Rasizmus náš každodenný
Nedávno som stretol známeho. Nadával na Rómov a soptil, že by tých darmožráčov najradšej poslal do plynu. Keď som mu povedal, že je rasista, bleskurýchlo zaprotestoval: vraj má iba plné zuby tých, čo môžu za všetok neporiadok v tejto krajine.
To sa, podľa neho, nedá označiť za rasizmus. Ponáhľal sa, a tak som mu nestihol povedať, že žiaden rasista si o sebe nemyslí, že je rasista. A že sa rovnako aj slovenská spoločnosť z tých istých dôvodov bráni označeniu, že je latentne rasistická. Tieto tvrdé slová sú, žiaľ, podložené faktami. Podľa agentúry Focus až 85,5 percenta občanov má záporný vzťah k rómskemu etniku. Nadácia Projekt etnických vzťahov uskutočnila výskum, na základe ktorého má 93,3 percenta Rómov veľmi často pocit, že sú ohrozovaní, a ten istý pocit má občas 6,7 percenta. To je spolu 100 percent. Podobne nie sú presvedčení, že majú zaručené rovnaké postavenie a práva v našej spoločnosti.
Mnohí si myslia, že všetci Rómovia sú iba povaľači a zlodeji, že tieto pocity si vymýšľajú a že 100 percent Rómov má chybný názor na zaobchádzanie s nimi. Je najvyšší čas si uvedomiť, že toto etnikum prežíva hlbokú sociálnu a psychickú frustráciu, ktorá má na ich správanie demobilizujúci charakter. Pripomína to vyčíňanie belochov v Amerike, ktorí od Indiánov očakávali, že sa ihneď, bez cudzej pomoci prispôsobia ich civilizačnej úrovni. Keď to nedokázali, lynčovali ich ako neprispôsobivých divochov.
Bezvýchodisková situácia? V čom sme my, bieli, pomohli Rómom prekonávať ich nahromadené problémy? Nechávame ich napospas neistému osudu, dištancujeme sa od nich, arogantne ich odbíjame dokonca vládnym demagogickým heslom Nepracuje len ten, komu sa nechce! Napriek tomu, že práve na východnom Slovensku, kde je Rómov najviac, často v okruhu 50 kilometrov neexistuje šanca zamestnať sa. Pritom farba pleti je, bez akejkoľvek diskusie, jedným z rozhodujúcich kritérií pri prijímaní do zamestnania. Vari ste sa ešte nepristihli pri tom, ako vám farba pleti podvedome, hoci bez akejkoľvek logiky, stačí na to, aby ste vynášali súdy o zodpovednosti či poctivosti uchádzača o prácu? Skúste si predstaviť, čo by ste ako Róm v takejto krajine a za takýchto podmienok robili vy. Kradli by ste? Nechali by ste sa ponižovať? Alebo by ste jednoducho - odišli?
Nezatvárajme si oči pred skutočnosťou: prejavov rasizmu je na Slovensku viac než dosť. Spomeňme len diskriminačné rozhodnutia úradníkov štátnej správy i samospráv, na základe ktorých dochádza k vytláčaniu rómskych občanov mimo administratívnych celkov obcí a miest s výrazne obmedzeným životným štandardom. V týchto lokalitách žijú Rómovia ako zvery: v tesných chatrčiach, kde je okrem postele iba pec na tuhé palivo, kde býva i dvanásť osôb, kde nie sú inžinierske siete, nezávadná pitná voda, kde neexistuje základná občianska vybavenosť a množia sa nákazlivé choroby. Spomeňme výrazné porušovanie ľudských práv zo strany mnohých príslušníkov polície, ktorí proti rómskym občanom používajú neprimerané až brutálne násilie. Spomeňme zákaz vstupu a obsluhovania rómskych občanov v niektorých hoteloch, reštauráciách, diskotékach, či plavárňach. Spomeňme fyzické útoky príslušníkov extrémnych skupín, ako je hnutie skinheads, proti Rómom, pri ktorých vyšetrovacie orgány často neprejavujú záujem odhaliť páchateľa.
Nikdy nedokážeme integrovať toto etnikum do majoritnej spoločnosti, ak nepochopíme ich zraniteľnú dušu. Nedokážeme vyriešiť súčasné problémy s rómskou migráciou, ak sa budeme klamať v ilúzii, že chyba nie je v nás, ale v tých druhých. Ak sa domnievame, že robíme všetko pre zlepšovanie postavenia rómskeho obyvateľstva, strašne sa mýlime. Doteraz sme totiž nerobili nič iné, ako obviňovali Rómov z nezodpovednosti a zištného správania. Podstatu problému sme stále nepochopili. Tá iste nespočíva v politických vyhláseniach, že u nás diskriminácia neexistuje. Takže napokon sa ani len neusilujeme zistiť, čo konkrétne sa prihodilo Gejzovi X, keď chce požiadať o politický azyl. V kritickom zhodnotení problému nám totiž bráni všeobecná formulka, ktorú používame na stále ospravedlnenia našich rasistických tradícií.
Podvedomé i vedomé reakcie Možno ani len netušíme, čo všetko sa dá zahrnúť pod pojem rasizmus, kedy reagujeme rasisticky. Napríklad stojíme v natrieskanom vozni a zrazu zistíme, že jedno kupé je takmer úplne voľné. Sedí v ňom iba jeden Róm. Ten sa správa slušne a nevyznačuje sa zdanlivo ničím, čo odpudzuje bežného človeka. Lenže: podvedomie funguje, a tak sa ľudia radšej tlačia na chodbe, ako by si mali sadnúť vedľa normálneho človeka, ktorého jedinou „chybou“ bola jeho tmavšia farba pleti. Takýchto situácií je viac. Rómovi zdvorilo sa pýtajúcemu na to, koľko je hodín, odpovedáme akosi odmeranejšie než bielemu. Inak milá predavačka v obchode náhle zmení tón a pri obsluhe Róma je až drzá. To všetko je súčasťou našich ťažko potláčaných predsudkov, vopred unáhlených úsudkov o ľuďoch, ktorých vlastne vôbec nepoznáme.
Mnohí by chceli odstrániť zo svojho života rasistické prejavy, no nevedia, ako na to. Takým ľuďom treba poradiť, aby začali starostlivým zvažovaním a výberom slov. Slová môžu byť nebezpečné, môžu raniť, pokoriť, podnecovať nedôveru, ba až nenávisť. Nedávno sa vo Francúzsku rozhodli, že prepíšu učebnice dejepisu so zámerom prispieť k budovaniu dôvery a historického zmierenia medzi francúzskym a nemeckým národom. A tak napríklad v kapitolách o fašistickej okupácii už nenájdete zmienku o tom, akých zverstiev sa dopúšťali Nemci, ale hitlerovskí nacisti. Doterajšie formulácie totiž u detí vyvolávali podvedomé nepriateľstvo voči nemeckému národu, ktoré u nich už v takom útlom veku zapustilo hlboké korene.
Len si spomeňme, ako sa naše učebnice vyjadrujú o Maďaroch, ale aj o iných etnikách, ktorých príslušníci nám v dejinách nejakým spôsobom ublížili. Máme silnú tendenciu hodnotiť človeka nie podľa jeho individuálnych daností, ale podľa príslušnosti k nejakému národu. A tak hovoríme o Rómoch, že sú zlodeji, o Škótoch, že sú lakomí, o Araboch, že sú zákerní, o Židoch, že sú nemorálni, o Belgičanoch, že sú hlúpi atď. A, samozrejme, máme rovnako silnú tendenciu hodnotiť sa v tých najlepších farbách: hovoríme o sebe, že sme pohostinní, dobrosrdeční...
Stále máme šancu Zovšeobecňovanie akýchsi národných vlastností býva vždy zradné. Mali by sme sa vzdať takýchto vyhranených predstáv, prísloví a porekadiel, ktoré v konečnom dôsledku vyúsťujú do rasizmu. Všímajme si, aké signály v tomto smere vysielame k našim deťom. Ako im neraz po šantení na čerstvom vzduchu vyčítame: „Si špinavý ako cigán!“, „Vykrikuješ ako cigán!“ alebo „Uprac si v izbe, nech to tu nevyzerá ako u cigánov!“ Boj proti rasizmu sa musí začať v každom z nás cibrením reči. Vyžaduje si to pevnú vôľu, vytrvalosť, ale aj predstavivosť. Nestačí, keď sa budeme rozhorčovať nad rasistickými rečami. Nikdy si nesmieme povedať: „To nič, to bol len žart, on to nemyslel vážne.“
Ak dnes počúvame množiace sa výroky, vypustené iba tak, bez uváženia, že najlepšie by bolo vyviezť Rómov niekam za hranice, nezabúdajme, že takýmito predstavami sa začínal aj holokaust. Ak ľuďom dovolíme takto konať a hovoriť, umožníme, aby rasizmus prekvital, aby sa rozvíjal aj u tých, ktorí by za normálnych okolností nemuseli podľahnúť tejto pliage. Potom rasizmus naozaj zovšednie a začne sa prejavovať ešte bezočivejšie. Stále máme šancu zastaviť túto zhubnú chorobu spoločnosti. Neverím, že jestvuje nejaký národ, ktorý je úplne tolerantný. Ale verím, že sa takým môže stať každý človek - svojou výchovou, vôľou, svojím dobrom ukrytým hlboko v sebe. Neodkladajte túto premenu na zajtra. Začnite už teraz a naplňte svoj život humánnymi cieľmi. Aby sme mali Slovensko nielen radi, ale boli s ním aj spokojní.
