Bol raz jeden festival
...a bol sám. Široko ďaleko nebolo na Slovensku v roku 1999 žiadneho iného divadelného festivalu. Kráľ a kráľovná ho mali radi, a preto ho finančne podporovali. Aj takto by sa dalo začať rozprávanie o divadelnom festivale Divadelná Nitra 99, ktorý sa konal 24. - 29. septembra 1999 v Nitre.
História tohto festivalu je mladá. Vznikol v roku 1992 z iniciatívy Združenia divadelníkov na Slovensku (ZDS), ktorého predsedníčkou bola v tom čase Darina Kárová a stala sa zároveň aj riaditeľkou festivalu. Divadelná Nitra (DN) sa koná každoročne, v minulosti bez priamej finančnej podpory Ministerstva kultúry SR, ale s príspevkom Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia, priznanému priamo ZDS či ďalším spoluorganizátorom festivalu. Do tohto príspevku sa nezarátava ešte tzv. nepriamy vklad nitrianskeho Divadla A. Bagara (prenájom sál, využívanie budovy, techniky atď.). V minulom roku usporiadatelia síce nedostali od bývalého vedenia MK SR do septembra 1998 žiaden príspevok, ale ako priznala riaditeľka festivalu Darina Kárová, dnes aj vo funkcii riaditeľky sekcie umenia MK SR, ministerstvo kultúry sčasti ich dlh v decembri minulého roka uhradilo, čiže štát v konečnom dôsledku finančne toto podujatie podporil.
Až prišiel rok 1999
A všetko sa zmenilo. Tohtoročná Divadelná Nitra je podľa organizátorov „najväčší divadelný festival a jedno z najvýznamnejších medzinárodných podujatí neštátneho charakteru na Slovensku“. Povedzme však otvorene, že je v roku 1999 aj jediný. Festival Bábkarská Bystrica sa z finančných dôvodov nekoná, rovnako ako Medzinárodný festival bábkových divadiel v Topoľčiankach, či Festival inscenácií slovenských hier.
Spochybnený môže byť aj termín „neštátny festival“. Príspevok štátu z celkovej sumy okolo desať miliónov korún je totiž vo výške 46 percent: štát - 42% (presne nedefinované, ktoré transfery a granty sú v tom zahrnuté, či napr. aj príspevky spoluorganizátorov, príspevkových organizácií MK SR), 4% - mesto Nitra. Podnikateľská sféra vypomohla 3% (sic!). Všetky zdroje zo zahraničia tvoria 47% a nejedná sa o podnikateľské subjekty nadnárodných konzorcií, ale festival okrem iného podporili napr. Európska únia, viaceré ministerstvá kultúry či rôzne zahraničné nadácie. Teda, aj keď nie je usporiadateľom štát, štát tento festival prednostne a v roku 1999 ako jediný divadelný festival nie nezanedbateľne financoval a ešte ho má aj dofinancovať. Netvárme sa teda, že nie je „štátny“. Tento pojem je v súčasnej situácii vágny a zbytočne spolu s viacerými vyhláseniami na margo minulosti a lepších časov v súčasnosti len zahmlieva pozitíva tohto festivalu.
Ôsma Divadelná Nitra
Divadelná Nitra je nesúťažná prehliadka divadelných inscenácií, zameraná predovšetkým na zahraničnú produkciu. Podľa oficiálnej štatistiky sa na festivale za osem rokov zúčastnilo „24 slovenských profesionálnych divadiel, 19 slovenských poloprofesionálnych a amatérskych súborov a skupín, 59 súborov z 19 zahraničných krajín“. Festival si za ten čas už vydobyl svoje miesto na mape európskych festivalov. DN umožňuje odbornej i širokej verejnosti zoznámiť sa s istou vzorkou tvorby v európskych divadlách, stáva sa sprostredkovateľom medzi divadelnými kultúrami západnej, strednej a východnej Európy. A o tento cieľ sa nielen usiluje, ale v posledných rokoch ho aj napĺňa.
V tomto roku prišlo do Nitry trinásť súborov z domova i zo zahraničia a predstavilo sa aj nitrianske Divadlo A. Bagara. Slovensko reprezentovala milá, avšak významovo rozpačitá inscenácia Molnárovej hry Liliom (Činohra SND, réžia Juraj Nvota), ktorú organizátori preventívne zaradili v predvečer slávnostného otvorenia. Toľko očakávaný a chválený domáci Macbeth W. Shakespeara (DAB, réžia Vladimír Morávek) viacerých účastníkov sklamal. Poslucháči VŠMU s absolventským Shakespearovým Snom noci svätojánskej (réžia Juraj Šulík), zarámovaným do súčasného sveta mladých, dostal najmä vekovo mladších divákov a pedagógov VŠMU priam do varu. Inscenácia Prvá jazdecká (Divadelné združenie Partizánske, réžia Jozef Krasula a kolektív divadla) bola síce nočným osviežením popri rôznych žánroch iných predstavení, ale vymykala sa kritériám náročnosti, ktoré boli z výberu čitateľné.
Shakespeare na pätorako
Dramaturgia festivalu pri výbere uprednostnila klasickú drámu a jej rôznorodé spracovanie. Štyri tituly Williama Shakespeara (Hamlet - Bulharsko; Sen noci svätojánskej, Macbeth - obidve Slovensko; Macbeth - Veľká Británia; Búrka - Maďarsko) ukázali širokú škálu prístupov k textu a inscenačných štýlov. Už Hamlet režisérky Lilie Abadžijevovej navodil kontroverzné prijatie. Parodický pohľad na Hamleta a jeho otázky v poprehadzovanom, zoškrtanom a dopísanom texte v jednotlivých prehovoroch a nemotorných náznakoch baletných kreácií za výrazného hluku rôznej hudby deklamuje v čisto mužskom obsadení snahu o vonkajškovosť, ohurovanie, sebauspokojovanie.
Sen noci svätojánskej VŠMU prostredníctvom slova, významovej intonácie, rozpohybovanosti i ukričanosti, študentskej recesie pripomína rockový pohľad mladých na súčasný svet cez hru poeticko-romantického príbehu.
Inscenácia Macbetha v interpretácii dvoch hercov pohybového divadla Volcano z Británie (réžia Nigel Charmock) spojením pohybu, textu, videa, výberom hudby nie je vždy čitateľná a pútavá. Opakovanie situácií a prostriedkov retarduje a zužuje šírku výpovede. Macbeth Divadla A. Bagara ponúka panoramatický filmový obraz príbehu, ktorý je bohatý na významy a odkazy na viaceré druhy umenia (film, bábkové, tieňové a pohybové divadlo). Z pomalého navršovania udalostí a vývinu ľudských vlastností vzniká tragický obraz človeka v zrkadle dejín.
Búrka maďarského režiséra Róberta Alföldiho budapeštianskeho súboru Vígszínház predkladá príbeh o strete dvoch svetov. Súčasného, plného ohlušujúcej diskohudby, modernej techniky, drog, sociálneho rozdielu a druhého, poetizujúceho, Shakespearovho. Výpravná a farebná scéna Kentaura bohato využíva javiskovú techniku, čím znásobuje významové polohy obidvoch svetov stroskotancov, ktoré diváka ohurujú, ale miestami i unavujú.
Dominantné postavenie režiséra
Aj v ďalších inscenáciách bolo cítiť väčší zástoj režiséra a výtvarníka ako herca. Corneillov Cid produkcie Festival dAvignon z Francúzska v réžii Declana Donnellana na doskami vytvorenom hracom štvorcovom priestore javiska ponúkol súčasný obraz príbehu legendárnej postavy. Je to skôr dišputa o vzťahu medzi povinnosťami, láskou a citmi. Herci pracujú s minimálnymi rekvizitami, význam je na slove, intonácii, ktorá inklinuje k irónii, je viac sebaspytujúca sa, ako poučujúca či oslavná.
Hebbelovu Máriu Magdalénu (Divadlo Bazilej) inscenoval Andreas Kriegenburg ako bezcitný príbeh, plný krutosti medzi postavami príbehu i vo vzťahu k sebe. Postavy sa pohybujú vo svojom citovo prázdnom svete, uprednostňujúcom telesnú surovosť a kontrast rýchleho a pomalého gesta či pohybu.
Bezcitnosť, poetická krutosť, zdĺhavosť, opakovanie štýlotvorných prvkov, čím sa viaceré z nich oslabili. Tak by sme mohli charakterizovať Ibsenovu Heddu Gablerovú (Štátne akademické divadlo Kaunas). Gintaras Varnas cez slovný i pohybový prejav hercov predostiera psychoanalytický parodizujúci pohľad na človeka. Ale aj takto zaujímavo podaná jednostrannosť môže unaviť, najmä cez znásobovanú štylizáciu herectva.
Inscenácia Milosrdnej alebo Testament psa brazílskeho autora Ariana Suassunu varšavského Teatra Rozmanitosci (réžia Piotr Cieplak) má dve polohy. Prvou je príbeh o podplácaní služobníkov cirkvi za pohreb psa a druhou je dišputa o zhrešení, odpustení, malostiach ľudských hriechov. Tá prvá sa odohráva na javisku ako tragicko-groteskný pohľad, kým tá druhá medzi peklom a nebom, kde na lanách priviazaní účastníci sa vzájomne osočujú i prosia o pomoc. Zaujala nielen pohybová pripravenosť hercov (ako aj u Švajčiarov či Maďarov), ale aj ich schopnosť hereckej nuansy, ako aj väčšieho priestorového gesta, nadsádzky či úspornosti na pozadí decentného výsmechu z ľudských slabostí.
Pohybovú schopnosť na malom priestore preukázali aj herci Divadla Na zábradlí z Prahy pri predstavení Plukovník Pták. Režisér Petr Lébl inscenoval text bulharského autora Christo Bojčeva. Výsmech z postavenia a činov NATO optikou pacientov psychiatrickej kliniky, ktorí sa dostanú až do Bruselu, aby individuálne požiadali o vstup do NATO, je prejavom súčasných (ne)pravidiel.
Vznik a osud pôvodnej hry
Jedným z viacerých sprievodných podujatí Divadelnej Nitry bol aj seminár Writing for Theatre (Písanie pre divadlo), kde predstavitelia Royal Court Theatre, divadla, ktoré uvádza len inscenácie pôvodných hier, informovali o spôsobe práce s novými autormi. Škoda, že napriek výzve prednášajúceho Grahama Whybrowa, nikto z domácich aspoň stručne neinformoval o súčasnej situácii na Slovensku (absencia tvorivých dielní autorov, príčina (ne)záujmu divadiel a režisérov o inscenovanie pôvodnej drámy ap.). Zaujímavé by bolo totiž vypočuť si návrh na riešenie konkrétnych problémov u nás doma. Navyše, ak na seminári bolo viacero autorov, prevažne rozhlasovej hry. Neprišli však dramaturgovia slovenských divadiel (okrem dvoch) a ani režiséri, prevažovali zahraniční hostia.
Slováci sa na festivale súčasnou hrou vôbec neprezentovali. Tú uviedlo Klicperovo divadlo z Hradca Králové (Hubert Krejčí: Dvojí proměna & Bramborové divadlo - jarmočné divadlo, réžia autor; Renate Raspová - Marek Pivovar: Nezdárný syn -realita manipulácie premenená na absurditu , réžia Vladimír Morávek), ako aj improvizačný dialóg Nekonečný svět Jaroslava Dušeka a Pjéra Lašéza (Divadlo Vizita Praha).
Anketa Dosky 99
Na Divadelnej Nitre sa pravidelne uvádzajú výsledky ankety Dosky. Niektorí tvorcovia sami spochybňujú jej geografický a žánrový záber. Vyjadrujú sa aj k tomu, že výkony ,,hodnotia tridsiati divadelní kritici, z ktorých určite niekoľkí nimi nie sú, a tak nie sú ani kompetentní tieto hodnotenia robiť" (Festník DN, 1999, č. 1.).
Divadelní tvorcovia však ocenenia potrebujú. Túžia po akýchsi malých Oscaroch, aj keď o nich nehlasujú len divadelní kritici, ktorí sa v priebehu sezóny o jednotlivých inscenáciách vyjadrujú v tlači. Ale, ako sa za divadelných kritikov už považuje všelikto, tak laxne pristupovali aj usporiadatelia k slávnostnému odovzdávaniu cien. Študentsko-recesistický program, smerujúci až k detinskosti sledovali okrem iných hostí aj ministri kultúry a ich zástupcovia z krajín Vyšegrádskej štvorky. Odovzdávanie Dosiek však terno neurobilo.
Rekapitulácia
Predstavenia Divadelnej Nitry boli vzorkou istého stavu divadla na prelome tisícročí. Ukázali však priveľa schválností, vonkajškovosti, povrchnosti, nadľahčovanie otázky zodpovednosti tvorcov. Takýto obraz sa páči najmä mladej generácii, lebo odzrkadľuje ich vnímanie sveta. A mladí tvoria väčšiu časť návštevníkov Divadelnej Nitry, ktorou žije celé mesto.
Festival Divadelná Nitra 99 bol zatiaľ najkvalitnejší zo všetkých doterajších ročníkov (výberom inscenácií, ako aj ďalšími podujatiami), a preto ho možno hodnotiť len pozitívne. Nie však už konanie Ministerstva kultúry SR s udelením priam „kráľovských výsad“ práve DN a nikomu inému. Tým Divadelná Nitra urobila krok z ostrova slobodnej komunikácie k oficiálnemu štátnemu podujatiu.
Autorka je pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
Ceny ankety Dosky 99:
Za najlepšiu inscenáciu: Macbeth (DAB Nitra)
Za najlepšiu réžiu: Vladimír Morávek (DAB Nitra)
Za najlepší ženský herecký výkon: Adela Gáborová (Lady Macbeth - Macbeth, DAB Nitra)
Za najlepší mužský herecký výkon: Marián Slovák (Tovje - Fidlikant na streche -DAB Nitra)
Za scénografiu: Alexandra Grusková (Macbeth, DAB Nitra)
Za najlepšiu scénickú hudbu: Michal Ničík (Historky z Viedenského lesa - Astorka-Korzo 90)
Objav sezóny: Inscenácia Sen noci svätojánskej - kolektív (VŠMU Bratislava)
