Neopakovateľné stretnutia s ľuďmi

Iba ôsmi členovia strany stoja od jej zrodu nepretržite na čele okresnej, respektíve krajskej organizácie SDĽ. Položili sme im tri otázky:

1. Koľkokrát ste za uplynulé desaťročie chceli zavesiť túto prácu na klinec?
2. Na ktorú chvíľu si najradšej spomínate?
3. Čo sa vám na dnešnej SDĽ nepáči?

Štefan Rusnak, Prešov:
1. Priznám sa, že od začiatku to bola ťažká robota, ale nikdy som s ňou nechcel skončiť. Vždy mi dodali optimizmu ľudia, ktorí nás podporujú. Priznám sa, že naozaj som neuvažoval o skončení.
2. Viete, bola to síce veľmi zodpovedná chvíľa, ale najradšej si spomínam na prešovský zjazd v roku 1990.
3. Musím povedať, že sme ľuďom pred voľbami veľa sľúbili, no nie vždy dokážeme presadzovať záujmy občanov. V niektorých rozhodnutiach sme mali asi postupovať inak.

Jozef Orságh, Martin:
1. Možno budete prekvapený, ani raz som na to nepomyslel. V podstate celý môj život je spätý s politikou. Asi si ho iný ani neviem predstaviť. Uplynulých desať rokov mi uštedrilo veľa úderov, no hádam práve tie mi dávali silu znova sa postaviť a ísť dopredu. Okolo seba mám mnoho dobrých ľudí, kolektív okresného výboru, podpredsedov. Tvoríme nielen družinu organizátorov, ale sme priatelia. Iste, niekedy padnú tvrdšie slová, dokážeme sa o probléme poškriepiť. Aj pri tom zvýšime hlas, no ešte sa nestalo, aby sme zo stretnutia odchádzali tak, že by sme jeden na druhého zazerali. Hoci sa pohádame, ideme spolu rovno do krčmy, dáme si tam po pive a v družnej debate sa rozchádzame.
2. Nezvyknem veľa spomínať, radšej sa teším na to, čo bude. Ale k jednému krásnemu momentu sa predsa len vraciam. Išlo práve o zrušenie dvojičkového názvu strany. Na zasadaní Ústredného výboru KSS-SDĽ po mojom vystúpení ako predsedu rady okresov došlo k hlasovaniu. Vzápätí nastal výbuch radosti, že sme sa vlastne zrodili s čistým názvom ako Strana demokratickej ľavice.
3. Bolí ma, že práve to, čo sa mi páči na našej okresnej organizácii, chýba na centrálnej úrovni. Tam vlastné ego mnohých ústredných funkcionárov zvykne byť silnejšie ako to, čomu sme mali byť verní. Proti tomu sa ťažko bojuje. Všetko ostatné si viem predstaviť - opätovné príkoria, opätovný zápas o získanie dôvery občanov.

Peter Paulický, Dunajská Streda:
1. Neraz som už chcel funkciu zavesiť na klinec, no nakoniec som sa vždy predsa len rozhodol, že to ešte potiahnem. V strane sa strašne veľa vecí zmenilo. Možno som až priveľmi kritický, no SDĽ dnes nie je tou stranou, do ktorej som pred desiatimi rokmi vstúpil. Môj odchod by však nič nevyriešil. Práve teraz je potrebná jednota a ťah za spoločný koniec povrazu. Avšak nie za každú cenu.
2. Rád si spomínam na prekrásne chvíle na začiatku 90. rokov, na neopakovateľné stretnutia s občanmi a na prácu v kolektíve poslancov Národnej rady. To mi dalo strašne veľa. Priateľstvá, našťastie, ostávajú.
3. Nepáči sa mi nielen národnostná politika SDĽ, ale jej súčasná politika všeobecne. Žiaľ, macošský vzťah vedenia strany k veľmi citlivej národnostnej problematike pretrváva, na tom sa nič nemení. Pomaly v národnostne zmiešaných okresoch zostaneme sami, bez podpory členskej základne i sympatizantov, ktorí sa doteraz hlásili k ľavicovým hodnotám.

Matilda Jakubíková, Rožňava:
1. Nespočetnekrát. Išlo o zlomové situácie, keď cítiš, ako ľudia na vás pozerajú krivým pohľadom. Vždy ma podržalo to, že som si predstavila svoju členskú základňu, ľudí, ktorí sa spoliehajú na to, že SDĽ v našom okrese nepadne, keby som to zanechala. Zostala som predovšetkým pre tých, čo mi dôverujú.
2. Najradšej si spomínam na situácie z predvolebných kampaní, keď sme chodili po dedinách a presviedčali občanov, aby nás volili. A potom na rozličné príležitosti na členských schôdzach, kde sa diskutuje o problémoch. Stretnutia s ľuďmi ma veľmi obohacujú.
3. Štvú ma rozličné šarvátky vo vedení strany, to, že nevedia nájsť spoločnú reč. Pritom sa často hádajú na nepodstatných veciach, hoci by stačilo trocha tolerancie a vzájomného pochopenia. Hnevá ma aj to, že sa to potom prezentuje v médiách. Ak už sú rozpory, tak si ich máme vydiskutovať medzi sebou, a nie medzi novinármi.

Jozef Cerovský, Lučenec:
1. Mám 50 rokov a celý život som bol politicko-spoločensky aktívny. Nepamätám si vyslovene situáciu, keď by som chcel svoju politickú aktivitu definitívne ukončiť. Odchod z SDĽ by pre mňa znamenal, na rozdiel od iných, definitívny odchod z politického života na každej úrovni. Samozrejme, bolo viac situácií za uplynulých desať rokov, keď som nebol spokojný, napríklad s postupom vedenia SDĽ.
2. Najradšej si spomínam na obdobie po parlamentných voľbách 1992. Dovoľte len jeden príklad. Živo si pamätám, že ako po dvoch rokoch neľahkej práce poslanca MSZ Lučenec nastal zásadný pozitívny obrat. Našej práci sa zrazu dostalo uznania i zo strany našich politických súperov.
3. Desať rokov som člen a funkcionár SDĽ. Nikdy som nebol, ani nie som tvrdý zástanca niekoho (Migaš, Weiss, Kanis a pod.). Bol som a som ľavicový demokrat. Nepáči sa mi práve to, že v našej strane, ale aj v spoločnosti existuje negatívny jav, že sa ma niekto neustále snaží zaradiť niekde, kde som nikdy nebol a nie som. Napríklad v súčasnosti je to aj podľa toho, kto podporuje platformy, alebo je proti nim. Úplna názorová jednota podľa mňa nie je možná a bola by nezdravá.

Ján Blichta, Galanta:
1. Veľakrát. Napríklad po prehraných voľbách v roku 1994 som sa sám seba pýtal, aký význam malo toľko pracovať pre stranu. Vtedy, ako aj mnohokrát neskôr, som sa však presvedčil, že to predsa len má zmysel robiť ďalej. Navyše má to baví. Bez toho by som to nerobil. Politiku beriem ako koníčka popri zamestnaní.
2. Som rád, že mám podporu i v rodine. Manželka i deti tolerujú, že mi na nich ostáva menej času. Mám však aj podporu u kolegov z SDĽ, ktorí ma berú ako prirodzenú autoritu. Žijem a pracujem v národnostne zmiešanom okrese, preto je práca s ľuďmi oveľa zložitejšia, no strana u nás má autoritu. Aj tunajšia SMK nás berie ako solídneho partnera. Možno sme jediný okres, kde aktívne pracuje koaličná rada. Na základe štatútu sa pravidelne stretávame. Tlačíme našich partnerov do toho, aby sme sa nezaoberali iba personálnymi otázkami. Vypracovali sme koncepciu komunálnej politiky, ktorú teraz realizuje Okresný úrad v Galante v rámci rozvojových aktivít.
3. Trápi ma, že sa znova dostávame do situácie spred siedmich rokov. Akoby sa nám vracala detská choroba. Na rozšírenom okresnom aktíve sme hovorili o možnosti vzniku platforiem. Ale v tom nespočíva podstata. Tá je kdesi inde. Musíme si veci riadne rozdiskutovať, aby sa také problémy neopakovali. Mnohí išli do politiky preto, aby získali funkcie. Ja sa živím podnikaním a v strane budem naďalej robiť bez toho, aby som si nárokoval dajaký finančný osoh.

Ján Frena, Michalovce: 1. Minimálne päťkrát najmä preto, aby som dal šancu iným. Nikdy som nepomýšľal vzdať sa funkcie preto, že by mal ktosi naštval. Ja nie som v SDĽ pre dajakú persónu, ale pre jej hodnoty. Vždy som vedel, že problémy sa dajú riešiť, ak je ochota na oboch stranách.
2. Najkrajšie bolo, keď sa mi podarilo pozdvihnúť sebavedomie tých, ktorí klesali na duchu. V čase, keď bola pomaly bezvýchodisková situácia, vlial som do našich členov a sympatizantov nový optimizmus. Keď si spomeniem na pozíciu, v akej sa nachádzala naša strana pred jedenástimi rokmi, tak dnes tomu neverím ani sám, hoci som bol vo víre udalostí. Vtedy som ani sám neveril, že sa nám podarí stať sa takou hodnovernou stranou.
3. Mrzí ma, keď niektorí ľudia, ak sa nedeje podľa ich predstáv, začnú všetko kritizovať. Najviac ma štve, keď si nedokážu spätne prehodnotiť svoje pôsobenie v SDĽ. A to, k čomu prispeli vlastnými chybami, sa dnes usilujú hodiť na iných. Z toho vyplývajú súčasné vnútrostranícke diskusie. Aj mne sa stalo, že som nedokázal presadiť svoj názor. Boli situácie, keď som jediný v okresnom výbore hlasoval ináč ako ostatní, no vždy pre mňa bolo záväzné rozhodnutie straníckeho orgánu. Jednoducho, plnil som jeho uznesenia. Niektorí sú však presvedčení, že sú vždy múdrejší ako väčšina.

Ján Sadloň, Senica: 1. Nerozmýšľal som o tom, či mám zavesiť funkciu na klinec. Pokiaľ ma ľudia z vedenia strany dokážu presvedčiť o správnosti rozhodnutí, vždy ich budem presadzovať. Boli obdobia, keď som sa dostal do sporu - napríklad s Petrom Weissom v roku 1993. Pri nasledujúcich voľbách sa ukázalo, že som mal trocha pravdu. No nikdy som nezanevrel na celú stranu. Bol som jeden z tých, čo hlasovali proti zmene jej názvu. Nie preto, že by som ju nechcel, ale preto, že som bol presvedčený, že ide o predčasné rozhodnutie, ktoré ešte naši členovia nepochopia. Upozorňoval som, že Jozef Tuchyňa nespĺňa podmienky na to, aby bol predsedom klubu poslancov. Porušili sme určité princípy, veď vstúpil do SDĽ až po tom, ako ho zvolili za šéfa jej parlamentného klubu. Nešlo mu o kariéru?
2. Teší ma, že sme v našom okrese vždy vedeli odhadnúť voličskú základňu. Preferencie i volebné výsledky sa stabilne pohybujú okolo 16 percent. Som rád, že mám za chrbtom ľudí, ktorí ma vždy dokážu podporiť, čo v iných regiónoch nie je samozrejmé.
3. Momentálne ma štve, že SDĽ neustále ustupuje od princípov, ktoré sme si povedali pred vstupom do vlády. Ustúpili sme pri Sklenárovi, pri Košovanovi. Keď sme povedali, že audity musia prebehnúť aj na ostatných postoch, netrvali sme na tom. Teraz sa nám ľudia smejú. Nedokázali sme udržať zásadový postoj voči zmluve s Vatikánom. SMK tvrdo žiada, aby sa uskutočňovali jej priority vládneho programu. Prečo SDĽ netrvá na svojej priorite - radikálnom znížení nezamestnanosti? Navyše sme obsadili veľmi citlivé, v súčasnej situácii nepopulárne ministerské kreslá.