Záhadný filozof

Keď sme v 70. rokoch navštevovali prednášky profesora Juraja Cígera, dozvedeli sme sa o nevydanej knihe Enigmatický Descartes. Vydavateľstvo Matice slovenskej knihu napísanú pred 50 rokmi vydalo v roku 1999.
Počet zobrazení: 1450

Keď sme v 70. rokoch navštevovali prednášky profesora Juraja Cígera, dozvedeli sme sa o nevydanej knihe Enigmatický Descartes. Vydavateľstvo Matice slovenskej knihu napísanú pred 50 rokmi vydalo v roku 1999.

Autor predložil rukopis monografie v roku 1948 Louis de Brogliemu, Henri Gouhierovi, René le Senneovi a iným autoritám v Paríži podľa želania Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU). H. Gouhier a R. le Senne listami odporučili vydanie knihy. Gouhier okrem toho osobitným listom požiadal aj svojho známeho akademika Ludvíka Svobodu v Prahe o podporu. Monografia však nevyšla. Profesor Cíger na protest opustil SAVÚ a stal sa študentom medicíny. Akoby dráma Descartovej filozofie našla pokračovanie v osudoch slovenského filozofa.

Doba skeptizmus Situácia pred 350 rokmi bola politicky i kultúrne minoriadne pohnutá. Tridsaťročná vojna, inkvizície, reformácia, zámorské plavby, prudké zmeny v hospodárstve, náboženské pohyby i filozofické reflexie viedli nepochybne ku skepticizmu, ktorý spochybňuje všetky tradičné hodnoty. Objavujú sa herézy, inkvizície zapaľujú hranice s bludármi a filozofov preklínajú v kostoloch a synagógach. V Španielsku sa hlása „limpiezza di sangre“ - čistota krvi. René Descartes navštívil aj Slovensko. Spochybňuje sa však jeho účasť v bitke na Bielej hore. Nechcel bojovať proti riadne zvolenému kráľovi. Uvádza to autor descartovskej monografie a spoluvydávateľ kritického vydania Descartových zobraných spisov Ch. Adam. Potom strávil Descartes pamätnú zimu v Ulme. Vieme o tom na základe knižky Rozprava o metóde vydanej v roku 1637 v holandskom Leydene. V nasledujúcich štyroch rokoch vyšli ostatné diela vrátane meditácií. V ulmskej izbe s pecou sa zrodila istota, že existuje úplne nová veda, pomocou ktorej sa môžu vyriešiť všetky otázky. Metódou je matematická prírodoveda.

V obavách pred neistotou sa Descartes postavil na hľadisko slobody proti fideistickým extrémom. Netreba zabúdať, že ešte renesancia považovala hydraulické experimenty za intelektuálne hračky. Descartov čin je naozaj epochálny. Predošlá „fyzika“ totiž pracovala s myšlienkou kvalít a účelov. Naproti tomu matematika predpokladá abstraktné poňatie, ktoré je zásadne iné. „Fyzika“ vychádzala z myšlienky stupňovania bytia, na ktorom sa rozličné súcna rôzne podieľajú.

Posvätný charakter prírodných vecí nie je na prvý pohľad vidieť, pretože participácia na bytí nesie na sebe odlesk tohto bytia. Matematický popis ruší takéto poňatie prírodných dejov. Práve aristotelovské chápanie súcien bolo prekážkou, že sa dve tisícročia nedarilo vecne vysvetliť procesy vo viditeľnom svete ako voľný pád, pohyb na šikmej ploche, vrh, či kruhový pohyb nebeských telies. Úsilie v tomto smere prinieslo výsledok, keď sa napr. podarilo matematicky popísať voľný pád.

Zamlčané princípy Zďaleka však nie sme pri jadre ťažkostí, ktoré Descartes nastoľuje. On sám totiž zamlčal, nezverejnil základnú teóriu princípov svojej filozofie. Jeho zámer prekazila predčasná smrť. Descartes bol pri výklade svojich základných princípov zdržanlivý. Cíger uvádza charakteristiku doby, v ktorej sa Gassendi mohol hlásiť k materializmu, no Koperníkova náuka nemohla byť ani len hypotézou. Descartesova filozofia sa zakladá na samozrejmostiach kritického rozumu. Profesor Cíger vo svojej práci odstraňuje enigmu, záhadu zamlčaných Descartových princípov. Riešením je veda o proporciách, ktorá sa vzťahuje na každý predmet poznávania. Preto ju Descartes pomenoval ako „mathésis“. Jeho myslenie nie je logikou pojmov, ktoré vedú k sofizmom, ale „intuitov“, jednoduchých vecností, analýzy skúseností. Princípy sa teda dajú odvodiť z rozumu a Descartes uvádza, že si tak v krátkom čase ujasnil základné otázky vo filozofii svojej doby a objavil zákony, ktorých pochopenie sa v nás nachádza takým spôsobom, že sa nedá pochybovať o ich univerzálnej platnosti.

Podľa Cígerovho výskumu Descartes objavil noogenézu centrálnej kategórie vedy a racionálnej praxe. Jeho uvažovanie falzifikovalo priestorové prázdno, no zachovalo konkrétny priestor, telesá, ich vývinové systémy a pohyb, relativizovalo pokoj, zdôraznilo vývin ako vnútornú podstatu pohybu bez nihilizácie a animizácie ducha. Do vysvetlenia hmotnej prírody zaviedol Descartes evolučný princíp. Z princípov jeho metódy vyplýva zakrivenie pohybu hmotných objektov vo vesmíre, nevyhnutnosť gravitácie, nemožnosť určenia absolútnej polohy. Je teda rozdiel medzi descartizmom a kartezianizmom.

Descartes, ktorý po skúsenostiach z mladosti nečítal celé desaťročia ani jedného scholastika, sa nestal závislým od stredovekých majstrov. Obával sa nedorozumení a prosil budúcnosť, aby verila iba tomu, čo sa odvodí zo samozrejmých princípov enigmy. Descartes pokračoval v pláne Francisa Bacona a kardinála Mikuláša Kuzánskeho. Anticipoval moderný vývoj a stal sa hrozbou utilitárnych iracionalizmov. Prvý po tisícročiach zdokonalil Aristotelovu kategoriológiu a protirečivý humanizmus populárnych konfesií oporou v rozume. Podľa Cígera položil základy filozofického štátu, novovekej demokracie.

Pochybnosti okolo príčin smrti Verejný zápas o jasnú ideu novoveku pre slabosť tela a teror inkvizície Descartes nedokončil. Žil v dobe holokaustu, ktorý ničivou vojnou zlikvidoval dve tretiny nemeckého a českého ľudu. Akoby jeho nesmrteľné diela predznamenali aj úzkosť, ktorá charakterizuje novovek. Jeho úvahy majú existenciálne črty. Descartes nemohol nájsť nikde miesto pre svoj pobyt, ktorý vyžadoval k intenzívnej práci najmä samotu. Novosť jeho filozofie z neho urobila predmet útokov zástancov tradičnej filozofie. Aj preto súhlasil s pozvaním na švédsky dvor od umeniamilovnej kráľovnej Kristíny. V Štokholme začiatkom februára 1650 ochorel, údajne na zápal pľúc.

Dnes sa príčina jeho smrti spochybňuje. Kráľovnej lekár je autorom správy cenzurovanej švédskym dvorom, ale predsa z nej vyplýva zvláštny priebeh pneumónie. Descartes, ktorý sa v medicíne vyznal, odmietal pustenie žilou a žiadal dáviace prostriedky. Samotný lekár zbadal v jeho moči čosi „zlé“ (otrava arzénom sa prejavuje červeným močom) a Descartes dostal horúčku až na šiesty deň nemoci. Opis listu vydal v roku 1996 E. Pies, nemecký lekár, ktorý ho našiel v pozostalosti ošetrujúceho lekára. Po 350 rokoch sa tak potvrdzujú povesti, ktoré sa v Štokholme začali šíriť hneď po jeho smrti: Ako obľúbenec kráľovnej mal na dvore veľa nepriateľov.

Nové slovo v roku 1946 uverejnilo stať J. Cígera venovanú pamiatke René Descartesa. Po vyše polstoročí vyšiel Enigmatický Descartes. Jeho filozofiu možno poznať len premýšľaním, nie čítaním, uviedol vtedy J. Cíger.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984