Reklama
Reklama

Bojovať treba so súpermi

Diskusia o opodstatnenosti či neopodstatnenosti platforiem v súčasnej SDĽ sa zjednodušila na otázku, či je, alebo nie je v tejto strane dostatočná demokracia, či má, alebo nemá skupina s odlišným názorom právo organizovať sa. Ide však o účelové zahmlievanie sporu
Počet zobrazení: 1012

Diskusia o opodstatnenosti či neopodstatnenosti platforiem v súčasnej SDĽ sa zjednodušila na otázku, či je, alebo nie je v tejto strane dostatočná demokracia, či má, alebo nemá skupina s odlišným názorom právo organizovať sa. Ide však o účelové zahmlievanie sporu.

Skutočná podstata tohto sporu sa vyjasní ihneď po tom, čo si vedľa seba postavíme Manifest Generácie 2000, prejav predsedu SDĽ Jozefa Migaša na prvej časti 6. zjazdu v Košiciach a text iniciatívy SDĽ - moderná európska socialistická strana. Budeme možno prekvapení, že všetky tri dokumenty sú v myšlienkových záveroch takmer identické. Ako spoluautora Manifestu Generácie 2000 ma samozrejme môže len tešiť, že sa obe strany sporu dokázali verejne na zjazde i konkrétnym formulovaním problémov spoločne prihlásiť k myšlienkam tohto dokumentu, ktorý, mimochodom, neustále rezonuje v zahraničí. Po nemeckom a anglickom preklade sa najnovšie objavilo úplné znenie textu v teoretickom mesačníku bulharských socialistov Novo Vreme. Z toho ale vyplýva, že táto myšlienková inovácia nestojí v centre vnútrostraníckeho konfliktu, príčiny treba hľadať kdesi inde.

Falošné motívy konania Ak teda autori iniciatívy SDĽ - moderná európska socialistická strana zdôvodňujú potrebu legitimizácie platforiem v strane možnosťou presadzovať programové alternatívy, je to evidentne falošný motív konania. Rovnako ako ich odporcovia ani oni totiž doteraz nepreukázali schopnosť realizácie iných foriem ľavicovej politiky, ničím iným ako - uznávam - kultivovanejším prejavom nedokázali napĺňať zaklínadlo modernosti v činnosti SDĽ. Predsa sa nemôžu tváriť, že sa ich súčasná politika strany netýka. Ako funkcionári parlamentných výborov či ministri ju spoluvytvárajú a majú dostatočný priestor ukázať svoje schopnosti. Majú priestor na uvádzanie modernejších foriem ľavicovej politiky do života, za aké sa zasadzujú v dokumente.

Žiadnu iniciatívu, napr. v smere rozvoja občianskej spoločnosti či spolupráce s mimovládnym sektorom, som však z ich strany nezaznamenal. Veď už aj pravicoví novinári (pravda, s iným zámerom) sa vysmievajú z tejto hry a otvorene sa pýtajú, v čom spočíva tá modernosť a reformnosť iniciátorov plaformy okrem pekných rečí. Ani najvážnejšia výhrada z ich úst, že SDĽ mala kedysi imidž morálne najčistejšej strany, neznie veľmi presvedčivo. Úprimne si povedzme: SDĽ mala povesť mravnej bezúhonnosti v čase, keď bola v opozícii, keď nemala šancu dostať sa ku korytám. Moralizovanie v tomto smere nie je na mieste, lebo podozrenia z klientelizmu sa objavili ako na strane súčasného predsedu SDĽ, tak aj na strane protagonistov vnútrostraníckej opozície. Nezabúdajme napr. pri večne omieľanej Devín banke aj na firmu Puli.

Niet času na vnútrostranícky boj To však neznamená, že platformy nemajú v súčasnej SDĽ opodstatnenie. Práve naopak. Je evidentné, že vytvorenie platformy má pre jej iniciátorov jeden prioritný cieľ: zefektívniť mocenský zápas v strane s ohľadom na blížiace sa parlamentné voľby a získať stratený vplyv. Nie je na tom nič nelegitímne. Treba však jasne pomenovať, o čo tu ide, a prestať sa hrať na ideových oponentov. Áno, SDĽ - či sa to už niekomu páči alebo nie - stále potrebuje Petra Weissa a Brigitu Schmögnerovú. Kým nevyrastú osobnosti schopné zatieniť ich preferencie, budú môcť títo dvaja politici vydierať stranu svojou popularitou. Mýtus, že súčasná ministerka financií má sympatizantov medzi pravicovými voličmi, je tradovaný blud. Ak by to tak bolo, nedostala by v posledných parlamentných voľbách toľko osobných preferencií. To isté platí o predsedovi Zahraničného výboru NR SR.

SDĽ si dnes už jednoducho nemôže dovoliť hazardovať so svojím ľudským potenciálom a dovoliť, aby zo strany odišli ďalšie osobnosti. Predstava, že sa z toho ľavicoví demokrati pozviechajú, je chorá. Ak má byť teda hoci len jediným zmyslom myšlienky vytvorenia platformy udržanie týchto ľudí v strane, treba ju podporiť. Niet v dnešnej situácii času na zásadný vnútrostranícky boj. SDĽ zápasí o prežitie a tomuto faktu musí podriadiť v súčasnosti všetku energiu.

Aj preto je jednou z najdôležitejších úloh, ktoré stoja pred ľavicovými demokratmi, dôsledná a zásadná zmena personálnej politiky. V tejto oblasti sme svedkami dvoch extrémov, pokúšajúcich sa riešiť súčasnú personálnu krízu SDĽ. Jeden z nich je nekoncepčné experimentovanie s novými ľuďmi, ktoré pripomína vyťahovanie zajacov z klobúka. Druhý extrém spočíva v snahe vrátiť na politické výslnie "otcov zakladateľov" SDĽ a považovať tým personálne otázky za vyriešené. Ľavicoví demokrati však potrebujú predovšetkým kontinuálnu a systematickú výchovu nových kádrov, spočívajúcu vo výbere osobností nie na základe straníckych zásluh (za to treba dávať vyznamenania, nie poslanecké kreslá) a dokonca ani nie na základe vôle straníckych štruktúr. Kritériá musia zohľadňovať najmä odbornosť, mravnú bezúhonnosť, spoločenský rešpekt a rečnícky talent - to sú predpoklady dlhodobého úspešného pôsobenia v politike. Je samovražedné povyšovať politikov regionálneho formátu na parlamentnú úroveň a osobnosti celoštátneho významu nútiť do straníckej práce v regiónoch. Takáto forma straníckeho rovnostárstva znižuje kredit SDĽ na verejnosti a zbytočne mrhá jej silami.

Nedostatky personálnej politiky V tejto súvislosti si treba už konečne vyjasniť, že nedostatky v personálnej politike s dlhotrvajúcimi dôsledkami sa prejavili u Petra Weissa aj u Jozefa Migaša. Weiss dokázal vymeniť manažment strany, ale zabrzdil reformy na polceste a nenašiel odvahu vysporiadať sa s tými kádrami na nižšej úrovni, ktoré nie sú schopné stelesňovať nový štýl socialistickej politiky. S hrôzou zisťujem, že rovnaké chyby robí aj dnes, keď sa pri konštituovaní platformy obklopuje i ľuďmi, o ktorých mám silné pochybnosti, či sú spôsobilí budovať SDĽ ako "modernú európsku socialistickú stranu". Ak nevidí, že sa k nemu tlačia aj tí, ktorým sa neušlo korýtko zodpovedajúce ich predstavám, potom je táto utilitárna personálna politika beznádejná.

Migaš sa na druhej strane ukazuje byť napriek všetkým mediálnym zjednodušeniam prekvapujúco flexibilný človek, vyspelá politická osobnosť, ktorému nerobí problém pružne sa prispôsobiť výzvam doby a podporovať aj také modernizačné iniciatívy, ktoré neoslovujú ani zástancov platformy. Urobil však fatálnu chybu, keď sa obklopil ľuďmi, ktorí stelesňujú tie najkonzervatívnejšie sily v SDĽ. Je síce pravdou, že v tom čase nebol nik iný ochotný podržať Migaša pri moci, no dnes už tieto kádre bránia predsedovi strany v rozlete, navyše sú veľmi silné. A tak môže nastať paradoxná situácia, že lídra SDĽ pochovajú tie isté sily, ktoré ho vyniesli do kresla šéfa ľavicových demokratov. Táto situácia je dosť nebezpečná, pretože pri pretrvávajúcej vnútrostraníckej nervozite a s tým spojeným potenciálnym personálnym lámaním chleba sa ľahko môže stať, že tieto štruktúry obetujú J. Migaša a vytvoria si niekoho, kto bude viac zodpovedať ich predstavám. To nie je len hypotéza, v tomto smere dostávam veľmi jasné signály z regiónov. Nikdy teda nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.

Demoralizovaná strana Mrzí ma, keď vidím, že v tejto strane prebieha zákopová vojna. Keď sa presviedčam na vlastné oči i uši, že mnohí členovia SDĽ strácajú súdnosť, zaraďujú sa do jednotlivých táborov ako vojsko a problémy vidia čierno-bielo. Toto nie je hra na modernistov a tradicionalistov. Toto je morálny rozklad uznávanej a rešpektovanej politickej sily. Ide o bezcieľne a nesystémové sebabičovanie, pri ktorom sme si nasypali na hlavu už všetky hriechy, a napriek tomu nevieme nájsť cestu z tohto bludného labyrintu. Poznáme svoje chyby a nevieme urobiť jeden jediný krôčik k ich náprave. Bojujeme viac medzi sebou ako s našimi politickými súpermi. A čo je najhoršie: stratili sme svoju špecifickosť, jedinečnú originálnosť, ktorá nám na politickej scéne zaručovala vždy slušný rating. Už sme zrejme zabudli na svoju tradičnú stratégiu - byť treťou silou, nezapájať sa do antagonistických sporov HZDS a SDK - práve toto nám vynieslo v roku 1998 relatívny volebný úspech. Dnes túto politiku úspešne prevzal Robert Fico a my sme mu dovolili, aby nám zobral nielen podstatnú časť voličskej základne, ale aj našu osvedčenú agendu. Ťažko sa nám to môže vypomstiť, pretože R. Fico nie je politik na jedno použitie ako Ján Ľupták alebo - dnes sa to už dá povedať - aj Pavol Hamžík. Ak sa SDĽ bude uspokojovať so 6 - 7 percentami preferencií, ak sa nedokáže vyhraniť voči Smeru, môže ju to pochovať. Volič si totiž tentoraz bude pri volebnej schránke klásť inú otázku ako v roku 1998. Tá znie: Prečo mám voliť SDĽ, a nie Smer? Neviem, či by na ňu vedeli odpovedať sami lídri SDĽ. Obávam sa, ako si na ňu zodpovie torzo voličov, ktorí by ešte chceli dať svoj hlas ľavicovým demokratom.

Jedno je isté: SDĽ musí so sebou niečo robiť, súčasný stav nie je normálny. Dnes je však v hre priveľa, aby sa iba bezducho bojovalo o moc, aby si každý žiarlivo strážil svoju pominuteľnú slávu. Zodpovednosť za existenciu ľavice na Slovensku musí prevýšiť osobné ciele. Ak hovorím ÁNO platformám, rovnako dôrazné ÁNO hovorím aj dohode oboch krídel, ktorá musí zvýrazniť spoločný záujem a špecifikovať spoločný korektný postup do volieb. Dohode, ktorá skoncuje s intrigami a vzájomný osočovaním v médiách. Dohode, ktorá definuje spoločný cieľ v záujme oživenia ľavicovej politiky. Takáto zmluva musí predchádzať akýmkoľvek diskusiám o potrebe platforiem, ktoré sú z vecného hľadiska zbytočné, z politického však nevyhnutné. Ak sa zásadný obrat nedosiahne tento rok, SDĽ stratí akúkoľvek šancu zamiešať volebné karty v roku 2002.

Autor (1970) je člen Republikového výboru SDĽ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama