Deti, ktoré vedia vytvoriť domov
Keď som vystúpila z prímestského autobusu, v pozadí dymili komíny elektrárne Jaslovské Bohunice. Naľavo zelené pole (veď je december, prečo nie?), napravo domy, dedinským rozhlasom sa práve oznamoval predaj vianočného pečiva pred obecným úradom. „Prosím vás, kadiaľ sa dostanem do detského domova?“ oslovila som zozadu pani idúcu kúsok predo mnou. „Idete tam? Aj ja. Poďte so mnou.“ Tak som sa s jednou z vychovávateliek pustila do reči.
Detský domov v obci Pečeňady v piešťanskom okrese sídli v starom kaštieli s bohatou históriou. Obývali ho grófske rodiny Majláthovci a Užovičovci, v povojnovom roku 1945 tu bývali grécke deti. Zriaďovacia listina domova pochádza z roku 1955.
Vo vstupnej hale ma privítal bohato ozdobený vianočný stromček a vzápätí riaditeľka domova Eva Martinkovičová. „Časť detí už prišla zo školy, ďalšie prídu o chvíľu. Dochádzajú do Veľkých Kostolian, nie je to priveľmi pohodlné, ale čo sa dá robiť, malotriedky nemáme.“ V detskom domove žije spolu 48 detí vo veku od troch do dvadsaťosem rokov. Sú rozdelené do štyroch výchovných skupín, každá má svojich vychovávateľov - muža aj ženu. Aby mali deti mužský aj ženský vzor.
Väčšinu obyvateľov domova tvoria súrodenci. „Až tento rok sme zistili, že jeden chlapec má nevlastnú sestru v Trnave,“ hovorí riaditeľka. Sú z rozvrátených rodín, rodičia-alkoholici nie sú výnimkou, niektoré deti svojich rodičov ani nepoznajú. Nie je zriedkavosťou, že po ukončení pobytu sa do Pečeňad chovanci vracajú. „Keď okúsia útrapy života, prídu nám o nich porozprávať. Lebo domov je pre nich akýmsi ochranným hniezdočkom. Jeden z bývalých chovancov, hoci už má 24 rokov, trávi každé Vianoce u nás. Na Štedrý večer sa spoločne najeme, rozdáme si darčeky a ideme na polnočnú omšu.“ „Odkiaľ beriete peniaze na darčeky?“ pýtam sa. „Od sponzorov. Väčšinou za ne nakupujeme potrebné veci ako ošatenie, kozmetiku, ale keď vyjdú peniaze, tak aj kazety alebo strieborné šperky pre dievčatá.“ Len my ženy vieme, aké dôležité je páčiť sa…
Topánky sú prednejšie Chovanci opúšťajú domov vo veku dospelosti a väčšinou sa vracajú do svojich pôvodných rodín, v ktorých poväčšine trávia aj letné prázdniny. Vzhľadom na situáciu v mnohých rodinách to nie je ideálne, ale zabrániť sa tomu nedá. Niektorí navštevujú aj cudzie, spriatelené rodiny, kde je situácia lepšia. „My sa im snažíme zohnať aspoň zamestnanie a ubytovanie. To je najťažšie. Väčšina chovancov ukončí učňovské vzdelanie, prípadne učňovské s maturitou.“ „Mávate aj deti, o ktoré je záujem na adpociu?“ zaujíma ma. „Ale áno, hoci ich nie je veľa, lebo u nás sú umiestnené deti od troch rokov a tie už prekročili vek, keď sa adoptujú najčastejšie.“
„Chodíte aj na výlety? A majú deti príležitosť ísť napríklad na diskotéku?“ mierim otázku na využitie voľného času. „Iste. Boli sme v tábore na Duchonke, v Sládkovičove na termálnom kúpalisku, na výlete vo Viedni. Hoci - pravdu povediac, prednejšie sú topánky ako výlet,“ konštatuje riaditeľka a pokračuje: „Čo sa týka diskoték, sú povolené. Deti majú vreckové, je na nich, ako s nim naložia. Máme však isté pravidlá a tie sa musia dodržiavať. Stále hovorím, že ak nezamestnáme deti my, zamestnajú oni nás.“ Preto trávia vychovávatelia množstvo času v domove práve pri hrách s deťmi. Športový krúžok, ručné práce, varenie - čo len chcete.
Služby na izbách „Kto chce ísť pani redaktorke ukázať, ako tu bývame?“ s pani Martinkovičovou vchádzame do jedálne. „No poď, Miško. Ukáž jej horné poschodie a všetko, čo tu máme.“ A ja dostávam nového, štrnásťročného spoločníka.
Vystupujeme po schodoch. „Tu je izolačka, tá je teraz zamknutá. Jedného zobrali do nemocnice, lebo si pichol niečo do ruky a nechcelo sa mu to zahojiť. Inak sme všetci zdraví.“ Postupne si prezerám izby, troj- a viacposteľové. „Iba táto, kde žijú najstarší chalani, má dve postele.“
Vchádzame do chlapčenskej bunky. Tu spáva najmladší, päťročný Romanko. „Má päť rokov, ale starostí je s ním, akoby mal dvadsať,“ šomre si popod nos jeden z jeho spolubývajúcich. V domove je to totiž zariadené tak, že ten, kto má dennú službu, sa stará nielen o poriadok, ale aj o najmladšieho. V prípade dievčat je to trojročná Simonka, ktorá je v izbe starších dievčat.
Na chodbových stenách sú knihy, vzadu je práčovňa. „Tam nosíme špinavé veci z celého týždňa a dostávame nové.“ Ďalšie deti práve prichádzajú zo školy, učia sa alebo pozerajú televízor. Dievčatá zo spodnej bunky mi ukazujú, aké výšivky vytvorili. A ja sa nestíham čudovať. Snehuliačikovia, kytičky, zvieratká… posiata je nimi celá stena.
Je čas ísť. Musím priznať, od detí sa mi neľahko odchádza, veď je tu čo pozerať! To, že každý návštevník domova sa tu cíti útulne, je predovšetkým ich zásluha.
