Vojna a morálka dokopy nejdú

Kosovská trauma bude na svetových politických fórach doznievať ešte veľmi dlho. Podľa očakávania dominovala aj počas všeobecnej rozpravy 54. Valného zhromaždenia OSN. Ventilácia vlastných pocitov zhustla vo chvíli, keď sa generálny tajomník svetovej organizácie Kofi Annan podelil s plénom o svoje chápanie suverenity. Väčšina vedúcich delegácií to pochopila ako výzvu.
Počet zobrazení: 1179

Kosovská trauma bude na svetových politických fórach doznievať ešte veľmi dlho. Podľa očakávania dominovala aj počas všeobecnej rozpravy 54. Valného zhromaždenia OSN. Ventilácia vlastných pocitov zhustla vo chvíli, keď sa generálny tajomník svetovej organizácie Kofi Annan podelil s plénom o svoje chápanie suverenity. Väčšina vedúcich delegácií to pochopila ako výzvu.

Trendy v medzinárodných vzťahoch ukazujú, že štátna suverenita vo svojom základnom zmysle musí byť predefinovaná. Problém je len v tom, že práve Charta OSN je jedným z najsilnejších ochrancov klasického typu suverenity. Zakomponovanie princípu suverenity do medzinárodného práva však malo svoj hlboký zmysel, pretože ochrňovalo predovšetkým práva malých a rozvojových štátov. Dnes práve tieto krajiny nezriedka oprávnene poukazujú na to, že nové chápanie suverenity presadzujú najmä nadnárodné spoločnosti, ktorých ciele môžu ťažko poškodiť záujmy spomínaných národov. Na druhej strane generálny tajomník OSN Kofi Annan správne upozorňuje, že musíme donútiť štáty, aby slúžili svojim obyvateľom, aby sa hranica nestala neprekonateľnou bariérou, za ktorou si môžu vlády nakladať so svojimi ľuďmi ako sa im zachce.

Imperiálna hegemónia

Zatiaľ však tieto dva ciele akosi nejdú do kopy. Predseda prebiehajúceho Valného zhromaždenia OSN Theo-Ben Gurirab z Namíbie napríklad striktne odmietol pojem „humanitárna intervencia“ ako vážne ohrozenie suverenity a integrity štátu. Obavy rozvojových krajín sú opodstatnené. Pod humanitárnou intervenciou (ako sme to už zažili) sa môže skrývať hocičo a navyše vždy postihuje spravidla menšie a slabšie štáty neschopné brániť sa hrubej sile veľmocí. Prezident Gambie Jahja Jammeh počas rozpravy VZ OSN celkom správne upozornil na to, že „jeden život v Angole alebo kdekoľvek v Afrike nie je menej dôležitý ako jeden život v Kosove alebo Východnom Timore“. Inými slovami, ak má svetové spoločenstvo legalizovať humanitárnu intervenciu, potom ju musí podložiť principiálnymi kritériami a nie mocenskými záujmami. To, čo sa nazýva záujmom medzinárodného spoločenstva, sa zvrhlo na imperiálnu hegemóniu silnejších voči slabším. S takýmto predefinovaním suverenity, diktovaným silami globalizácie, rozvojový svet nikdy súhlasiť nebude.

So zaujímavým návrhom pokúšajúcim sa riešiť tento rozpor, vystúpil holandský minister zahraničných vecí Jozias van Aartsen. Podľa neho by sa do článku 2 Charty OSN mohol doplniť ods. 8, ktorý by znel: „Nijaké ustanovenie Charty neoprávňuje členský štát na terorizovanie vlastného obyvateľstva.“ Domnievame sa, že je to krok správnym smerom k odbúraniu tých znakov suverenity, ktoré sú už historicky prežité, resp. škodlivé pre riešenie globálnych problémov ako je medzinárodný terorizmus, obchod s drogami, nešírenie jadrových zbraní, masívne environmentálne ohrozenie a podobne. Krásne to povedal slovinský premiér Janez Drnovsek, ktorý za náš hlavný cieľ označil obyčajnú ľudskú bezpečnosť.

Brutalizácia verejnej mienky

Napriek vyššie uvedenému treba povedať, že jedna z hlavných príčin súčasnej krízy ostala nepovšimnutá, resp. neodhalená. Je to brutalizácia verejnej mienky, ktorá sa obzvlášť vypuklo prejavila počas nedávnej vojny so Srbskom. Všimnite si, ako väčšina obyvateľstva západných krajín zostala navonok verná hodnotám ochrany individuálneho ľudského života a jedným dychom požadovala nulové straty na strane svojej armády. Ako rozhorčene prijímala správy o albánskych utečencoch, ale s akou samozrejmosťou tolerovala civilné obete na strane protivníka. Presne toto mal na mysli prezident Medzinárodného výboru Červeného kríža Cornelio Sommaruga, keď odmietol koncepciu „humanitárnej vojny“ ako karikatúru, na ktorej je jedna strana humanitárna a druhá diabolská. V konečnom dôsledku to totiž viedlo k diskriminácii, resp. neprijateľnej selekcii „dobrých obetí“ na „humanitárnej“ strane a „zlých obetí“ na strane tých, ktorí sa postavili „humanitárnej intervencii“ na odpor. Práve kvôli takýmto ospravedlňovaniam zločinov sme v tomto storočí zažili a zažívame vývoj nového typu vojny, v ktorej sa civilné obyvateľstvo stáva primárnym strategickým terčom. Ešte stále málo ľudí chápe, ako sa mení pozadie ozbrojených operácií. Vojna nielen stojí peniaze, vojna ich aj produkuje.

V mene civilizácie?

Sú však aj iné aspekty vzťahu medzi vojnou, právom a morálkou. Málokto si uvedomuje, že technologický rozdiel medzi Spojenými štátmi a zvyškom sveta je dnes taký veľký, že dve najväčšie vojny deväťdesiatych rokov - v Perzskom zálive a v Juhoslávii - môžu byť porovnávané s koloniálnymi expedíciami v poslednej štvrtine minulého storočia. Vpád britských vojsk do Sudánu v roku 1898 bol oficiálne realizovaný „v mene civilizácie“. Nikto však nevysvetlil, prečo v mene civilizácie muselo zahynúť 27 000 Sudáncov, kým Briti stratili iba 48 mužov. Odpoveď nám poskytne vari len grécky historik Tukydides. Ten vo svojej Peloponézskej vojne zaznamenal výrok, ktorým Aténčania ospravedlňovali svoj úmysel obsadiť ostrov Melos a ktorým sa prakticky aj po viac ako dvoch tisícročiach riadia generáli NATO: „Odkedy je svet svetom, právo je len otázka rovnosti síl, kedy silní robia to, čo môžu a slabí trpia to, čo musia.“

Krutým potvrdením týchto slov je najnovšie vyčíňanie ruských vojsk v Čečensku. Ospravedlňovanie bombardovania sa až hrozivo ponáša na argumentáciu NATO v prípade útokov proti Juhoslávii. Pritom o morálnom pokrytectve verejnej mienky svedčí to, že tí, ktorí protestovali proti bombardovaniu Juhoslávie, v prípade Čečenska mlčia a tí, ktorí schvaľovali útoky na Srbsko, sú dnes rozhorčení postupom ruských vojsk na severnom Kaukaze. Skutočných obrancov humanizmu, mieru a ľudských práv, ktorí nerozlišujú medzi obeťami, je veľmi málo. Práve v tom je najväčšia tragédia našej neschopnosti zmeniť svet. Riadime sa citovými väzbami, mocenskými záujmami, iracionálnymi vášňami - len nie jednoduchou humánnou potrebou odmietnuť násilie, nech sa už deje pod akoukoľvek zámienkou. Ak sledujete vraždenie v Čečensku, vo Východnom Timore, ak ste sledovali konflikty v Kosove, Bosne, Rwande, spomeňte si: každý ľudský život je hodný ochrany. Tí, ktorí rozlišujú „dobré“ a „zlé“ bombardovanie, „humánne“ a „nehumánne“ zabíjanie, nemajú pri svojom konaní nikdy na zreteli človeka, ale iba svoje záujmy, nezriedka zištné. Oddanosť hodnotám mieru sa dá totiž preukázať iba v krízových situáciách.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984