Z redakčnej kuchyne

Na prahu 21. storočia sa nám podarilo obnoviť tradíciu plesov i besied týždenníka SLOVA, etablovala sa redakčná rada, rozšírili sme počet strán, podieľali sme sa o. i. na organizovaní seminára o pionierovi robotníckej tlače na Slovensku.
Počet zobrazení: 1368

Na prahu 21. storočia sa nám podarilo obnoviť tradíciu plesov i besied týždenníka SLOVA, etablovala sa redakčná rada, rozšírili sme počet strán, podieľali sme sa o. i. na organizovaní seminára o pionierovi robotníckej tlače na Slovensku. So živým ohlasom sa opäť schádza Klub nového SLOVA, kde si podávame predovšetkým politikov. Najväčší nával bol na Roberta Fica. Ale naše kolegyne berú ústavných činiteľov športovo. Naopak, najhlbší dojem na nich spravila diskusia s medailistami zo Sydney. Najmä, keď jedného z nich spomenieme, hneď sa im v očiach zaiskrí. Nuž, poznáte ženy, pri hodnotení mužov im až tak na štátnických funkciách nezáleží... Inak celú túto stranu neberte vážne, veď sa blíži posledný Silvester tohto tisícročia.

A bolo svetlo...
Poldruha roka sme debatovali, najmä počas zimného obdobia, keď sa večer začína už o šestnástej hodine, čo by sa dalo urobiť s tým nešťastným, nefungujúcim svetlom na vonkajších schodíkoch do redakcie. V pološere sa totiž neraz stalo príčinou kolízie našich návštevníkov i samotných redaktorov.

„Malo by SA to dať opraviť,“ povedal jeden z našich intelektuálov z fajčiarskeho krúžku, ktorý má na dvore detašované pracovisko.

„Sotva tá lampa niekedy fungovala,“ krútil hlavou pesimista.

„Malo by SA to hádam povedať správcovi budovy,“ doplnila ich praktickejšia kolegyňa.

„Mal by SA tým poveriť technicko-inzerčné oddelenie,“ zahlásil ten zodpovedný.

„Oni chodia domov pred treťou, im TO neprekáža,“ konštatoval ironik.

Cigaretpauza sa skončila, redaktori sa vrátili do kancelárií a lampa si nefungovala ďalšie mesiace. V úsilí o nápravu stavu hroziaceho pracovným úrazom zlyhal aj novovymenovaný technický riaditeľ.

Raz jeden redaktor hľadal do článku istý citát v Biblii a dopracoval sa až k stvoreniu sveta. Rázne zatvoril svätú knihu a šprintoval do najbližšieho obchodu so svietidlami. Keď sa vrátil, poprosil o láskavosť grafika, lebo ten je z nás najvyšší a pri absencii rebríka ho používame i na iné úkony, ako má v popise práce. Ten zakrútil kúpenú žiarovku a... bolo svetlo. No vidíte, a to sa ktosi nájde, čo tvrdí, že nás kniha kníh už nie je schopná k ničomu inšpirovať.

Výdobytky vedeckotechnickej revolúcie Naša redakcia kráča s dobou. Aspoň pokiaľ ide o technicko-bezpečnostné zariadenie. Celý deň pobehovali po nej mužíci oblečení v tmavomodrých montérkach so všelijakými káblami, vypínačmi a fotobunkami. Napokon sme dostali odbornú prednášku na tému, čo máme robiť, keď prví ráno prichádzame do redakčných priestorov, resp. poslední večer odchádzame. Technicky mimoriadne zdatný šéfredaktor po jej treťom zopakovaní pochopil iba jedno: treba na to upozorniť upratovačku, ktorá obyčajne zavíta do nášho pracovného kráľovstva v neskorých večerných hodinách.

„Samozrejme, že jej zatelefonujem,“ zaprisahal sa technický riaditeľ. A tak sme sa mohli rozísť v pokoji po svojich domovoch, pod ktorými najmä mladšia časť nášho kolektívu chápe kinosály a rozličné iné spoločenské zariadenia.

Šéfredaktorovi už pred televízorom slastne klipkali oči, keď mu zrazu pri uchu drnčí telefón.

„Pán šéfredaktor, pán šéfredaktor,“ počuje z druhého konca telefónnej linky vydesený ženský hlások, prerušovaný alarmom, akoby horela polovica Bratislavy, „preboha, čo mám robiť?! Vojdem nič netušiaca dnu a ono to začalo húkať...“

Pracne začal vysvetľovať postup a keď prezradil kód, upratovačka hneď pochopila. Alarm stíchol. Obaja si zhlboka vydýchli.

„Preboha,“ vkradla sa do blodínky ďalšia hrôzostrašná, no mimoriadne reálna myšlienka, „a čo mám vysvetliť policajtom, keď sem prídu?“

„Buď ich presvedčíte, kto ste, alebo vás zatknú,“ znela útecha, „alebo ešte vôbec neprídu, lebo nás na políciu zapoja až zajtra.“

„No to ste ma ohromne potešili,“ začul šéfredaktor šomranie, ktoré sprevádzalo rozlúčkový pozdrav „Dobrú noc.“

Našťastie sa splnil tretí variant. Inak, na našu mladú pani upratovačku nedáme dopustiť. Okrem svojich bežných povinností plní ešte jednu dôležitú psychohygienickú funkciu. Keď v neskorých večerných hodinách použije rozličné saponáty neidentifikovateľného výrobcu a arómy, zaručene i posledný nenapraviteľný workholik ujde z redakcie.

Dievča z reklamy „Je to ona, nie je to ona?“ dlho sme špekulovali, keď sa po celom meste objavili bilbordy propagujúce istú nemenovanú kábelovú televíziu. Na nich sa doslova týčila elegantná dáma s vejúcim plášťom a vlasmi, ktorá sa nápadne ponášala na našu novú kolegyňu. Tá bola práve v tom čase na služobnej ceste.

Aby sme čím skôr vyriešili túto záhadu, vyslali sme rozviedčika k najbližšiemu veľkoplošnému reklamnému plagátu. Napätie rástlo, vrátil sa až po hodine, lebo sa zastavil na Centrálnom trhovisku.

„Je to ona!“ kričal už od dverí. Ako sa však priznal, k obedu si rupol i dve deci vína, tak sme jeho svedectvo nepovažovali za veľmi dôveryhodné. A tak sme k Centrálnemu trhovisku vyslali dvojicu v redakcii vzácnych takmer abstinentov.

„Je to ona!“ svorne zvolali po príchode do redakcie.

„Ale veď minule hovorila, že neznáša zvieratá,“ ozval sa náš neveriaci Tomáš, „a teraz tam vystupuje naraz so psom, tigrom, pávom...“

Opäť nám to začalo vŕtať v hlave. Tak je to ona, nie je to ona? Ale bola to ona. Aspoň nám to na druhý deň tvrdila. Údajne ju ako krásku v plnom rozkvete zaradila istá medzinárodná agentúra do svojej fotobázy. A tak sa môžeme tešiť, že ju raz uvidíme i v televíznej reklame - napríklad na dajaké krásne črievičky alebo nový zázračný mixér. Zatiaľ ju spracúvame, aby pred kamerou len tak mimochodom položila na stôl najnovší výtlačok nášho týždenníka. Dievčatá z reklamy totiž naozaj vedia robiť zázraky.

V našej závodnej jedálni Odkedy padla monopolná moc závodných jedální a bratislavským svetom v čase obeda počas pracovného dňa vládnu gastrolístky, nepochybne sa zvýšila spotreba piva. Aspoň v tej našej „závodke“ - v reštaurácii U Justína. Viacerí blízki spolupracovníci tohto týždenníka ju poznajú dôverne, najmä príjemné posedenia v jej záhrade v letných mesiacoch, ktoré sa tohto roku predĺžili takmer do konca októbra. Tu totiž doťahujeme niektoré návrhy, či koncepcie článkov. Samozrejme, až po pracovnom čase. No ako to býva, najlepšie myšlienky prichádzajú v uvoľnenej atmosfére. Ide už len o to - zapamätať si ich.

Minule nás do reštaurácie na neskorý obed pozval nemenovaný, v podstate vysoký politický činiteľ (má nad 180 cm). Objednával rozšafne. Z chuti sme sa všetci najedli, aj čosi vypili, aby nám nezabehlo. Zanalyzovali sme najnovšiu politicko-spoločensko-ekonomicko-sociálnu klímu na Slovensku. Iste sa mnohým ústavným predstaviteľom vtedy čkalo. Ale potom stačil pohľad na hodinky a náš redakčný hosť už vstával. V živej diskusii sme však zanietene pokračovali na ulici. Vtom sa jedna kolegyňa od nás odpojila a zamierila späť k reštaurácii, odkiaľ na ňu intenzívne kývala čašníčka.

„Prosím ťa, čo ti chcela?“ pýtame sa jej, keď sa po dlhšej chvíli vrátila do redakcie.

„Vy ste ohromní,“ zamrmlala, „však vôbec nikto z vás nezaplatil. Ja som potom musela zacvakať.“

Zmienený nemenovaný politik sa ospravedlnil. Keď kolegyňa odmietla prijať od neho peniaze, prisľúbil, že nabudúce zaplatí už určite on. Pravda je taká, že odvtedy sa u nás neobjavil. My ho však dobre chápeme, veď situácia vo vládnej koalícii sa tak priostrila... Ale aj naša milá čašníčka priostruje svoj zrak vždy, keď dojedáme. Ktovie, prečo?

Ako redakcia prichádza o prispievateľov V redakcii sa, samozrejme, potešíme každému novému prispievateľovi. Radi sme boli i vtedy, keď nám začal písať istý čitateľ, označme ho napríklad ako Juraja Repka, vcelku vtipné reakcie na uverejnené články a spoločenskú situáciu na Slovensku. Potom sa začali objavovať zaujímavé listy od, povedzme, Mariána Šefčáka. A do tretice sme publikovali úryvky i z myšlienok istého Viktora Šinku, ktorý, tak isto ako predchádzajúci dvaja, žije v Bratislave.

Zrazu sa však situácia zmenila. Pán Repko namiesto výstižných sentencií začal posielať články, v ktorých vychvaľoval príspevky pána Šefčáka a pána Šinku. Ostrovtip M. Šefčáka sa zúžil na ódy na adresu dopisovateľov J. Repku a V. Šinku. Dokonca aj posledne zmienený Viktor Šinko záhadne zabudol na glosovanie politických udalostí u nás a vo svete. Svoj nedocenený talent zameral výlučne na vyzdvihovanie názorov pánov Repku a Šefčáka.

Začalo to byť podozrivé, a tak sme z trezoru šéfredaktora vytiahli všetky originály zverejnených príspevkov a s hrôzou sme zistili, že J. Repko, M. Šefčák i V. Šinko píšu na rovnako zožltnutý papier tým istým písacím strojom a dokonca sa podpisujú jedným perom. A tak sme pristúpili k malému pokusu. V nasledujúcom čísle sme uverejnili ohlas, mimoriadne pozitívny, na článok M. Šefčáka, ktorý sme podpísali spoločným menom V. Šinku a J. Repku. Dva dni nato sme dostali list, odvolávajúci sa na novinársku etiku, od V. Šinku, ktorý žiadal tlačovú opravu vzhľadom na neprístojnosť, ktorej sme sa vraj dopustili.

„Dnes som hovoril o tejto veci s pánom Repkom,“ rozhorčene uvádza o. i. autor, ,,ktorý mi povedal, že on sa necíti urazený tým, že ste pripísali môj vtipný fejtón na jeho konto. Pán Repko je svojou dobromyseľnou povahou grand, ja mám však inakšiu povahu a nemienim tolerovať nijaký podraz.“ Samozrejme, nenechal bokom ani tretieho prispievateľa z Bratislavy: „O pánu Šefčákovi som počul, že Vám tiež prestane písať a že je rozhorčený podrazom, čo ste mu vyviedli.“

My sa teda spomínaným trom i ostatným za všetky príkoria, chyby a preklepy ospravedlňujeme. V predchádzajúcom čísle sme napr. pri reportáži v texte pod obrázkom premenili kurín na Karin, hoci pred psou búdou nijaké dievča s menom Karin nestálo. V novom tisícročí vydávania nášho týždenníka sľubujeme, že zaostríme svoju pozornosť najmä na písanie „i“ a „ y“, hoci väčšina z nás by podporila petíciu za zrušenie ypsiloniek.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984