

Koncom októbra 2000 sa piati izraelskí historici obrátili na Slovenskú biskupskú konferenciu, slovenských politických predstaviteľov a na širokú verejnosť s protestom proti blahorečeniu spišského biskupa Mons. Jána Vojtaššáka. Bolo nám jasné, že Vojtaššákovo blahorečenie nie je iba cirkevnou záležitosťou, ale do značnej miery spoločenský i politický problém.

Žiaľ, reakciu na náš protest nemôžeme charakterizovať ako vecnú. Namiesto konkrétnej odpovede na naše závery nasledovali osobné útoky na signatárov protestu a použili sa nezmyselné argumenty.

Príčiny protestu Ja som bol iniciátorom spomínaného protestu. Keď som študoval dokumenty v nemeckých archívoch, všimol som dôležitosť, akú nemeckí spravodajcovia zo Slovenska pripisovali biskupovej osobnosti. Tento môj dojem potvrdili vatikánske dokumenty. Mons. Vojtaššák zohrával vo vnútropolitickom živote Slovenska dôležitú úlohu. Keď som sledoval slovenskú krajanskú tlač v USA, zaznamenal som iniciatívy smerujúce k procesu jeho blahorečenia.

Hovorca biskupskej konferencie pán Gavanda porovnal utrpenie biskupa s utrpením Židov počas holokaustu. Myslím si, že takéto porovnanie je prehnané. Biskup za komunistického režimu nepochybne kruto trpel a z tohto hľadiska mu blahorečenie patrí. Lenže životná kariéra biskupa Vojtaššáka sa nezačala jeho zatknutím v roku 1950. Bol predsa významným politickým činiteľom iného totalitného režimu, ktorý nebol menej krutý ako komunistický. Hoci možno akceptovať argument, že to, čo predošlý režim urobil Židom, komunisti v menšej miere čo urobili Vojtaššákovi, predsa len za komunizmu Vojtaššákovi, jeho príbuzným a jeho súvercom nehrozili plynové komory.

Vina na deportácii Židov Podľa nemeckého vyslanca Ludina, biskup v Štátnej rade s nadšením podporoval násilné presídlenie Židov zo Slovenska na Nemcami okupované územie Poľska. Z dostupných protokolov Štátnej rady z 26. marca 1942 vyplýva, že jediná vec, ktorá na jej zasadaní zaujímala troch kňazov, bol osud pokrstených Židov. Prítomní vládni činitelia vyhlásili, že pre deportovaných pokrstených Židov nebude možné vytvoriť podmienky na uspokojovanie ich náboženských potrieb.

Dr. Jána Balka, ktorý nesúhlasil s deportáciami, nakoniec podporili traja rímskokatolícki kňazi. Jeho zápisky, ako ich uvádza dr. Kamenec, neobjasňujú, či išlo o nesúhlas s deportáciami vôbec, alebo sa iba týkal pokrstených Židov. Ak by sa aj vykladali tak, Balkove tvrdenia by protirečili Ludinovým tvrdeniam a na základe doteraz známych dokumentov je ťažké rozhodnúť, kde je pravda. Podľa môjho názoru, Mons. Vojtaššák nesie spoluzodpovednosť za deportáciu slovenských Židov na okupované územie Poľska.

Kauzy Lörinz a Herškovič Spišský biskup aj osobne zasahoval voči Židom v jeho diecéze. Napríklad na zasadaní Štátnej rady udal taxikára Lörinza. Dotyčného, jeho manželku a dve deti odtransportovali na okupované územie Poľska, kde zahynuli. Pani Ester Frantová, rodená Kohnová-Šatinová zo Spišského Podhradia, dnes 82-ročná, sa pamätá na rodinu Lörinzovcov. Bývali v susednom dome, u rodiny Nálepkovcov. Ona nemôže potvrdiť Vojtaššákovo obvinenie, že Lörinz bol "boľševik". Skôr si naň spomína ako na človeka, ktorý podľa potreby obracal kabát. Keby bol aj býval komunistom, čím sa previnili jeho deti? Vojtaššák sa o Lörinzovi vyjadril ako o boľševickej pliage, podľa toho jeho deti boli zasa židovskou pliagou, a preto ich museli v nákladných vagónoch, ktoré sa bežne používali na prepravu dobytka, odviezť do neznáma. Napríklad rodinám komunistických funkcionárov Širokého a Ďuriša, ktorých slovenské úrady vydali Gestapu sa, nič nestalo.

Na jar 1943 poslal Vojtaššák list ministrovi vnútra Machovi, kde popisuje podrobnosti o osude Židov na okupovanom území Poľska. Publikácie vydávané za komunistického režimu tvrdili, že tieto informácie Vojtaššákovi poskytol nejaký Herškovič, ktorého vzápätí deportovali. Lenže v roku 1943 nedochádzalo k deportáciám zo Slovenska do nacistického vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Navyše, izraelskí občania, ktorí pochádzajú zo Spišského Podhradia a Spišskej Novej Vsi, sa na žiadneho Herškoviča nepamätajú. Jediný Žid s týmto priezviskom, o ktorom mám k dispozícii informácie, pochádzal z Markušoviec a bol odtransportovaný v roku 1942. Teda on Vojtaššákovi nemohol poskytnúť žiadne informácie. Čiže tvrdenie uvádzané v publikáciách pochádzajúcich z bývalého režimu nie je vierohodné a spišského biskupa nemožno viniť z Herškovičovej smrti.

Biskup Vojtaššák sa neuspokojoval vyháňaním Židov. Nepohrdol ani ich majetkom. Podľa knihy Päť rokov slovenského školstva, ktorá vyšla v Bratislave v roku 1944, spišská diecéza arizovala poľnohospodárske majetky patriace Židom. Ako sa arizácia židovského majetku zhodovala s kresťanským učením?

Treba hľadať pravdu Kňazská rada spišskej diecézy na začiatku januára 2001 vyhlásila, že je presvedčená, že biskup "nenesie žiadnu morálnu vinu za deportáciu Židov". Podľa toho nie je ani potrebné "ďalšie hľadanie pravdy". Je zrejmé, ako rozhodnú cirkevné inštitúcie v otázke blahorečenia.

Podľa môjho názoru je tu však ešte stále možnosť, ako záležitosť objasniť. Vo vatikánskych archívoch pracuje zmiešaná židovsko-katolícka komisia, ktorá skúma pramene o období 2. svetovej vojny. Bude treba poveriť túto komisiu, aby tiež preskúmala dokumenty o Vojtaššákovi. Treba zostaviť aj zmiešanú slovensko-izraelskú komisiu, ktorá by zhodnotila dokumenty na Slovensku. Myslím si, že čestný výskum a vzájomná dobrá vôľa nájdu pravdu o biskupovi Vojtaššákovi. Žiadam zároveň Slovenskú biskupskú konferenciu a spišskú diecézu, aby prerokovali môj návrh.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984