O čom je Tretia cesta

Tento článok chce byť reakciou na článok Ivana Štefunka Kam vedie tretia cesta (SLOVO č. 26/99). Hlavnou mojou výhradou voči článku, resp. autorovi je, že podľa môjho názoru nesprávne identifikoval podstatu koncepcie Tretej cesty. Môžeme sa sporiť o tom, či je tretia cesta riešením a akým, ale nemali by sme sa sporiť o to čo tretia cesta vlastne je.
Počet zobrazení: 2145

Tento článok chce byť reakciou na článok Ivana Štefunka Kam vedie tretia cesta (SLOVO č. 26/99). Hlavnou mojou výhradou voči článku, resp. autorovi je, že podľa môjho názoru nesprávne identifikoval podstatu koncepcie Tretej cesty. Môžeme sa sporiť o tom, či je tretia cesta riešením a akým, ale nemali by sme sa sporiť o to čo tretia cesta vlastne je.

Sociálna demokracia je dnes v globálnom kontexte vedúcou silou ľavice. Idea Tretej cesty, alebo New Labour, či Nového stredu vychádza z potreby dať odpovede na nové problémy a trendy ktoré sa dnes vynárajú a na ktoré musí sociálna demokracia hľadať odpovede ak chce riešiť problémy spoločnosti. Z historického pohľadu na ľavicové strany vyplývajú dva hlavné atribúty sociálnej demokracie: 1. Presadzovanie zmien v spoločnosti pričom tieto zmeny sú charakteristické rozširovaním práv vo väčšej časti populácie. 2. Reformný, nie revolučný kurz pri presadzovaní týchto zmien. Sociálnodemokratické strany teda zachovávali princípy a ciele, cestou k nim však je postupná reforma existujúcich spoločenských štruktúr. Momentálne môžeme vo svete sledovať proces globalizácie, nástup informačnej revolúcie, zväčšujúci sa dôraz na trvalo udržateľný rozvoj a podobne. Jedným takýmto procesom je aj konvergencia pravice a ľavice. Strany sa snažia hľadať funkčné riešenia problémov a nahradzujú dogmatické a zastarané postupy. Realita nútila aj pravicové strany prijať niektoré sociálnodemokratické riešenia. Podobne sociálna demokracia v mnohých krajinách dnes realizuje opatrenia na zvýšenie ekonomického potenciálu krajiny, alebo bezpečnosti čo boli tradičné pravicové témy. Výsledkom tejto konvergencie je, že politické strany opustili tradičné témy, resp. riešenia nachádzajú mimo tradičných konceptov. V zásade by sa s prvkami programu Tretej cesty mohli stotožniť aj pravicové, či stredové strany. Je však jeden dobrý dôvod, prečo má sociálna demokracia „navrch“. Tretia cesta je predovšetkým dôraz na modernizáciu spoločnosti tak, aby dokázala týmto výzvam čeliť. A zmena, prinášanie a presadzovanie nových vecí je základným atribútom sociálnej demokracie.

Alternatíva dvoch koncepcií Tretia cesta je alternatívou voči dvom konceptom 80-tych rokov - novej pravici a starej ľavici. Pod pojmom „nová pravica“ alebo neokonzervativizmus, či neoliberalizmus sa rozumie chápanie trhu ako hlavného nástroja spoločenskej regulácie. Štát sa chápe ako protivník občianskej spoločnosti a požaduje sa minimálny štát so silne obmedzenými (aj sociálnymi) funkciami. V medzinárodnej oblasti dáva dôraz na vlastné záujmy (realistický koncept), je skôr nacionalistická. Stará ľavica je pojem označujúci prevládajúci prúd v sociálnej demokracii počas existencie bipolárneho sveta. Štát je chápaný, ako hlavný nástroj na zabezpečenie sociálnodemokratických cieľov. Trh má byť obmedzený, cieľom je plná zamestnanosť. Vytvára sa silný štát blahobytu komplexne chrániaci občana. v medzinárodnej oblasti je dominantný tradičný internacionalizmus. Spoločné pre tieto koncepty je nízka úroveň ekologického povedomia a hlavne - nedávajú odpovede na nové trendy. Tretia cesta nie je v pravom slova zmysle mechanické zlučovanie pravicových a ľavicových prvkov v politike. Je o hľadaní nových riešení nových problémov. I. Štefunko vo svojom článku pomerne presne pomenúva problémy a v závere spomína niektoré nové témy ľavice, riešenia problémov však napriek tomu nachádza v minulosti, resp. v riešeniach a konceptoch starej ľavice. To považujem za prvý omyl I. Štefunka pri jeho hodnotení Tretej cesty.

Pragmatizmus, ale nie bezprincipiálnosť Štefunko vo svojom článku obviňuje myšlienku Tretej cesty z pragmatizmu. Pod pojmom pragmatizmus však pravdepodobne rozumie neprincipiálnosť. Myslím si, že toto je jeho druhý omyl pri hodnotení Tretej cesty. Program Tretej cesty je o zbavení sa prekonaných a neefektívnych dogiem a o hľadaní efektívnych a spoločnosti prospešných riešení. Hľadá nové, pružné a funkčné prostriedky na realizovanie sociálnodemokratických cieľov. Tento postup je v úplnom súlade s reformnými princípmi sociálnej demokracie. Môžeme to nazývať pragmatizmus. V žiadnom prípade však nejde o opustenie sociálnodemokratických princípov, ako tvrdí vo svojom článku I. Štefunko.

Program Tretej cesty Treba konštatovať, že neexistuje nejaká jasná, dogmaticky presná programová báza Tretej cesty. Podľa A. Giddensa, ktorý vydal metodicky asi najpresnejšiu knihu The third way, sa dá program Tretej cesty zhrnúť do týchto piatich okruhov: 1. Politické zameranie Tretej cesty označuje autor ako „radikálny stred“. Touto formuláciou zdôrazňuje ťah na stredového voliča a opustenie tradičných konceptov. 2. V ponímaní štátu, občianskej spoločnosti a rodiny ide o predstavu komplexnej demokratizácie. Štát bez nepriateľov je chápaním štátu ako partnera, nie protivníka občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť má byť aktívna pri riešení problémov, nespoliehajúca sa len na štát. Demokratizáciou rodiny myslí predovšetkým rovnoprávnosť žien a rovnosť partnerov v právach a povinnostiach. 3. V ekonomike kladie dôraz na modernizáciu. Prostriedkom je nová zmiešaná ekonomika, využitie efektivity a dynamiky trhu pri rešpektovaní verejného záujmu a vyvážená regulácia. Dôraz na rovnosť príležitostí a hlavne rozvoj vzdelanosti - hlavný nástroj modernizácie spoločnosti. 4. V sociálnej oblasti sa blahobyt chápe, ako spoločenský prospech, ku ktorému prispeje nielen štát, ale aj jednotlivci a ďalšie subjekty. Je zrejmý presun od prerozdeľovacích procesov k sociálnym investíciám hlavne do vzdelávania a kvalifikácie. 5. Chápanie štátu, národa ich identity a ich postavenie v globálnej spoločnosti charakterizuje ako kozmopolitný národ/kozmopolitná demokracia. Reflektuje a zmieruje trendy prelínania sa národných štátov a multikulturalizmu, vnútorných a globálnych problémov.

Slovenský kontext I. Štefunko tvrdí, že keby aj „…tretia cesta bola jedinou skutočnou záchranou pre sociálnu demokraciu, tak u nás na ňu ešte nedozrel čas a nie sme zatiaľ ani na križovatke, kde si cesty môžeme vyberať“. Toto tvrdenie považujem za najväčšiu chybu Štefunkového článku. Rozhodne nemôžeme považovať za cieľ tranzície Slovenska dnešnú pozíciu západných krajín. Naopak, považujem za potrebné definovať pozíciu Slovenska v kontexte budúcnosti a tak odvodzovať priority pre ďalší rozvoj. Bez ohľadu na ideológiu. V zhode so Štefunkom konštatujem, že správanie sa politických subjektov a úroveň myslenia politikov je na skutočne nízkej úrovni. Hodnotenie politických procesov aj politických súperov však musí tento fakt rešpektovať a nemalo by byť schematické. Pohľad do zrkadla by totiž mohol prekvapiť. Pre ilustráciu: štatistický člen SDĽ neodvodzuje svoju identitu z hodnôt solidarity a rovnosti, ale často od komunistickej minulosti, poprípade nenávisti KDH, ktorého priemerný člen je však minimálne rovnako solidárny. Alebo ináč - opýtajte sa ho na jeho názor na Rómov. Hlavný problém slovenskej politiky však nevidím v spore ideológii. Ak by som bol viceprezidentom Mladej demokratickej ľavice a principiálne by som obhajoval (staré, či nové) ľavicové princípy, asi by ma zaujímalo, prečo sa SDĽ ako ľavicová strana, namiesto boja proti klientelizmu a moci ekonomicko-mocenských skupín, celkom dala do ich služieb. Žiaľ, slovenská politika ešte dlho nebude o ideologických konceptoch, ale len o obyčajnom „neukradneš.“

Autor je predseda Sociálnodemokratickej mládeže Slovenska

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984