Na schôdzku s históriou neprišiel
Letný európsky šampionát vo futbale v Belgicku a Holandsku bol príčinou toho, že každoročné pripomenutie si bitky pri Waterloo ako jedného zo zlomov európskej histórie sa v tomto roku nekonalo. Napriek tomu, že od uvedenej udalosti uplynulo rovných 185 rokov.
Výročie si napokon mohli pripomenúť nielen historici, ale i obdivovatelia napoleónskej epopeje - obdobia, ktoré mnohých dodnes fascinuje v zmysle Goetheho postrehu: „Všetci cítime, že s Napoleonovým menom a jeho osudom sa spája niečo, čo pre nás zostáva skryté“. Tentoraz však cisár všetkých Francúzov a jeho predsa len víťazní protivníci Wellington a Blücher budú štatistami. Miesto pre hlavnú postavu jednej z veľkých drám v aréne „teatrum mundi“ je vyhradené pre iného.
V nedeľu 18. júna 1815 o pol ôsmej večer je Wellington na pahorkoch Mont-Saint-Jean pri Bruseli takmer na kolenách. Francúzska armáda sa chystá zasadiť tradičnému rivalovi coup de grâce - úder z milosti. Bitka trvá už osem hodín a straty oboch armád predstavujú približne po 20 tisíc mŕtvych a ranených.
Zaťatosť na oboch stranách Prusi, predvčerom Francúzmi porazení pri Ligny (Fleuruse), a podľa Wellingtona „prekliato doriadení“ (damnaubly mauled), nielenže ustúpili s buldočou zaťatosťou, ale opäť smerujú k miestu rozhodujúceho bojového stretu anglicko-spojeneckej a francúzskej armády. Proti prenasledovateľovi, maršaovi Grouchymu a jeho 35 tisíc mužom, postavili jeden zo svojich štyroch armádnych zborov.
Generál Mouton de Lobau s čoraz väčšou námahou zadržiava k bojisku postupne prichádzajúce hlavné pruské sily, aby umožnil francúzskemu veleniu pokračovať v stupňovaní ofenzívy proti spojeneckým pozíciám v centre. Drouotovo delostrelectvo kosí červenokabátnikov a ich nassavských, brunšvických a hannoverských spojencov po stovkách. Opakované útoky francúzskej ťažkej jazdy, obávaných kyrysníkov, síce povážlivo zdecimujú anglický stred, ale samotné gilets de fer (železné vesty) strácajú množstvo bojovníkov v súbojoch s pechotnými karé.
V prestávkach medzi útokmi triafa francúzske delostrelectvo s mimoriadnou presnosťou do protivníkovej pechoty. Keď sú kyrysníci zamestnaní útokom proti nej, Wellington im posiela do bokov a tyla svoju jazdu. Francúzsky štáb zas na posilnenie svojej ofenzívy nasadzuje elitné jednotky ľahkého jazdectva - kopijníkov, jazdných jágrov a granátnikov pod velením generála Léfebvre-Desnoëtta. Nemilosrdné vraždenie nahustené do malého priestoru pokračuje aj pri majeri Hougoumont na ľavom francúzskom krídle a pri farme La Haie-Sainte v predsunutom strede spojencov. Ťažko posúdiť, čo je zaťatejšie - francúzsky útok či spojenecká obrana. Napoleon v neústupnej snahe vynútiť si prielom v centre a ponechávajúc invenciu bokom - niet času na manévrovanie - postupne nasadzuje posledné rezervy. Jeho náprotivok priebežne stmeľuje svoju drobiacu sa bojovú líniu, ktorá melie z posledného, upierajúc pritom k nebesiam tvár s hlboko vrytou prosbou: „Give me a night. Or give me Blücher“ („Dajte mi noc alebo Blüchera.“) Má byť vyslyšaný. Prídu obaja, takmer súčasne.
Cisárovej porážke nezabránil „Počujete, už tam hrmia delá!“ - obracia sa na Grouchyho v nedeľu popoludní jeden z jeho podriadených, generál Gérard. A radí. Mali by sme sa pohnúť tým smerom a pripojiť sa k našim hlavným silám. Vidiac Grouchyho nesúhlasný výraz, dodáva: „Dovoľte mi ísť na pomoc cisárovi aspoň s časťou našich jednotiek.“ Grouchy sa po zaváhaní nerozhodne ani pre túto kompromisnú alternatívu. Kto je tento muž?
Emmanuel, markíz de Grouchy, sa narodil 23. októbra 1766 v šľachtickej rodine v Paríži. Hoci absolvoval vojenskú školu pre delostrelcov v Štrasburgu, srdce ho ťahalo k jazde. Svoje služby ponúkol revolúcii a sprvoti pôsobil ako vyšší dôstojník, no v roku 1793 ho pre šľachtický pôvod suspendovali. Už o dva roky je divíznym generálom, to všetko v časoch, keď sa epolety dávali za odvahu preukázanú na bojisku. V bitke so Suvorovovou armádou pri Novi (august 1799) utŕži štrnásť rán a stáva sa zajatcom.
Už o rok prispieva k víťazstvu francúzskych zbraní nad Rakúšanmi pri Hohenlindene (december 1800). Vo vojne proti Prusku vstupuje na čele francúzskych jednotiek do Lübecku. V apokalyptickej bitke s Rusmi pri Preussisch-Eylau (február 1807) udatne bojuje s jazdou a v jej zostave sa vyznamenáva aj pri Friedlande (jún 1807), kde Napoleon Benningsenových Rusov predsa len rozdrví. Vyznamenáva sa v pre Francúzov víťaznom boji pri Wagrame (júl 1809). Grouchy pochoduje s Napoleonom a La Grande Armée do Ruska. Pri Borodine (september 1812) je zranený. Počas ústupu z Ruska velí osobnej cisárovej strážnej eskadróne. V roku 1814, keď sa vojna prenesie na francúzsku pôdu, sa vracia do služby a bojuje úspešne vo viacerých bitkách.
Ani on však nemôže zabrániť porážke a následnej cisárovej abdikácii. Nie je medzi zradcami ako Marmont alebo Augereau, ani medzi „nevďačnými“ maršalmi, ktorí na Napoleona v apríli 1814 vo Fontainebleau naliehajú, aby podpísal abdikačnú listinu ako Ney a Soult. Navrátivší sa Bourboni majú voči apolitickému a jazvami pokrytému generálovi istý rešpekt. Poveria ho funkciou odloženého generálneho inšpektora jazdy až do marca 1815 a obdobia Cent Jours (Sto dní).
Maršal stratil prehľad Na pláňach a pahorkoch medzi Mont-Saint-Jean a La Belle Alliance zúri tuhý boj. Francúzi len s najväčším úsilím zadržiavajú Prusov, opierajúc sa pritom o dedinu Plancenoit. Približne 10 tisíc mužov čelí viac ako päťnásobnej prevahe. Tri pruské zbory sú však i pre srdnato bojujúcich Francúzov podporených časťou gardovej zálohy priveľa. Napoleon, ktorý sa práve rozhodol viesť posledný a rozhodujúci útok proti Wellingtonovmu stredu svojimi elitnými oddielmi, ich už nemôže poslať do ohňa kompletné.
V belgickom ťažení velí Grouchy - akože inak - jazde a 16. júna, dva dni pred Waterloo pri Ligny, aj celému zboru, keď cisár síce Prusov porazí, ale ich porážku nespečatí úplným rozbitím protivníkovej armády. Grouchy dostáva rozkaz prenasledovať ustupujúcich a nedovoliť im spojiť sa s Wellingtonom, ktorý vo chvíľach zápasu Napoleona s Blücherom podstúpil zdržiavací boj s nepresvedčivým maršalom Neyom pri Quatre-Bras.
Podobne ako väčšina maršalov, s výnimkou Sucheta, ktorý stráži juhovýchod Francúzska, a Davouta, vojenského veliteľa Paríža, bojuje radšej a o poznanie lepšie ako výkonný veliteľ pod priamym cisárovým dohľadom. Navyše, nemá presný prehľad o tom, kde sa rozhodli Prusi vlastne ustúpiť, pretože možností je viacero. A tak pochoduje Prusom v pätách smerom na Wawre, a to aj vtedy, keď už pred ním dávno neustupuje celá pruská armáda, ako sa Grouchy nazdáva, ale len jeden jej zbor.
Medzitým dotiera na krycí zbor generála Thielmanna a dostáva sa s jeho zaisťujúcimi jednotkami do dlhotrvajúcich potýčok. Z diaľky počuť dunenie nepretržitej kanonády a francúzsky maršal vie, že za horizontom sa odohráva veľká bitka. Je však absolútne presvedčený, že Prusi sú odpojení z hry a cisár sa s Wellingtonom vyporiada aj sám. Napokon, v tomto zmysle dostal osobne od Napoleona základný rozkaz.
Víťazstvo im vykĺzlo z rúk S padajúcim súmrakom Prusi Francúzom veľmi nebezpečne prikurujú. Napoleona vo chvíľach prebiehajúceho útoku gardy okolo ôsmej hodiny síce informujú, že tlak Prusov sprava je už neudržateľný, ale stále koná v presvedčení, že za ich pätami kráča - logicky predsa kráčať musí! - Grouchyho zbor. Keďže ten neprichádza, výsledok je úplne iný. Hromadný nástup pruskej armády zboku a v tyle znamená zrútenie preťaženého pravého francúzskeho krídla, ako aj zastavenie útoku nekompletnej a preriedenej gardy odhodlanou paľbou posledných rezervných Wellingtonových práporov v centre.
Po zhrozených výkrikoch vyčerpaných radových jednotiek a doposiaľ ešte nikdy nad európskymi bojiskami nepočutého - „La Garde récule“ (Garda cúva), ktoré otrasú morálkou francúzskej armády, nastáva takmer všeobecné „Sauve-qui-peut!“ (Zachráň sa, kto môžeš!). Záverečný koordinovaný protiútok Wellingtonových a Blücherových jednotiek tlačí pred sebou ustupujúcich Francúzov. Hoci gardové batalióny podávajú dôkaz svojho pohŕdania smrťou, maximálnej vojenskej cti a osobnej oddanosti cisárovi, na konečnom výsledku to nič nezmení. Napoleonova armáda je rozbitá. Víťazstvo vykĺzlo Francúzom z rúk neuveriteľným spôsobom. V noci z 18. na 19. júna 1815 sa valí prúd utečencov späť do Francúzska. Práve sa končí jedna epopeja.
Exil, návrat a rehabilitácia Grouchyho jednotky sa ešte chvíľu zotrvačnosťou pohybujú za protivníkom vo chvíľach, keď kuriéri nesú na všetky panovnícke dvory Európy správu o výsledku boja, ktorý vstupuje do dejín ako bitka pri Waterloo. Až v nasledujúci deň sa francúzsky maršal dozvedá, že jeho muži sú to posledné, čo zostalo bojaschopné z rešpekt vzbudzujúcej L´Armée du Nord. Zvyšok leží na bojových poliach pred Bruselom. Grouchy ani jeho podriadení nepodľahnú panike, sú to predsa profesionáli vojny, ktorí prešli Európu a okolie krížom-krážom od Lisabonu po Moskvu, od Gdaňska po Káhiru. Umnou taktikou, vrátiac Prusom požičané v ľstivosti a pustiac im žilou pri Namure, sa Grouchyho zbor okľukou vracia do Francúzska.
Po tom, čo Napoleon abdikuje druhý raz a definitívne, sa Grouchy uchyľuje do exilu v Severnej Amerike. Najmä v Texase a Louisiane, len pred krátkym časom odstúpenej Spojeným štátom (1803), žije celá francúzska kolónia. V roku Napoleonovej smrti (1821) sa Grouchy vracia do vlasti. Kým maršal Soult či niektorí ďalší vysokí dôstojníci boli na začiatku druhej reštaurácie Bourbonov omilostení a zastávajú vysoké štátne funkcie, maršal Ney, princ moskovský, podobne ako maršal Murat, kráľ neapolský, skončil ešte v decembri 1815 pred popravčou čatou, ktorej sám neohrozene zavelil k poslednej salve.
Grouchyho po návrate rehabilitujú a dostáva späť všetky tituly, s výnimkou tvrdo vyslúženej hodnosti maršala. Po ďalšom desaťročí, za vlády kráľa Ľudovíta-Filipa, mu však vrátia aj tento titul (1832) a o rok neskôr sa stáva pairom. V roku 1840 sa dožíva prinavrátenia Napoleonových pozostatkov z Ostrova Svätej Heleny do Paríža, ich triumfálneho a zároveň pietneho uloženia v Invalidovni.
Aký vlastne bol? Prvé francúzske cisárstvo (1805-1814 /15) malo spolu 26 maršalov, ktoých Napoleon vymenoval za ich individuálne zásluhy a postavil ich do čela svojich armád. Posledným v poradí je práve Grouchy, ktorý sa po návrate Napoleona z Elby (1. marca 1815) znovu prihlásil do aktívnej služby. Neváhal, ako oveľa známejší a renomovanejší Soult a Ney, ani neutiekol do zahraničia spolu s kráľom Ľudovítom XVIII. ako Macdonald alebo šéf Napoleonovho štábu Berthier. 17. apríla 1815 dostal Grouchy ako posledný z maršalov cisárstva od Napoleona maršalský baton za vernosť a potlačenie vzbury rojalistov v južnom Francúzsku.
Bol Grouchy neschopný, ako ho vníma časť historickej spisby poplatnej napoleonskej legende? Bol iba priemerným vojakom, ktorému „maršalskú hodnosť vystrieľalo dvadsať rokov vojny“, ako ho vidí Zweig? Alebo dokonca zradcom v žolde Bourbonov? Cisár, ktorému verne slúžil, ho na ostrove Sv. Heleny v súvislosti s Waterloo nazval hlupákom a opakovane ho obvinil z konečnej porážky. Grouchy často pozeral smrti priamo do tváre, viackrát bol zranený, padol do zajatia, osvedčil neochvejnú lojalitu, no vedel byť aj neúprosný. V Madride neváhal tvrdo potlačiť ľudové povstanie a represáliami postihnúť vzbúrencov.
Grouchyho komótny pochod za Prusmi počas bitky pri Waterloo je z formálneho hľadiska „čistý“. To, že postupoval neinvenčne, je takisto faktom. Za istých okolností sa boj pri Waterloo nemusel vôbec uskutočniť. Takto stačí jedno slovo izolovaného velikána a viac ako štvrťstoročie aktívnej vojenskej služby je odpísané šmahom ruky. Akoby si Prometeus zo Svätej Heleny v okamihu súdu neuvedomil, že Napoleon bol a mohol byť iba jeden.
Miláčikovia Šťasteny sú však vždy tí, ktorí si v správnom okamihu dokážu pohotovo vziať viac, ako im ona ponúkne. Poctivec Grouchy, u ktorého v tomto prípade platí viac ako inokedy klasické „ultra posse nemo obligatur“ (nikto nemôže konať nad svoje schopnosti), sa pri voľbe z dvoch možností - manévrovať podľa „zdravého“ rozumu s nezaručeným výsledkom, alebo mechanickým pochodovať za Prusmi v zmysle úzkostlivého dodržiavania cisárovho rozkazu - priklonil k druhej eventualite.
Ak bol Ney v bitke pri Waterloo vďaka svojej charizme a odvahe hraničiacej so šialenstvom „le brave des braves“ (najlepší z najlepších), ponúka sa možnosť charakterizovať Grouchyho ako jedného z „najzodpovednejších spomedzi zodpovedných“. Alebo ako „najopatrnejšieho z opatrných“? Ak túto možnosť prijmeme, platí aj ako psychologicko-osobnostný dôkaz vylúčenia Grouchyho zrady. Riziká samostatného rozhodovania v ťaživom tieni génia sú vždy vysoké.
Emmanuel, markíz de Grouchy, nenápadný hrdina mnohých bojov a bitiek, zomrel v Saint-Etienne v roku 1847 ako 81-ročný. Predovšetkým a vďaka jeho ďalším činom, ktoré dostatočne kompenzujú to, že pri Waterloo neprišiel tento až príliš zodpovedný muž na schôdzku s históriou. Nič to však nemení na skutočnosti, že v dejinách už svoje enigmatické miesto má.
