Ambície po funkciách musia bokom

Raz začas, obyčajne pri dajakom jubileume, sa uskutoční stretnutie osobností, ktoré išli za SDĽ, či ešte za pôvodnú reformujúcu sa KSS s vlastnou kožou na trh. V niekdajšom Federálnom zhromaždení, SNR a neskôr v Národnej rade SR obhajovali životné záujmy, hodnoty a princípy členov a sympatizantov strany v hektických časoch, keď sa slovo ĽAVICA používalo ako nadávka
Počet zobrazení: 1227

Raz začas, obyčajne pri dajakom jubileume, sa uskutoční stretnutie osobností, ktoré išli za SDĽ, či ešte za pôvodnú reformujúcu sa KSS s vlastnou kožou na trh. V niekdajšom Federálnom zhromaždení, SNR a neskôr v Národnej rade SR obhajovali životné záujmy, hodnoty a princípy členov a sympatizantov strany v hektických časoch, keď sa slovo ĽAVICA používalo ako nadávka.

Práve aj oni vtedy výraznou mierou prispeli k transformácii KSS na modernú európsku socialistickú stranu a neskôr sa podieľali na budovaní nového demokratického štátu v srdci Európy. Tentoraz sa zišli v Prešove v predvečer osláv 10. výročia vzniku SDĽ. Nestretli sa všetci, viacerí sa ospravedlnili, niektorí už, žiaľ, nie sú medzi živými... Ale nehovorilo sa nostalgicky o minulosti, ba tá sa takmer vôbec nespomínala. Reč sa krútila najmä okolo súčasnosti a o budúcnosti - SDĽ, ľavice i celej našej krajiny. Ako to už býva na takýchto podujatiach, jeho účastníci nemaľovali obrazy ružovými farbami. Škoda, že sa väčšina predstaviteľov terajšieho vedenia strany a vlády trúsili po jednom až po tom, čo odznelo v prvom, "zohrievacom" kole neoficiálnyh prípitkov mnoho múdrych myšlienok od skúsených ľudí, ktorí sa na život a súčasnú prepletenú politiku pozerajú s určitým nadhľadom. Viacerým z nich sme potom položili nasledujúce otázky.

Vy ste boli poslancom Federálneho zhromaždenia v rokoch 1986-90 a SNR v rokoch 1990-92. Mimo vysokej politike ste pomaly deväť rokov. Pritom patríte medzi tých málo zákonodarcov, čo sa vrátili k svojej pôvodnej profesii. Ako hodnotia vaši kolegovia z bane sociálnu politiku nášho štátu?

Jozef Dobrovolný, elektrikár v Bani Nováky: Dnes chodievam pod slávny košovský kostol, z ktorého časť nedávno presťahovali. Teraz tam rozfárame polia, z ktorých by sa malo v najbližších týždňoch ťažiť. Medzi baníkmi sa momentálne najviac hovorí o tom, že od 1. januára 2001 neplatí kategorizácia, pričom sa dosiaľ nevytvorilo dôchodkové pripoistenie v tom zmysle, že nie je jasné, či budeme na základe bývalých kategórií v tomto smere zvýhodnení. Mnohí sme od dve desaťročia pracovali v podzemí a nevieme, čo bude ďalej, kedy pôjdeme do dôchodku, ako sa budú odratúvať odpracované roky, ako sa vyrieši problematika najvyššie prípustnej expozičnej doby. Dosiaľ platilo, že ste mohli maximálne pod zemou odrobiť 15 rokov a potom ste prešli na iné pracovisko. No podľa zmeneného zákona o tom má rozhodovať hlavný okresný hygienik. Avšak v skutočnosti sa postupuje tak, že sa expozičná doba určujú podľa toho, kedy a koľko baníkov prepustia zo zamestnania. U nás vyhlásili hromadné prepúšťanie - do konca júla by malo odísť okolo 70-80 pracovníkov Bane Nováky, pritom nie sú ochotní podľa zákona vyplatiť baníkom desaťnásobok odstupného. Úrad práce nie je schopný zamestnať odborníkov - elektrikárov, mechanikov v regióne Hornej Nitry. Manažérov pritom nezaujíma ani tak, čo sa deje v podzemí, že sú neustále zložitejšie geologické podmienky pre ťažbu a jedna tona vyťaženého uhlia je podstatne drahšia ako v minulosti. Skôr sa zaujímajú o majetok, čo ostal po bývalom podniku na povrchu - chaty, lyžiarske vleky, ktoré odkúpili od štátu za korunu. Tieto zariadenia si rozdelili a dnes s nimi podnikajú. Poslancom za SDĽ z tohto regiónu je teraz Ľubo Dzurák, ktorý síce za naše bane bojuje, ale to nestačí, lebo je pod mnohými tlakmi. Rozhodnejšie slovo v tomto smere by som rád počul od ministra Petra Magvašiho. V Čechách sa napríklad zásad expozičnej doby nedotkli.

Boli ste dve síce krátke, ale prelomové obdobia v rokoch 1990 až 1994 poslancom slovenského parlamentu. V tých hektických časoch ste boli najmä pre odbornú lekársku verejnosť autoritou, ktorá SDĽ už druhé volebné obdobie chýba. Ako hodnotíte súčasný trend slovenského zdravotníctva? Dá sa zachrániť pred kolapsom?

Jozef Jakuš, súkromný lekár v Korni (okres Čadca):
Predovšetkým treba dokončiť transformáciu zdravotníctva v primárnej sfére, ktorá sa začala ešte za prvého pontifikátu ministra Tibora Šagáta v roku 1994. Vtedy sa povedalo A, že lekári prejdú do privátnej sféry, budú hodnotení kapitačnou platbou, no nepovedalo sa B - za čo budú platení. Dali sme doktorom určité pevné peniaze, no kvalita v ambulantnej sfére sa nám trocha vymkla. Preto lekár musí vedieť aj to, za čo tieto peniaze dostane. Pán Šagát zrejme nemal silu to dotiahnuť ani vo svojom druhom funkčnom období. No zdá sa, že terajší minister Roman Kováč na to silu získal. Pokiaľ ide o transformáciu nemocníc, tam sme zostali v tzv. socialistickom zdravotníctve, medzi manažmentom a lekármi vládnu veľmi zlé vzťahy. Nedofinancovanosť na jednej strane a šafárenie na druhej. Tvrdí sa, že čarovným prútikom by aj tu mohla byť privatizácia. Dnes napr. privátna Nemocnica milosrdných bratov v Bratislave nemá podstatné finančné problémy. Treba na to nájsť odvahu a podporiť tie manažmenty nemocníc, čo na to majú. Pokiaľ som bol členom parlamentu, zdravotnícka politika bola silnou stránkou klubu poslancov SDĽ. Mohli sme presadiť veci, ktoré sa dotýkali každého občana. Terajší klub v tomto smere tápe, stanoviská SDĽ sú netransparentné, nečitateľné a neodborné. Je zarážajúce, že strana má štátneho tajomníka na ministerstve zdravotníctve, no o problémoch tohto rezortu rečnil donedávna len hovorca SDĽ. Zdravotnícka verejnosť príma takúto politiku veľmi negatívne. Samozrejme, že sa nedajú hovoriť iba pekné, pro sociálne veci. Niekedy sa treba vyjadriť aj tvrdo, no na odbornej úrovni, napríklad pokiaľ ide o doplácania za lieky. Teraz pôsobím ako súkromný lekár v dedinke na Kysuciach. Mám obvod s 1100 obyvateľmi a urobím viac osohu pre ľudí ako v poslaneckej lavici.

Vy ste pôsobili v SNR v rokoch 1990-92. Na jeseň 1998 vás Rožňavčania zvolili za svojho primátora. Napriek tomu, že takmer tretina starostov a primátorov úspešne kandidovali za SDĽ, pritom túto stranu často označujú za brzdu reformy verejnej správy. Radia sa vôbec jej funkcionári niekedy s vami?

František Kardoš, primátor Rožňavy: Reformu musíme urobiť veľmi rýchlo a kompletne, aby samospráva mohla plnokrvne fungovať. Na to však treba prijať niekoľko závažných politických rozhodnutí. Žiaľ, súčasná vládna koalícia je natoľko rôznorodá, že dopracovať sa ku konkrétnemu rozhodnutiu sa ukazuje veľmi ťažké. Moja nespokojnosť ako primátora s tempom tohto procesu je oprávnená, no ako človek, ktorý pôsobí vyše desaťročia v politike, musím túto situáciu chápať. Dajaká nadmierna vlna netrpezlivosti by nepomohla. Musí sa to v koalícii ešte všetko pretaviť, aby sa našlo riešenie, prijateľné pre každého. Rožňavský okres má spor ohľadom návrhu nového územnosprávneho členenia. Naozaj nerozumiem vládnemu splnomocnencovi Viktorovi Nižňanskému, s ktorým som sa na túto tému niekoľkokrát rozprával, prečo presadzuje, aby horný Gemer patril do vyššieho územného celku (VÚC) Gemer-Novohrad. Pre nás to je neprijateľné, lebo posledných 50 rokov sa všetky väzby budovali na Košice. Pritom niektorí sa usilujú tejto záležitosti dať národnostný podtón, čo nie je vôbec pravda. V našom okrese je približne rovnaký počet slovenských a maďarských obcí, no všetci starostovia sú jednomyseľne za to, aby sme ostali pod Košicami. Mestské a obecné zastupiteľstvá k tomu tiež prijali jednoznačné uznesenie. Pán Nižnanský má silné kontakty na Rimavskú Sobotu, kde sa to všetko pečie. Tým je jasné, že ak Rožňava pripadne tomuto VÚC, tak sa jeho sídlom stane Rimavská Sobota. Ak ostaneme pri Košiciach, tak v súboji o sídlo VÚC zvíťazí Lučenec. V tomto prípade je nezmyselné odvolávať sa na vzdialenú históriu a všelijaké objektívne príčiny.

Tá istá otázka aj pre vás, ktorý ste pôsobili ako poslanec Snemovne národov FZ ČSFR v rokoch 1990 až 1992, odvtedy až do súčasnosti ste primátorom a poslednom období i 1. podpredsedom ZMOS-u.

Milan Muška, primátor Vranova nad Topľou: Odpoveď na túto otázku vôbec nie je jednoduchá a ani jednoznačná. Vo volebnom programe SDĽ bola reforma verejnej správy jednou z najdôležitejších úloh, navyše postavená veľmi jasne a razantne. SDĽ mala aj predstavu o počte VÚC - malo byť ich dvanásť. Časom však došlo k určitým odchýlkam v chápaní reformy, potrieb samospráv a názory SDĽ na problémy v obciach a mestách sa vzdialili. Príčiny sú rozličné a nerád by som menoval konkrétne osoby. Keď SDĽ bola v opozícii, chápala tieto problémy, lebo bola bližšie k občanovi. Po voľbách v roku 1998 i pod tlakom, ktorý s vládnutím vždy súvisí, a možno pre nedostatok odborníkov, ktorí sa ocitli mimo parlamentu a straníckych štruktúr, sa SDĽ dostala do informačnej izolácie. Toto všetko spôsobilo stav, keď nie vždy dostatočne presne a rýchlo vedela zaujať stanovisko. Po viacerých zaváhaniach ju opäť začali označovať za lavírujúcu stranu. Predsedníctvo ZMOS-u na januárovom zasadaní konštatovalo, že súčasná vláda realizáciu reformy nezvládla, V tej podobe, ako bola pripravená koncepcia, stroskotala najmä na neschopnosti koaličných partnerov sa dohodnúť a priveľkom spolitizovaní problémov týkajúcich sa reformy. Počet VÚC a ich sídel bol druhoradý. Prvoradé sú kompetencie a presun majetku i finančných prostriedkov zo štátu na oba stupne samosprávy. Zásadnou chybou vlády bolo aj to, že nedokázala vtiahnuť opozíciu do reformy, ktorá sa mala stať celonárodným programom, lebo tak by mala väčšiu nádej na úspech. Verím, že aspoň novela Ústavy SR položí právne pevný základ pre reformu do budúcnosti a že sa pripravia kvalitné zákony o VÚC a o voľbách do ich samospráv. Aby sa toto všetko stihlo, treba ihneď prestať s politizovaním.

Pracovali ste v rokoch 1992 až 1998 ako poslankyňa NR SR. Dnes vám mnohí označujú za ministerku športu. Čo je pre vás ako právničku a bývalú uznávanú športovú reprezentantku zaujímavejšie - podieľať sa na zákonodarnej alebo výkonnej moci?

Mária Ďurišinová, generálna riaditeľka sekcie športu, detí a mládeže Ministerstva školstva SR: Som veľmi rada, že môžem pracovať v oblasti športu - hoci v neľahkom období pre terajšiu vládnu koalíciu. Vôbec ma nemrzí, že som sedela v parlamente v čase, keď bola SDĽ v opozícii. No posledné dva-tri roky som bola z toho už frustrovaná, vyslovene ma to deptalo. Nemalo zmysel sa ani pripravovať na jednotlivé zasadania NR SR, lebo opozičný poslanec nemal šancu, aby jeho návrh kolegovia z vládnej koalície rešpektovali. Zdá sa mi, že i v súčasnej Národnej rade sa stále prejavy posudzujú podľa toho, kto s nimi vystupuje a nie podľa toho, čo kto hovorí. Odišla som dobrovoľne, v roku 1994 som už nekandidovala. Teraz mám chvíľami pocit, že práca na ministerstve má zmysel. Je mimoriadne ťažká najmä vzhľadom na to, v akom stave sa nachádza slovenský šport. Jeho výsledky hovoria sami za seba - chýba systémová práca. Pritom tohto roku nás čakajú dva mimoriadne dôležité dokumenty - zákon o financovaní telesnej kultúry a koncepcia športu na ďalších desať rokov. Myslím si, že sme obrátili zlý trend. Maximálne sa usilujeme komunikovať s aktivistami z občianskych združení, aby sme nevytvárali koncepciu do úradníckej zásuvky, ale pre tých, ktorých sa to naozaj dotýka. Nejde pritom len o peniaze, no v športe pôsobí mnoho funkcionárov, s ktorými sa veľmi ťažko spolupracuje, lebo nemienia rešpektovať názory iných. Keď štát dáva peniaze, tak by mal právo aj povedať, čo za ne očakáva.

V porovnaní s rokmi 1992 až 1994, keď ste pracovali na poste poslanca NR SR, sa dnes nielen na celoslovenskej, ale i na regionálnej úrovni vplyv ľavicovo orientovanej tlače a ľavicových novinárov strácal. Vnímate to aj na východnom Slovensku?

Andrej Dudáš, novinár, riaditeľ Centra voľného času vo Svidníku:
Politika v médiách trošku ustúpila do pozadia. Noviny v súkromnom vlastníctve sa usilujú o to, aby boli čo najčítanejšie, a preto uprednostňujú bulvárne články. Vtedy je to jedno, či si vezmú na paškál ľavicového alebo pravicového politika. Ak je v tom štipka senzácie, idú na to. Politike SDĽ nie je veľmi blízke, aby vystupovala s dajakými senzačnými bonmotmi. Z tohto hľadiska má teda priestor v médiách zúžený. Pokiaľ ktosi chce na stránkach novín rozvíjať iba triezve pohľady bez náznaku bulvárnosti, veľmi nepochodí. Novinári si aj tak vyberú to, o čom predpokladajú, že upúta čitateľa. Od SLOVA ako ľavicového týždenníka som očakával, že osloví široké masy, no pri jeho zrode pred dvoma rokmi som poznal názory jeho tvorcov, že sa chce zamerať najmä na intelektuálnu vrstvu. To sa SLOVU podarilo, no mne stále chýba celoštátne ľavicové periodikum pre masy, ktoré by suplovalo voľakdajšiu Pravdu. Mrzí ma však najmä to, že sme mali regionálne periodiká s ľavicovým nádychom. Napríklad v okrese Svidníku Duklu, ktorú som štyri roky viedol. Ale mesto sa vzhľadom na polmiliónové ročné náklady rozhodlo tento týždenník sprivatizovať. Tým si samo sebe urobilo medvediu službu. Pri výbere nového majiteľa mestskí poslanci za SDĽ neuprednostnilo odbornosť, ale rozhodovali osobné parciálne záujmy. Tým prišla ľavica o ďalší mediálny priestor. O súčasnej úrovni mediálnej politiky SDĽ hovoria v mnohom i nízke preferencie, ktoré táto strana v poslednom období dosahuje.

V rokoch 1986 až 1992 ste boli poslancom SNR, potom istý čas blízkym spolupracovníkom primátora, neskôr podpredsedu NR SR za SOP Igora Presperína. Naďalej ste však ostali v SDĽ, hoci teraz máte vzhľadom na váš pracovný post pozastavené členstvo. Akú úlohu môže v procese integrácie ľavice zohrať SDĽ a SOP?

Ján Bruncko, riaditeľ regionálneho pracoviska Kancelárie prezidenta SR v Banskej Bystrici: Som presvedčený, že politické subjekty, ktoré sa hlásia k ľavici, skôr či neskôr dôjdu k presvedčeniu, že svoje sily musia spojiť. Dnes nie je v tejto súvislosti problém v ich programoch. Či už ide o SDĽ, SDSS alebo SOP. Dokonca i viaceré strany, ktoré sa označujú za pravicové, majú vo svojich politických a najmä volebných programoch mnohé črty, charakteristických pre ľavicu. Celý problém integrácie ľavice sa zakladá na ľuďoch a nevyrieši sa dovtedy, pokým politici, hlásiaci sa k ľavicovej orientácii, neprekonajú vzájomnú animozitu, založenú vo veľkej miere na osobných konfliktoch z minulosti. Kým nepochopia, že tieto antipatie treba ponechať bokom a že dôležité sú všeľudské a politické hodnoty, ako i spoločné programové ciele. Pritom nezáleží ani tak na značke. Treba prekonať túžbu po vlastných ambíciách a osobnej prezentácii v rozličných funkciách. Potom sa bude dať reálne rokovať o integrácii ľavice. Napokon podobná situácia vládne i v pravici. Som síce večný optimista, no pokiaľ ide o terajšiu politickú garnitúru na Slovensku, neverím, že dokáže prekonať osobné spory. Skôr staviam na mladšiu generáciu. No je otázne, nakoľko ona dostáva potrebný priestor a či ho dokáže využiť. Niekedy mám však obavy, že my, ako staršia generácia politikov, prenášame svoje osobnostné spory aj na mladších.

Po dvoch rokoch poslancovania v NR SR (1992-94) ste sa vrátili na vysokú školu. Ako z pozície odborníka i predsedu KV SDĽ hodnotíte politiku ministra pôdohospodárstva Pavla Koncoša v situácii, keď v tejto oblasti koaliční partneri neraz hrajú proti SDĽ presilovku?

Ján Weis, docent na Pôdohospodárskej univerzite v Nitre: Ak môžem odporúčať ministrovi Koncošovi - a vo väčšine prípadov to aj plní - je to, aby zaujímal vždy odbornosť riešenia vecí a vnášal do toho čo najmenej politiky. Často sa totiž ukáže, že politikárčenie v dlhodobom meradle bolo nesprávne. Najpopulárnejšieho ministra medzi členmi SDĽ musíme jednoznačne podržať. Naša univerzita pôsobí ako jediná svojho druhu na Slovensku, preto všetci doterajší ministri či vedúci úradu ministerstva pôdohospodárstva, predsedovia NR SR pre poľnohospodárstvo študovali v Nitre. Odbornosť by mali mať teda rovnakú, iba politický pohľad býva rozdielny. Politická situácia v poľnohospodárstve sa dnes nadmieru jednostranne sústreďuje na rozhodovanie o pôde neidentifikovaných vlastníkov. Môj osobný názor je, že ak vláda predĺžila termín možnosti prihlasovania sa k vlastníctvu pôdy do roku 2005, tak je nemysliteľné, aby ju dnes dala do prenájmu či do vlastníctva obcí. Ak ktosi zistí, že má napríklad pri Komárne 90 hektárov, príde za primátorom s patričnými dokladmi a on mu povie, že túto pôdu, žiaľ, prenajal komusi na 99 rokov. Ako sa to bude potom riešiť? To už ide o politickú otázku. Ak chceme, aby sa záležitosť okolo pôdy upokojila, tak východisko, ktoré pripravila SDĽ, je správne. A k tomu dospeli i ostatné strany vládnej koalície okrem SMK, ale i odborníci na našej univerzite. Postupnosť krokov treba precízne vyriešiť, lebo prídu nové problémy už politického charakteru. To by si mali uvedomiť aj predstavitelia SMK. Verím, že nakoniec rozum a odbornosť zvíťazia.

Po dvojročnej prestávke, keď ste boli v rokoch 1990 až 1992 poslancom SNR, ste sa vrátili k svojmu chlebíčku - k vydavateľskej práci. Ako sa odvtedy zmenili podmienky pre vydávanie pôvodnej slovenskej tvorby?

Rudolf Belan, vydavateľ: V dnešných ekonomických podmienkach je vydavateľská činnosť veľmi zložitá - aj z hľadiska tvorby pôvodnej literatúry. Nestretol som sa, že by v poslednom čase vznikli nové výrazné diela od slovenských autorov. Rozšíril sa skôr priestor pre literatúru zábavného, či komerčného charakteru. V posledných rokoch som k svojmu vydavateľstvu pričlenil aj knižný veľkoobchod. Možno skôr povedať, že ide o rodinnú firmu. Podľa mňa už je za nami boom, že sa vydávalo všeličo, najmä ľahké žánre. V súčasnosti sa vytvára vo vydavateľstvách i v knižnom obchode priestor pre pôvodnú a serióznu zahraničnú literatúru. Voľakedy Slovensko patrilo ku krajinám, ktoré venovali veľkú pozornosť svetovým klasikom. Teraz toho vychádza u nás veľmi málo, ale situácia sa začína meniť. To je dobré, lebo každý rozumný štát, každá spoločnosť musí do hodnotnej literatúry a vzdelania investovať. Inak si zahatá cestu k svojej budúcnosti Iba vzdelaní, kultúrne vyspelí ľudia môžu urobiť aj transformáciou spoločnosti. Literatúra má tomu napomáhať vnútri štátu, ale i na vonok, veď je dôležitým mostom medzi národmi. Ťažko sa hodnotí zástoj súčasných politikov k starostlivosti o pôvodnú tvorbu, no myslím si, že štátny fond kultúry Pro Slovakia by sa mal viac angažovať nielen pokiaľ ide o vydávanie, no najmä o distribúciu a predávanie tejto literatúry. Za veľké peniaze sa totiž môžu vydať diela, ktoré sa stanú nepredajné, no my sa musíme usilovať dostať dobrú literatúru k čitateľom. Na to by sme mali vybudovať dobrú distribučnú a maloobchodnú sieť kníhkupectiev. Knižný trh a veľkoobchod sú dnes jednoznačne kapitálovo poddimenzované, žijú iba z ruky do úst. Nemajú dostatočný obratový kapitál, kapitál na investovanie, zdokonaľovanie predaja a to treba dostať na vyššiu úroveň. Hovorí sa, že trh všetko vyrieši, ale knižný trh je špecifický. Knihy sa nekupujú ako rožky. Treba ich medzi ľudí dostať. Keď je kúpna sila nízka, tak by štát mohol investovať do toho, aby sa literatúra dostávala aspoň do verejných knižníc.

Poslancovali ste pomerne krátko - v poslednom Federálnom zhromaždení v roku 1992. Na jeseň 1998 vás zvolili za poslanca NR SR. Takmer nepretržite ste zastávali funkciu predsedu okresnej organizácie SDĽ v Trnave. Mali ste chuť niekedy s funkcionárčením skoncovať?

Peter Bohunický, predseda KV SDĽ:
Čestné pionierske, že ani raz som na to nepomýšľal. Keď sme hľadali nový názov strany, ktorý by vyjadroval jej podstatu, vyskytla sa i skratka SOĽ. Že ju ľudia potrebujú a že ide o občiansku stranu, no keď Ivan Borovský vymyslel spolu s ďalšími názov a skratka SDĽ, tak sa tomu dával prívlastok - Strana dobrých ľudí. A skutočne, keď som sa v dobrom i zlom oprel o priateľov z esdéeľky, vždy som vedel ako ďalej. Najviac ma však mrzí, keď sa odkláňame od ľudí, keď ich nedostatočne vnímame a ich oprávnené záujmy nedostatočne riešime. Preto sa i teraz ako poslanec usilujem urobiť pre ľudí hoci aj malé radosti. Napríklad trnavskí cyklisti - veteráni to nie je nijaké politika, ale určitá skupina nadšencov pre dobrú vec. Podobne ako ekologickí aktivisti z okolia Jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Usilujem sa pomôcť obyvateľom z tohto regiónu pri kompenzácii za ohrozené životné prostredie. Rád si spomínam aj na to, keď sa mi podarilo vrátiť dlh z Federálneho zhromaždenia, kde sa rozhodovalo o rozdelení ČSFR. Na základe môjho návrhu sa stal 28. október pamätným dňom Slovenskej republiky. teda robiť veci pre obyčajných ľudí - to sa stalo mojím krédom.

Vy ste boli poslancom slovenského parlamentu v rokoch 1990 až 1994, keď ste sa stali na niekoľko mesiacov štátnym tajomníkom Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Potom ste sa dali na podnikanie. Ako hodnotíte hospodársku politiku súčasnej vlády?

Juraj Plesník, obchodný zástupca Myjavskej kovovýroby Kodreta: Pre súčasnú vládnu koalíciu v oblasti možností podnikania by som rád odkázal: My nie sme nemí, vy nebuďte hluchí. Keď zoberiem vyhlásenia Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení a odborné stanoviská Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, myslím si, že by sme boli nemí. Ale reakcie na tieto analýzy nasvedčujú, že vláda nebýva vždy pozorným poslucháčom a že by našim stanoviskám prispôsobila svoje konanie. Zrejme nemá spravený ani prognostický výhľad do budúcnosti, podľa ktorého by mala v tejto sfére pôsobiť. Ja som absolútne nezaznamenal, že by sa ktokoľvek zo štátnej správy z hľadiska regionálneho rozvoja zaujímal, čo sa deje s podnikom, ktorý sa v dajakom okrese stavia na nohy, hľadá svoje miesto, revitalizuje výrobu, uplatňuje sa na trhu, zvyšuje produkciu i zamestnanosť, ani že by sa štát zaujímal, či a ako sa uplatňujú prijaté nástroje na rozvoj podnikateľskej činnosti v príslušnom regióne. Nevidím, či sa v rezortoch spracovali a využívali informácie, ktoré je im podnikateľský subjekt povinný odovzdávať napríklad pri pravidelnom štatistickom hlásení. Je im úplne jedno, či ste subjekt, ktorý má, alebo nemá určitú dynamiku exportu a teda aj tvorby reálnej devízovej bilancie. Nik z hľadiska koncepcie a stratégie budúceho rozvoja z rezortu za vami nepríde, aby sa pozrel na to, prečo sa vám darí. Jediný, kto si zo štátnej správy vykonáva voči fungujúcim podnikom svoju povinnosť, sú tí, čo ich kontrolujú. Z bezpečnosti práce, požiarnici a hygienici prídu za vami hoci trikrát za sebou - zväčša s postihom. Keby som to tak všetko zhrnul: Najkrajšie na dnešnom dni je očakávanie toho zajtrajšieho.

Neveselo na nezelenej lúke
Gabriela Rothmayerová
Slovenská spoločnosť trpí na zlomové situácie: po každom politickom prevrate nastáva čistka, víťazi chcú vždy začínať na zelenej lúke. A tak veselo likvidujú namiesto toho, aby prizývali podieľať sa na stavbe novej spoločnosti. Zdá sa, že toto "jednotenie", či skôr pretrhávanie neobišlo ani SDĽ. JUDr. Rudolf Belan, po celý svoj aktívny život tvorivý vydavateľ, sa medzi aperitívom a večerou zahľadel do tvárí bývalých poslancov: Koľkí sú dodnes v politike? Spočítal by ich vari na prtoch jednej ruky... Prečo táto diskontinuita? A nie je i tu príčina stále nižšej popularity SDĽ? Viete si predstaviť, že by sa pred mítingujúcich občanov v tých ponovembrových dňoch bol postavil niekto zo straníckych funkcionárov? No keď ľudia videli na tribúne olympioničku, nezabudnuteľnú a iste svetovú hádzanárku Máriu Ďurišinovú, nepochybovali, že stranu nepotrebuje ani na to, aby bola slávna, ani aby v nej nebodaj zbohatla. Skôr naopak, bolo to od nej svojím spôsobom nerozumné, kariéru by bola iste urobila lepšiu celkom inde. Podobne televízny moderátor Štefan Nižňanský, spisovateľ Vladimír Mináč, ďalší olympionik Jozef Pribilinec, profesor ekonómie Jozef Košnár, mladý vedec Milan Ftáčnik, právnici a docenti Jozef Olej, Ľubomír Fogaš ale i Gitka Adamčíková či Štefan Daňo, historik Pavol Kanis, popularizátor mladých vedcov Peter Weiss, ekonóm Michal Borguľa, jeden z najmladších riaditeľov Tesly Jozef Stank, detský lekár Jaro Klvač, poľnohospodár Miki Šidík, a tak by som mohla pokračovať... Boli to napospol osobnosti, ktoré majú autoritu vo svojom odbornom prostredí a politika nemala byť vyvrcholením ich profesionálneho života. Jednoducho - mali sa kam vrátiť, nelipli na poslaneckých kreslách. Ak sa uchádzali o priazeň voličov, tak predovšetkým v mene nejakého ideálu. Strana a poslanecké miesto, to boli iba prostriedky, nie cieľ. Kritériá výberu nadiktoval vtedy život - platia však dodnes? Situácia zástupcov SDĽ nebola nikdy jednoduchá - ich úlohou je zastávať sa slabších a medzi takých určite nepatria napríklad privilegovaní zamestnanci médií. Preto sa netreba ani čudovať, ani hnevať, že nemajú záujem vytvárať príťažlivý obraz ľavicovej strany - no o to dôslednejší mal by byť výber politickej špičky. Nemá to nič spoločné s ľudskými kvalitami - mediálny svet je však neúprosný, možno ho kritizovať, možno ho i ignorovať, na výsledku sa však nič nezmení. Po politickom prevrate nebola porazená iba komunistická strana, na troskách ktorej sa sformovala SDĽ, porazená bola i krajina. Historik Ľubomír Lipták hovorí: "Veľmi podstatný rozdiel medzi víťazmi a porazenými je ten, že jeden inkasuje, druhý platí." Ani jedna politická strana sa nebude môcť dostatočne zastávať svojich voličov, kým si neurobí poriadok i s týmto faktom. Potrebuje mať preto veľmi silné múdre podhubie a veľmi zdatných reprezentantov. Má právo zabudnúť na tých "prvých"? Opäť opakujem, nie je to o ľudských kvalitách, alebo nielen o nich. To všetko mi prebleslo mysľou, keď som naplno preciťovala akúsi sklamanú atmosféru na stretnutí "bývalých" v Prešove. Ktovie, či počuť ešte niekde ich hlas...

Autorka je bývalá poslankyňa FZ ČSFR a NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984