Nerobme krok späť
Približne pred rokom som na tomto mieste písala o hľadaní strateného pokladu, na ktorý akoby ľudia v uponáhľanom čase zabudli. Bola ním radosť z blízkosti tých, ktorých máme radi a uvedomenie si pominuteľnosti každého z nás. Jedným z dôvodov pre napísanie spomínaných riadkov boli časté správy o nešťastiach na cestách, v horách či o takých, ktoré sa stali úmyselne. Iste aj vy sledujete spravodajstvo v médiách, aby ste sa dozvedeli, čo nové sa za uplynulý deň udialo. Robíme tak bez toho, že by sme si uvedomili, akú moc má nad nami informácia. Je prirodzené, že sa nedá zamýšľať nad všetkým, čo spoločenský život prináša. Napokon, nie je to ani v ľudských silách. Ale sú veci, na ktorých by nám malo záležať, pretože ovplyvňujú kvalitu nášho žitia. Jednou z nich sú práve informácie, ktoré dostávame a obklopujú nás.
Pri sledovaní spravodajstva dnešných dní mám pocit, akoby sa nič iné v našom štáte nedialo - iba podvody, vlámania, sprenevery a vraždy. Zdá sa to hrozné a neuveriteľné, kriminalita týchto rozmerov tu pred jedenásť a viac rokmi iste nebola. Ale to sa v našej republike naozaj nedeje nič iné, nič podstatnejšie? Je azda správa o vražde v obci XY objektívne dôležitejšia ako schvaľovanie zákonov o štátnych fondoch? Práve vražda, a nie štátne fondy, si totiž takmer bez výnimky vyslúži priestor na prvých stranách novín a začiatku rozhlasového a televízneho spravodajstva. Iste, pre niekoho je to hádam vzrušujúcejšie ako unudení či rozhádaní poslanci. Nemusí však ísť len o nich. Málokto - s výnimkou Vianoc, keď sa bilancujú kladné činy a všetci sme presýtení láskou a dobrotou - prinesie správu o tom, že sa matka dvoch detí rozhodla vychovávať ďalšie dve z detského domova, alebo že si deti v materskej škole sami vybudovali záhradku. To by bolo zrejme príliš „socialistické“. My sa radšej pri voľbe televízneho programu podvedome vrátime do obdobia starého Ríma, kde krv a zabíjanie patrili k bontónu. Žiaľ, robíme krok späť.
Je paradoxné, že o tom píšem práve ja, keďže som si zvolila novinárske povolanie. Ale musím skonštatovať, že pri onom kroku späť nám výdatne pomáhajú práve médiá. Ich spravodajcovia úporne získavajú výpovede chránených svedkov, snažia sa rozlúštiť záhady podsvetia. Nemali by to namiesto nich robiť tí, čo sú za to platení z našich daní? Tí, ktorí si volebnú kampaň postavili na tom, že učinia spravodlivosti zadosť, a doposiaľ sa tak nedeje?
Iste, tie hrozné činy sú zrkadlom nás samých a toho, ako žijeme. Priznajme si však, že správy o nich sledujeme či počúvame vo svojich pohodlných kreslách a sme radi, že náš dom nevyhorel a nestali sme sa obeťami streľby na ulici. Z útulnej obývačky sa nám zdá všetko nešťastie vzdialené... Ani si nestihneme všimnúť krach podniku v susednom meste či nárast nezamestnanosti mladých ľudí. Čím viac šokujúcich správ počujeme a vidíme, tým menej príležitostí máme všimnúť si udalosti, ktoré môžu byť pre nás dôležité. Ale ktosi hádam chce, aby sme ich prehliadli. Buďme teda rozumnými divákmi, poslucháčmi či čitateľmi a neprijímajme podhodený a manipulujúci bulvár. -
