Miesto diabla v dejinách ľudstva

V polovici 80. rokov bola svetová verejná mienka postavená pred čudný, no zároveň výrečný zemepisný posun. Prezident USA Ronald Reagan označil Sovietsky zväz za ríšu zla. V tom istom čase však skutočný vládca Iránu ajatolláh Chomejní pomenoval Spojené štáty americké ako Veľkého Satana.
Počet zobrazení: 1552

V polovici 80. rokov bola svetová verejná mienka postavená pred čudný, no zároveň výrečný zemepisný posun. Prezident USA Ronald Reagan označil Sovietsky zväz za ríšu zla. V tom istom čase však skutočný vládca Iránu ajatolláh Chomejní pomenoval Spojené štáty americké ako Veľkého Satana.

Z týchto výrokov bolo vidno, že diabol asi nesídli na tom istom mieste, ale že dokáže hrať dôležitú úlohu i v politike. Francúzsky historik a publicista Gerald Messadié v knihe Všeobecné dejiny diabla (český preklad vyšiel vo vydavateľstve Odeon v roku 1996) ukazuje, že predstava čerta neexistovala vždy. Nepoznali ju ani Indovia, Číňania, Gréci, Rimania, ani ďalšie staroveké národy.

Úroveň abstrakcie prapredkov Predstava, že akési stelesnenie Zla existuje odjakživa, je veľmi lákavá. Naši predkovia zrejme rozličné útrapy, nešťastia, nehody, bolesti a pohromy a nakoniec aj smrť spojili do jedinej predstavy univerzálneho Zla. G. Messadié však zdôrazňuje, že sú síce pádne dôvody predpokladať, že pravekí ľudia mali isté náboženské cítenie, no z archeologických nálezov, ktoré poukazujú na existenciu náboženských predstáv, sa nedajú robiť konkrétnejšie závery o ich obsahu. Navyše úroveň abstrakcie nebola u našich prapredkov taká vysoká, aby vytvorili ideu všeobecného zla s univerzálnou príčinou. Existovali konkrétne podoby zla s konkrétnymi príčinami a náboženské obrady mali smerovať k ich eliminácii. Podľa všetkého tieto prvotné náboženské predstavy predovšetkým smerovali k uctievaniu života. Nadprirodzené bytosti prinášali dobré i zlé. No tie, čo prinášali zlé, si bolo možné udobriť obeťami. Duch spôsobujúci zlo nemusel byť hneď absolútne zlý.

Zlý duch Mára a Buddha Mala predstavy diabla predobraz v náboženstvách Ázie? Keď podľa legiend Buddha meditoval pod figovníkom a čakal na osvietenie, prišiel ho pokúšať zlý duch Mára. Buddha hladovaním schudol doslova na kosť. Mára mu dohováral: „Zväzujú ťa pozemské i nebeské putá, zväzujú ťa všelijaké putá. Ó, askéta, nebudeš sa môcť oslobodiť.“ Hoci je to istý predobraz pokúšania Ježiša diablom, predsa tu nájdeme podstatný rozdiel. Buddha sa usiloval o niečo iné ako Kristus, chcel popretrhať všetky putá so svetom, dosiahnuť nirvánu. Zlý duch ho nenavádzal na čosi zlé, iba ho upozorňoval, že zväzky s týmto svetom sa nedajú pretrhnúť. Nebol to teda diabol, ale skôr boh smrti. Buddha nad Márom zvíťazil tak, že vytvoril učenie ako sa oslobodiť od sveta, ktorý znamená iba utrpenie. Gerald Messadié zdôrazňuje, že síce existuje veľa podôb budhizmu, no žiadna nepozná antagonizmus medzi Bohom a Diablom, lebo tento antagonizmus by v budhizme ani nemal žiaden zmysel.

Náboženské systémy v Ázii Ešte zložitejším náboženským systémom je hinduizmus. Pôvodnou podobou hinduizmu bol brahmanizmus. Vychádzal z viery, že kasta kňazov-brahmánov musí neustále vykonávať rituálne obrady. Zlo nastane iba vtedy, ak sa tieto obrady vôbec neuskutočnia, alebo sa uskutočnia chybne. Vtedy sa bohovia na ľudí nahnevajú, a nie sú dobrí, ale zlí. Existuje kolobeh životov, všetky tvory sa rodia znova, no ich budúca podoba je určená tým, aké boli ich skutky - dobré či zlé. Teda kolobeh životov sansáru neriadi božská bytosť, ale neosobný princíp karmy, odplaty za skutky.

V jednej podobe hinduizmu existuje predstava boha Šivu, ktorý môže nadobúdať rozličné podoby. Podľa Messadiého stelesňuje rozmary prírody. Je síce ničiteľom, no aj zdrojom života a tým, za čo ho uctievajú, môže prinášať šťastie. V hinduizme síce existuje bohyňa smrti Kálí, no tá tiež nie je stelesnením zla, pretože smrť je podľa hinduistických predstáv iba prerodom medzi rôznymi životmi.

Ani v čínskej a japonskej kultúre nemala predstava diabla miesto. Konfucianizmus bol dokonca voči ľudovým poverám kritický. Pre taoizmus sú dobro a zlo dvoma stránkami jednej reality. V čínskych ľudových poverách síce existovali zlé nadprirodzené sily, napríklad podobné európskym vodníkom či divožienkam, no v Číne nakoniec prevládol budhizmus. Číňania môžu byť naraz budhistami i konfuciáncami. Aj taoizmus má podobu nielen náboženstva, ale aj filozofie. Japonské náboženstvo šintoizmus uctievalo bohov, ktorí predstavovali stelesnenie prírodných síl. Zlo zapríčinil hnev bohov nad ľudskými skutkami. Japonci prostredníctvom Číny prijali neskôr budhizmus, no dnes obe náboženstvá pokojne spolunažívajú.

Zaratuštra a zrod démona Gerald Messadié považuje perzského proroka Zaratuštru za prvého tvorcu monoteistického náboženstva, hoci ešte so zvyškami polyteizmu. Prvý raz dochádza k podstatnému zlomu - zjavuje sa jednoznačný a osobný boh Zla Ahriman. Je rovnocenný bohovi Dobra Ahura Mazdovi a obaja vedú medzi sebou neľútostný boj. Vojnu medzi nimi rozhodne nakoniec spasiteľ Mitra. Autor zdôrazňuje, že sa prvýkrát v dejinách náboženstva vynára základ prorockých monoteistických systémov - Dobro a Zlo sú povýšené na transcendentálne princípy. V Ahrimanovej armáde zloduchov sa vyskytuje démon púšte Azazel, démoni chaosu Leviatan a Rahab i sexuálne žiadostivá diablica Lilith. Týchto démonov prebralo židovské náboženstvo a pozná ich aj kresťanstvo a islam.

Zdanlivo Zaratuštra neuskutočnil nič nové. Protiklad medzi Ahrimanom a Ahurom Mazdom existoval už v predchádzajúcich perzských náboženských predstavách, iba zjednodušil panteón a zakázal obete Ahrimanovi. V skutočnosti však bol jeho zásah radikálny, bohovia sú jednoznačne dobrí a zlí. Zároveň je Zaratuštra vynálezcom démonológie i predstavy imanentného preexistujúceho Dobra a Zla, ktorého spor vyrieši apokalypsa na konci existencie tohto sveta. Táto predstava je veľmi blízka kresťanstvu a islamu.

Messadié zdôraznil, že Zaratuštrovo náboženstvo akoby bolo šité na mieru. Klerikálna kasta perzských mágov mala medzi obyvateľstvom ríše veľmi zlú povesť. Zaratuštra vytvoril náboženstvo, ktoré nepôsobilo nádherou obradov, ale vnútorným pôsobením na jednotlivca, pocitom neodvratnej naliehavosti a strašnej stávky: človek mohol vyhrať alebo stratiť Nebo, pred ním stála spása alebo večné zatratenie. Zaratuštra ako prvý pochopil, že náboženstvo nemôže byť iba odzrkadlením sveta. Ak si má udržať moc, musí vychádzať z transcendentálneho vymedzenia Dobra a Zla, ktorého svetským predstaviteľom bude kňažstvo. Autor si v tejto súvislosti nevšimol zaujímavý paradox. Friedrich Nietzsche, ktorý sa dokázal vysmiať predstave diabla, urobil hrdinom jedného zo svojich kľúčových diel proroka Zaratuštru, ktorý bol takpovediac otcom tejto idey.

Bohovia Grékov a Rimanov Pri výklade vývoja predstavy diabla Messadié podrobne popísal náboženské predstavy Polynézie, predkolumbovskej Ameriky, Mezopotámie, Afriky i ďalších oblastí sveta. Našiel tam rozličné predstavy zlých duchov a čudných bohov, ale nie Zaratuštrovu koncepciu. Nemáme tu priestor na opis jeho úvah, môžeme preto iba spomenúť náboženstvo antických Grékov a Rimanov.

Bohovia starých Grékov boli až príliš ľudskí. Nedá sa o nich povedať, že by boli bývali jednoznačne dobrí či zlí. Autor zdôrazňuje podstatný moment - predstava padlého anjela je logickou ľsťou totalitnej moci či ázijskej despocie. Vtedajší kňazi si nikdy neprisvojovali právo rozhodovať, čo je absolútne Dobro alebo Zlo, pretože nezabúdali, že si Gréci stvorili bohov k svojmu obrazu. Princípom antickej drámy je vzbura proti osudu a žiaľ, Messadié neuvádza jednu z najsympatickejších postáv mytológie titana Prométea, ktorý sa búri proti nespravodlivosti bohov a prináša ľuďom oheň.

Rimania obdarovali svet svojím právnym systémom. Ich právo bolo vlastne tiež nadradené náboženstvu. Predstava polarizovaného Dobra a Zla by potom splnomocnencovi transcendentálneho Dobra umožňovala diktovať zákony, čo bolo pre Rimanov nepredstaviteľné. Zlo považovali za dôsledok porušenia zákonov, princípov, či za prejav hnevu bohov.

Príbeh Adama a Evy Všetci poznáme príbeh prvých dvoch ľudí. Adam a Eva by hádam boli navždy ostali v raji, ale diabol v podobe hada zviedol ženu, aby ochutnala jablko zo stromu poznania, a Eva zviedla Adama. Podľa kresťanstva hriech prarodičov naveky zaťažil ľudstvo, ktoré sa z neho musí vykúpiť. Pre judaizmus to bol iba počiatok dejín.

G. Messadié ukazuje, že predstava diabla sa u Židov postupne menila. Príbeh Adama a Evy je záhadný, no hada za božstvo považovali mnohé civilizácie. Podľa všetkého ide o prepracovanie mezopotámskej legendy. V iných biblických príbehoch je Satan síce zlý, ale zároveň podlieha Bohu a je vykonávateľom jeho vôle. Satan síce býva odporcom Boha, no zároveň aj jeho služobníkom, pretože skaza všetkého, čo Boh stvoril, by znamenala i jeho zánik. Je tu teda problém Boha Dobra, ktorý toleruje Zlo. Neskôr gnostici tento problém vyriešili tak, že skutočný Boh sídli nad Dobrom a Zlom, kým Dobro je duchovné a Zlo hmotné.

Boli to práve Peržania, ktorí oslobodili Židov z babylonského zajatia. Židia mali možnosť oboznámiť sa s inou koncepciou diabla. Úplne ju preberajú vtedy, keď strácajú svoj samostatný štát, keď sa ich identita ocitla v nebezpečenstve, keď sa Židia dostali nielen pod nadvládu cudzincov, ale začali na nich pôsobiť cudzie kultúrne vplyvy, najmä Grékov a Rimanov. Perzskú koncepciu diabla preto prevzali z politických dôvodov.

Kresťanstvo a islam Predstavu diabla prevzalo kresťanstvo od židovskej sekty esénov. Konkretizuje sa v stredoveku. Vtedy diabla videli všade. Jeho údajnú podobu tesali do portálov katedrál, aj pod dedinské kazateľnice. Páchol sírou. Mal na hlave rohy a na nohách paznechty. Mestá Západu nežili teda iba v skutočnom zápachu odpadkov, ale i v pomyselnom zápachu síry. O diabloch sa tiež tvrdilo, že mávajú pohlavný styk s pozemskými ženami.

Messadié ukazuje, že táto viera v diabla úzko súvisela s mocou panovníkov a šľachty, pretože pomáhala odôvodňovať tvrdenia o božskom pôvode ich moci, ospravedlňovať ich svojvôľu a udržiavať masy v žiaducej poverčivosti. Keď sa feudalizmus začal otriasať, vznikla masová viera v čarodejnice, ktoré svoju moc údajne získali od diabla. Prečo k tomu došlo v historicky prelomovom období?

V islame, ktorý je dôsledným monoteizmom, je jediný Boh i Diabol, tvrdí autor knihy. Akosi pozabudol, že islam prevzal z judaizmu a kresťanstva predstavu o existencii veľkého množstva anjelov a staroarabskú vieru vo zvláštne duchovné bytosti - džinov. Má však pravdu, keď zdôrazňuje úlohu Diabla ako štátneho úradníka, ktorý podporuje totalitnú moc islamských vládcov.

Zdalo by sa, že pokrok zmietol stredoveké predstavy. Messadié napríklad uvádza, že katolícka cirkev na 1. Vatikánskom koncile napokon uznala, že pre človeka je dôležitejší vzťah k Bohu než predstavy o čertovi. Lenže sú tu aj alarmujúce fakty - veľmi rozšírené povery tohto typu v USA a najmä medzi americkými policajtmi. V dnešnom období posadnutosť diablom nie je iba prejavom obyčajného tmárstva a poverčivosti, ale i odrazom vzbury proti nevyhnutnosti pracovať a proti spoločenskému poriadku, ktorý udržiava nespravodlivosť. Stal sa z neho boh Zisku dosahovaného špekuláciami, obchodom s drogami a prostitúciou. Je tajným bohom ministrov, ktorí sa radia s astrológmi. Pokiaľ bola viera v Diabla súčasťou monoteistických náboženstiev, démon bol pod kontrolou. Teraz sa však vymanil z pút a stal sa z neho duch absurdity, skazy a absolútneho nihilizmu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984