Reklama
Reklama

Nehádajme sa, spolu hľadajme riešenie

Uplynulo desať rokov, ako sme chodili, sprevádzaní nepriazňou médií a nenávistnými výpadmi sprava i zľava, na desiatky členských schôdzí bývalej štátostrany a presviedčali tých, čo v nej zostali, aby súhlasili s jej premenou na demokratickú, ľavicovú stranu. Niektorí nás vysmiali, iní si dali povedať
Počet zobrazení: 1016

Uplynulo desať rokov, ako sme chodili, sprevádzaní nepriazňou médií a nenávistnými výpadmi sprava i zľava, na desiatky členských schôdzí bývalej štátostrany a presviedčali tých, čo v nej zostali, aby súhlasili s jej premenou na demokratickú, ľavicovú stranu. Niektorí nás vysmiali, iní si dali povedať.

Výsledkom týchto aktivít boli tisíce členov SDĽ a takmer 15 percent hlasov vo voľbách v júni 1992. Dnes sa stretávam s mnohými, ktorí nám vtedy uverili. Časť z nich zotrváva v SDĽ s väčšími-menšími pochybnosťami, časť dáva najavo, že sa sklamala. Ale už dlho si kladiem otázku, prečo nás opúšťajú mladí, vzdelaní členovia, práve tak ako starší, z ktorých sa viacerí vracajú do KSS.

Príčiny existenčnej krízy Zhodou okolností sa SDĽ práve v čase 10. výročia svojej existencie dostala do vážnej ideovej, politickej i organizačnej krízy. Vedenie veľmi dlho odmietalo uznať tento fakt. Ešte na prvej časti 6. zjazd v Košiciach neprijal návrh na vytvorenie pracovnej skupiny, ktorá by pripravila pre jeho druhú časť analýzu vývoja strany od jej vzniku. Namiesto takéhoto objektívneho a koncepčného materiálu mali delegáti k dispozícii dokumenty, v ktorých sa venovala pozornosť iba vývoju SDĽ od jej vstupu do súčasnej vládnej koalície. Požiadavka na vypracovanie dlhodobej analýzy ako základného predpokladu realizácie zmien v činnosti strany ako východiska pre stanovenie strategických programových cieľov sa dostala až do uznesenia 2. časti zjazdu.

SDĽ sa nedostala do najhlbšej existenčnej krízy svojej histórie zo dňa na deň, náhodou, či iba pre omyly jednotlivca. Súčasný stav je zákonitým dôsledkom konkrétnych rozhodnutí. Nejde iba o krízu vedenia, ako niektorí tvrdili na košickom zjazde. Tá je druhotná. Ak sa ju nepodarí prekonať, tak sa rozpory na čele strany znova v krátkom čase prejavia s ešte väčšou intenzitou. Priznať skutočnosť však predstavuje iba prvý krok. Pokles preferencií, strata dôveryhodnosti, erózia členskej základne, výmena nedôveryhodných ministrov, to všetko má svoje príčiny, spojené s vážnymi a opakovanými chybami v praktickej politike, v rozhodovaní vedenia a orgánov, pri vytváraní a plnení politického i volebného programu. Každá chyba má svojho nositeľa. Môže byť spôsobená mierou poznania, skúseností a schopností daného človeka, no môže byť i zámerná. V prvom prípade treba jej nositeľom pomôcť, resp. postaviť ich na miesta, pre ktoré majú predpoklady. V druhom prípade sa s nimi musíme skôr či neskôr rozlúčiť. Práve pre nájdenie správnej odpovede na príčiny chýb je ich objektívny rozbor veľmi dôležitý.

Kto je vinný? Kto o vývoji SDĽ rozhodoval, kto pripravoval príslušné rozhodnutia, kto a ako ich plnil? Svoj diel viny majú i delegáti všetkých doterajších zjazdov, ktorí nepostrehli, akým smerom sa strana uberá. Zároveň je nesporný podiel viny všetkých orgánov a ich členov. Som si vedomý i svojho podielu spoluviny. V danej situácii sa prikláňam k návrhu na rešpektovanie názorových prúdov v SDĽ, avšak zároveň som presvedčený, že predchádzajúce vedenie strany, reprezentované skupinou "zakladateľov", má na tejto kríze prinajmenšom rovnaký podiel ako vedenie od nitrianskeho zjazdu. Preto by mali teraz príslušníci oboch skupín cítiť morálnu povinnosť spoločne pomôcť strane, a nie dohadovať sa o podiele na vine.

SDĽ sa formovala v čase, keď išlo o jej prežitie. Táto etapa sa končí 1. zjazdom v Trenčíne (1991). Do 2. zjazdu (1993) nasledovalo obdobie určitej stabilizácie, poznamenané eufóriou z úspechu najmä v súvislosti so sformovaním sa SDĽ a parlamentnými voľbami v roku 1992. Už vtedy sa však začali prejavovať príznaky malej zásadovosti v práci strany, najmä vo vzťahu k členskej základni a voličom. Jedno sa deklarovalo, iné sa robilo. Za určitý podiel na zákonodarnej moci SDĽ robila Mečiarovmu HZDS tichého spoločníka pri rozdelení ČSFR. Najmä od roku 1992 podiel na moci čoraz viac fascinoval jej vedenie, a tak sa postupne vžili postupy, ktoré majú dnes vážne dôsledky. Obraz SDĽ na verejnosti bol dlhý čas postavený na 1-2 členoch jej vedenia.

Ľahko sa strana vzdala úlohy získavať robotníkov, obhajovať ich záujmy v transformačnom procese. V rámci vnútornej politiky postupne strácala internacionálny charakter - vo vzťahu k národnostným menšinám prakticky neplnila rezolúciu 2. zjazdu. SDĽ sa myšlienkovo posúvala doprava, v niektorých ohľadoch bola skôr národno-sociálna alebo kresťansko-sociálna ako socialistická. Pokračovalo koketovanie s HZDS, za čo sa jej vžilo označenie ako lavírujúcej strany. Druhý zjazd v Žiline potvrdil v podstate dovtedajší vývoj a upevnil pozície "zakladateľov". Po ňom namiesto formovania modernej ľavicovej strany celkom prevládla vo vedení snaha etablovať sa ako vládny subjekt s výrazne národným charakterom svojej praktickej vnútornej politiky. Pokračoval i proces prehlbovania rozdielov medzi názormi členskej základne, väčšiny voličov a vedením SDĽ. Nepovažujem za správne popierať jej postkomunistický charakter. Vstúpili do nej tisíce poctivých členov bývalej štátostrany, ktorí mali ľavicové videnie sveta, no chceli pracovať v demokratickej strane. Tých bolo treba presvedčiť, že SDĽ má jasný cieľ a že chce dokázať svojim členom i voličom, že je v ich záujme sa s týmto cieľom stotožniť.

Neúspech oživil diskusiu Fiasko vo voľbách v roku 1994 vyvolalo vnútrostranícku diskusiu. Ozvala sa vlna kritiky najmä z regiónov, čo viedlo k dvom pozitívnym zmenám. Pred 4. zjazdom v Nitre (1996) vedenie predsa len začalo venovať pozornosť programovým otázkam. V pomerne krátkom čase bol po veľkej diskusii pripravený návrh Politického programu SDĽ, ktorý 4. zjazd doplnil a schválil. Do vedenia prišli noví ľudia, vrátane predsedu Jozefa Migaša. Vtedy sa končí výlučná zodpovednosť "zakladateľov" za vývoj SDĽ, hoci i naďalej trvá ich spoluzodpovednosť. Od druhej časti 5. zjazdu vo Zvolene (október 1998) podnes sa strana trápi v koaličnej etape svojho vývoja. Treba oceniť najmä organizátorskú prácu vedenia po nitrianskom zjazde i pozornosť, ktorú venovalo ideovo-teoretickým otázkam. Neuskutočnil sa však zásadný prelom v smerovaní strany, ani v zjednocovaní členskej základne okolo politického programu. Pretrváva neujasnená orientácia vo vzťahu k záujmom občanov SR inej národnosti. Pracujúci Maďar nám nedôveruje a radšej volí pravicovú SMK, rusínsko-ukrajinský severovýchod skôr komunistov, HZDS, či Smer.

Úsilie SDĽ podieľať sa na moci bez fundovaného programu, bez možnosti uplatniť ho v praxi a bez podpory členskej základne ju už dva razy vážne poškodilo. Veľmi si vážim prácu J. Migaša, ktorú vykonal pre stranu v troch parlamentných voľbách, ako i pri uplatnení systematickosti v organizačnej práci SDĽ od roku 1996. Nemôžem sa však stotožniť s jeho postupom po 5. zjazde, keď dal prednosť vlastnému podielu na moci pred potrebou posilňovať vnútrostranícku jednotu. Pripustil personálne a intelektuálne vytunelovanie centrálnych i regionálnych orgánov strany. Nekritizujem ani tak jeho samotné hlasovanie pri odvolávaní premiéra Mikuláša Dzurindu, ako to, že po ňom nenasledovali systémové návrhy, ktoré by toto hlasovanie náležito zdôvodnili.

Pri kritike nedostatočnej koncepčnosti v politike SDĽ, ktorá prichádza zdola, počujeme od vedenia, že si pravica pripravila vo svojich inštitúciách koncepcie, ktoré teraz presadzuje a stavia partnerov pred hotové riešenia. Prečo SDĽ patrične nevyužila skúsenosti z roku 1994 i po ňom? Prečo sa mozgový potenciál SDĽ nezameral na prípravu ľavicovej koncepcie transformácie v čase, ktorý mal k dispozícii v rokoch 1994 až 1998?

Neurážajme sa navzájom Obnovou kapitalizmu sa u nás transformačný proces nekončí. Je pred nami jeho tretia etapa, obrovská kvalitatívna zmena - technologická transformácia, ktorá môže priniesť pre zamestnanca či podnikateľa nedozierne dôsledky. Čo SDĽ urobila pre to, aby nevyhnutné technologické zmeny nevyháňali ľudí z práce, aby ich zvládli naši malí a strední podnikatelia? Nechá to zasa na M.E.S.A.10 alebo na tretí sektor? Riešenie takýchto otázok je úlohou ľavicových intelektuálov bez ohľadu na to, do ktorej generácie patria. Obnova teoretickej diskusie v strane a spoločensky potrebné riešenia sú dôležitejšie, ako sa dohadovať o tom, kto si zachová akú funkciu. SDĽ sa nestane modernou európskou stranou tým, že sa pokúsi v našich podmienkach implantovať Blairovskú koncepciu tretej cesty. Potrebuje vlastnú koncepciu demokratického socializmu, rešpektujúcu náš dlhodobý vývoj, súčasné podmienky i budúce potreby. V týchto súvislostiach sa SDĽ mala viac opierať o skúsenosti partnerov z Višegrádskej štvorky, škandinávskych socialistov a o demokratické tradície medzinárodného socialistického hnutia. Naozaj nám už nemá čo povedať mladý Karol Marx, či vývoj socializmu v Česko-Slovensku?

Veľmi si vážim to, čo urobil pre vznik SDĽ Peter Weiss a Milan Ftáčnik. Najmä oceňujem, ako prvý predseda strany dokázal vecne reagovať na kritiku. Do značnej miery Weissovou zásluhou je úspech, že stranu prijali do Socialistickej internacionály. Nemohol som však súhlasiť s jeho metódami riadenia a najmä s tým, že jeho vedenie nasmerovalo SDĽ priveľmi doprava. Dnes on i jeho priatelia dokonca koketujú so sociálnym liberalizmom. Od súčasného vedenia čakám na koncepčné a programové kroky. Neurážajme sa, hľadajme príčiny našej biedy spoločne, ak sme toho ešte schopní a ak chceme, aby nás považovali za ľavicových intelektuálov.

Autor (1929) je vysokoškolský učiteľ v Košiciach

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama