Reklama
Reklama

Ponúkame najmä východisko z krízy

Čo považujete za príčiny prudkého nárastu preferencií KSČM? Ide skoro o dvojnásobné preferencie, než boli v čase parlamentných volieb, a KSČM je v tesnom závese Klausovej ODS. Možno ju aj predbehla . - Povedal by som, že nejde iba o protestnú voľbu.
Počet zobrazení: 903

Miloslav Ransdorf

Narodil sa 15. februára 1953 v Rakovníku. Bolo to v nedeľu, ale on sám si nemyslí, že platí povera, že nedeľniatka mávajú ľahší život. Jeho otec roky pracoval v uhoľných skladoch. Matka sa vyučila za krajčírku, ale pre ťažkú chorobu musela zostať v domácnosti. Miloslav Ransdorf vyštudoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, študijnú kombináciu filozofia-dejepis v rokoch 1972-1977. Kandidátom filozofických vied sa stal v roku 1982. Potom pôsobil pod vedením akademika Valtera Komáka na Prognostickom ústave Československej akadémie vied (až do jeho zrušenia), ktorému sa dodnes hovorí „liaheň politikov“. Jeho kolegami boli dvaja premiéri - Václav Klaus a Miloš Zeman. Na politickú dráhu vstupuje v priebehu roka 1989, ešte pred novembrovým prevratom. V lete 1989 vzniká Spoločnosť Bohumíra Šmerala, ktorú tvorili komunisti so snahou angažovať sa pri transformácii spoločnosti. V novembri 1989 spoločnosť sa premieňa na Demokratické fórum komunistov. Jeho vznik mal spočiatku veľký ohlas aj na Slovensku (organizácie napr. vznikli aj v Bratislave, Nitre a Banskej Bystrici). Základná požiadavka DFK bola, aby komunistická strana dokázala prevziať svoju zodpovednosť aj v situácii, ktorá vznikla po novembri 1989, aby neutekala ani pred výzvou doby, ale ani pred zodpovednosťou za svoju minulosť. Ransdorf napísal viacero kníh, nielen Nové čítanie Marxa, posledná kniha je o Ernestovi Che Guevarovi. Je ženatý, má deväťročnú dcéru.

Čo považujete za príčiny prudkého nárastu preferencií KSČM? Ide skoro o dvojnásobné preferencie, než boli v čase parlamentných volieb, a KSČM je v tesnom závese Klausovej ODS. Možno ju aj predbehla.
- Povedal by som, že nejde iba o protestnú voľbu. Nepopieram, že na tomto náraste má protestná voľba svoj podiel, ale predovšetkým ide o pozitívne hľadanie východísk z krízy, v ktorej sa dnes Česká republika nachádza. Základný omyl (dokonca aj súčasného českého premiéra Miloša Zemana) je v tom, že ide o prejavy cyklickej krízy.

V skutočnosti ide o tri druhy krízy v našej krajine. Uznávam, že jej súčasťou je typická cyklická kríza, ktorej sa trhová kapitalistická ekonomika nemôže jednoducho vyhnúť, ale ide tiež o krízu štrukturálnu a krízu systémovú. Veľmi dôležitá je v súčasnosti okolnosť, že sa situáciu natoľko zauzlila, že je možné iba komplexné riešenie.

Súhlasíte s analógiou s povestným gordickým uzlom?
- Pravdaže. V českej spoločnosti poznanie, že je možné iba komplexné riešenie, čoraz silnejšie. Nastane tu dopyt po osobnosti, po strane, po politikoch, ktorí sú schopní ponúknuť projekt zmeny. Ten bude racionálny a zároveň schopný osloviť ľudí s každodennými starosťami. O to našej strane ide. O to, že sa žiadna politická strana nemôže zriekať zodpovednosti za to, ako ľudia žijú. Táto zodpovednosť sa nedá nahradiť obviňovaním minulosti, či odvolávaním sa na „neviditeľnú ruku trhu“ alebo na neschopnosť občanov pochopiť súčasnú realitu. Skončili sa už časy, keď bolo možné spoločnosť v duchu postmoderny trieštiť na akési autonómne okruhy, ktoré navzájom ani nemusia komunikovať. Ukazuje sa, že postmodernistická predstava o skončení času projektov nie je založená na dôkladnej analýze dynamiky dnešnej doby. Naopak, potreba projektu, ktorý bude rešpektovať každodennosť aj skúsenosti z minulých pokusov, stále narastá. Komunistická strana Čiech a Moravy je v podstate jedinou stranou v našej krajine, ktorá nie je spojená s marazmom nepodarenej ekonomickej reformy, ktorá má ucelený projekt a zároveň tiež polemizuje (samozrejme so všetkým rešpektom k produktivite postmodernistických otázok) s postmodernými odpoveďami, ako sa prezentuje súčasná situácia i minulosť.

Miloša Zemana a sociálnej demokracie sa predsa len musím zastať. Spoluvinu za vývoj možno malo Horákovo vedenie ČSSD, ale Miloš Zeman predsa viedol ostrý boj proti Klausovej koncepcii transformácie spoločnosti, proti teóriám o úspešnosti „neviditeľnej ruky trhu“ a predpovedal krízu už vtedy, keď značná časť českej spoločnosti mala ilúzie o úspešnosti Klausovej politiky a verila, že vývoj v Česku môže byť vzorom nielen tranzitívnym krajinám, ale možno dokonca aj západnej Európe. Zeman dokázal sociálnu demokraciu vyzdvihnúť z dna, kam ju doviedlo horákovské vedenie.
- Nehnevajte sa, ale musím vám povedať, že všetko je predsa len trocha inak. Ak by sme Milošovi Zemanovi siahli do hĺbky jeho duše, zistili by sme, že v žiadnom prípade nie je sociálny demokrat, je to skôr ľavicový liberál. Ak si prečítame jeho posledný článok, týkajúci sa problematiky, o ktorej teraz hovoríme (ide o článok Tři U křivky), uvidíme, že súčasnú situáciu českej spoločnosti chápe ako prejav typickej cyklickej krízy, sínusoidy striedania konjunktúry a depresie. Ak by túto situáciu nechápal v zmysle, ktorý som naznačil, musel by predsa realizovať iné opatrenia, a nie štandardné. Zdôrazňujem a opakujem, že štandardnými metódami sa typ krízy, ktorá je dnes v Českej republike, nedá zvládnuť. Aby som sa vrátil k minulosti. Miloš Zeman predovšetkým kritizoval kupónovú privatizáciu, ale samotný postup masovej privatizácie majúcej v skutočnosti podobu akejsi divokej pôvodnej akumulácie a majetkového presunu z rúk štátu do súkromných rúk bez akejkoľvek kontroly nekritizoval.

Keď sa pozrieme na celé 90. roky v Českej republike, vlády vyčerpali svoju energiu na realizáciu presunu vlastníctva a nebrali do úvahy (týka sa to aj sociálnych demokratov) okolnosť, že pre prosperitu podniku, rovnako ako pre prosperitu krajiny, sú rozhodujúce dve veci: kvalita riadenia a motivácia ľudí. Tieto dve veci, hoci sú životne dôležité, sa u nás mimoriadne zanedbávajú.

Narážame však na iný problém. Okrem otázky, s kým by mohli komunisti vytvoriť vládu, ak by aj vyhrali voľby, je tu otázka minimálneho programu. Zreteľný a presne pomenovaný je maximálny program KSČM - socializmus. Tentoraz však realizovaný s ohľadom na doterajšie negatívne historické skúsenosti. Aký majú českí komunisti minimálny program?
- Tu, nepochybne, pokiaľ ide o minimálny program, sa v mnohých bodoch zhodneme so sociálnymi demokratmi. Lenže, a to musím podčiarknuť, nielen s nimi.

Nakoľko sú si programy komunistov a sociálnych demokratov v Českej republike blízke?
- Ak by som to mal názorne vyjadriť, náš minimálny program sa s minimálnym programom sociálnej demokracie zhoduje na 60-70%. Možno ich považovať za blízke. Samozrejme, že oveľa ostrejšie rozdiely vystupujú pri dlhodobom programe. Faktom je, že sa bezpochyby môžu zhodnúť na existencii mnohých problémov, ktoré sa dajú riešiť naozaj vecne, na profesionálnej úrovni a myslím si, že takéto problémy sa týkajú programu revitalizácie. Ak sa však budeme pozerať na kľúčovú stránku terajšieho vládneho programu sociálnej demokracie - revitalizácie, ponúka sa logická otázka, kde na revitalizáciu vziať finančné prostriedky.

U nás totiž dramaticky poklesla akumulácia u domácich podnikov a zahraničný kapitál tu môže vystupovať iba ako doplnkový zdroj. Pokiaľ ide o bežné zdroje, na naštartovanie revitalizácie je kapitálu málo. V 90. rokoch u nás kapitálový trh ostával zanedbávanou Popoluškou. V tom boli alebo sú rovnakí Klaus, Tošovský a dnes aj Zeman.

Prostredníctvom štátnych obligácií sa dá živiť kapitálový trh a tak aktivizovať vnútorné zdroje, potom oživiť export. Domáci dopyt môže napomáhať revitalizácii až neskôr, až v druhej vlne. Vieme predsa, ako doterajší vývoj drasticky stlačil domáci dopyt a pokiaľ viem, u vás na Slovensku je to ešte horšie.

Ale Zemanova vláda robí, čo môže...
- Obávam sa, že takýto postup súčasná vláda nemôže realizovať. Podľa môjho názoru je to však kľúčová vec. Zdôrazňujem, že je to vec politicky neutrálna. Na potrebe rozvoja kapitálového trhu, na potrebe zainteresovať banky na jeho konštituovaní, akumulovať finančné prostriedky na oživenie ekonomiky v našej krajine, na tom sa môžu predsa dohodnúť všetky strany, nielen ľavicové, ale aj pravicové.

Nešťastím českej politickej scény je neustále ideologizovanie vecných problémov, neustále známkovanie jedných druhými a vo všeobecnosti veľmi nízka úroveň politického diskurzu. Povedal by som, hoci hádam trocha prehnane, že česká politická scéna je intelektuálnou púšťou. Ukázalo sa to najmä v tomto roku, keď všetky parlamentné politické strany mali svoje zjazdy. Napríklad Únia slobody, ktorá má v českých médiách mimoriadny priestor a nebývalú podporu, ale nie je schopná ponúknuť nič, čím by sa pozitívne odlíšila a pomohla spoločnosti riešiť konkrétne problémy. Podobný príbeh je aj o českých ľudovcoch, ktorí tiež mali zjazd a keby nebola potreba personálnych zmien, zjazd sa ani nemusel konať. Pokiaľ ide o sociálnu demokraciu, Miloš Zeman na kritiku bezobsažnosti a neprítomnosti akejkoľvek programovej platformy odpovedá: „Ale sme predsa vládna strana.“ Podobne ideovo vyprázdnená bola aj ideologická konferencia opozičnej Klausovej ODS.

To je samozrejme desivé. Na druhej strane, je to šanca pre Komunistickú stranu Čiech a Moravy, ktorá má ešte väčšiu šancu verejnosti našej krajiny ponúkať nie frázy, ale čosi konkrétne. Otázka politickej realizácie tej časti nášho programu, ktorá by mohla byť prijateľná pre ľavicu i pravicu, je pre nás kľúčová. Nie je až také dôležité, či budeme mať kreslá vo vláde a koľko ich bude. Je podstatné, aby sa realizovala táto, pre našu krajinu životne dôležitá časť nášho minimálneho programu. Získanie vplyvu na spoločnosť a realizácia programu až tak nezávisí od ministerských kresiel a kabinetov politických strán. Pre nás je nesmierne dôležité komunikovať s verejnosťou a tá by mala byť vtiahnutá do rozhodovania o svojich životných záujmoch. Žiadna politická strana ani koalícia strán nemôže nič dosiahnuť bez podpory verejnosti v tejto hlbokej kríze. A to je jedna z veľkých chýb Miloša Zemana, ktorý mal začať tým, že by inicioval verejnú diskusiu o stave našej krajiny. Mal ju viesť tak, aby verejnosť pochopila situáciu, prípadné riešenia prijala za svoje a poskytla im maximálnu podporu. On sa takpovediac spoľahol na „údržbu moci“, na to, že existuje opozičná zmluva a je to teda podobné, ako keď sa zo strany Václava Klausa uplatňoval koncept politiky sily v priebehu 90. rokov. Ale nebol to iba on, ale aj ľudia z iných malých politických strán, ako napríklad Jan Kalvoda a Josef Lux. Názory verejnosti prakticky nik z nich nebral do úvahy. Tá bola pre politikov iba nepohodlnou príťažou, objektom politických manipulácií.

Teda terajším hlavným programovým cieľom českých komunistov nie je nový pokus o socializmus, ale...
- ...zastaviť pokles ekonomiky a znova naštartovať jej rast. Tento rast by mal mať solídne základy a opieral by sa o využitie mohutného materiálneho a ľudského potenciálu, ktorý doteraz ešte Česká republika má.

Ak som vám dobre rozumel, východiskové programové ciele KSČM sa skresľujú a ono strašidlo komunizmu, ktoré vidia po Česku mátožiť všetky nekomunistické strany, je teraz v tom, akoby komunisti nehľadali východisko zo súčasnej situácie, ale sa snažili o reštauráciu bývalého a z vôle nášho ľudu odstráneného politického a ekonomického systému.
- To v žiadnom prípade nehrozí. Nik sa nechce vracať byrokratickej zvieracej kazajke. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že sa u nás na začiatku 50. rokov prerušila cesta k socializmu, ktorá predpokladala využitie trhových mechanizmov a plánu v ich symbióze. Do roku 1950 existoval systém SPH, keď aj štátne podniky fungovali ako trhové jednotky. U nás sa implantoval sovietsky systém s rysmi podobnými feudalizmu a k tomuto modelu sa v žiadnom prípade nechceme vracať. Tí, ktorí to účelovo tvrdia, vedome ohlupujú verejnosť. My cestu do budúcna, k socializmu, vidíme výlučne v prehlbovaní demokracie, ale nie v jej obmedzovaní. To znamená dávať stále viac možností občianskej spoločnosti. Chcem ešte raz zdôrazniť, že toto je naša cesta. Nehrozí návrat do minulosti, ktorý nechce nielen náš ľud, ale ani naša strana, a ten, kto tvrdí opak, účelovo klame.

Vystupuje tu však otázka názvu vašej strany. Ten terajší si síce želá vaša členská základňa, ale pre verejnosť je mätúci. Okrem reminiscencií na minulosť aj preto, že komunistická spoločnosť môže byť iba veľmi vzdialeným historickým cieľom. Bývalý režim nebol v tomto význame slova nielen komunistický, ale ani socialistický. Uznávali to aj niektorí vtedajší teoretici, napríklad Karel Pomajzl.
- Česká spoločnosť, známa svojím sklonom k irónii, napríklad na vyhlásenie Československa za socialistický štát v roku 1960 reagovala vtipom, že socializmus majú, ale iba v rodine Antonína Novotného. V každom prípade treba vedieť, že pre Marxa komunizmus znamená predovšetkým samosprávnu spoločnosť, ktorá je autoregulatívna. Takáto spoločnosť je naším cieľom. Vieme, že k dosiahnutiu tohto cieľa vedie historicky veľmi dlhá cesta. Ale je evidentné, že vývoj smeruje k zvýšeniu účasti čoraz širšieho okruhu ľudí na riadení spoločenských procesov. Ani v ekonomických vzťahoch nebude možné ľudí redukovať na akési skrutky hospodárskeho mechanizmu bez zodpovednosti. Myslím si, že to dokazuje aj doterajší vývoj kapitalizmu v posledných desaťročiach, že sa stále vo väčšej miere vo vyspelých kapitalistických krajinách začínajú presadzovať postkapitalistické prvky. Zvíťazí ten politický smer, ktorý dokáže prekročiť súčasný kapitalizmus, kde dominuje princíp zisku.

Lenže slovo „komunistický“ v názve strany môže mýliť v tom, že problém celého ľudstva a otázka realizácie na viacero generácií sa mylne chápu ako čosi takmer okamžite realizovateľné. Spomínam si na Chruščova alebo na Mao Ce-tunga, ktorí sľubovali komunizmus svojej generácii.
- My sme predsa dokázali nájsť citlivý spôsob, ako sa vysporiadať s našou minulosťou. Morálne odsúdenie je to najľahšie, ako svojho času vravieval Hegel. Oveľa ťažšie je niečo pochopiť a najťažšie je podľa Hegla o tom podať tvorivý výklad. Ja sám si myslím, že vôbec najťažšie je vyvodiť poučenie pre prax, aby sa už nikdy nemohli opakovať chyby minulosti. To je záležitosť nie morálnych súdov, ale demokratických inštitúcií, permanentnej verejnej diskusie, fungujúcich spätných väzieb. Je to záležitosť, pre ktorú majú v Česku „patentovaní“ demokrati veľmi malý zmysel.

Na adresu českých komunistov padla jedna veľmi závažná výčitka, že sa usilujú o akýsi „národný“ socializmus.
- Táto výčitka sa zakladá na nedorozumení, pretože pre nás je národný štát dôležitý ako skladbový prvok demokratického vývoja. Nechceme, aby sa rozplynula česká kultúrna identita a zabudlo sa na české národné záujmy, aby sa roztopili v nejakej hmlistej paneurópskej ideológii. Domnievame sa, že európska integrácia má zmysel vtedy, ak prinesie vyššiu kvalitu národného vývoja. To predsa možné je. My vo vzťahu k Európske únii tvrdíme, že európska integrácia je produktívna, dôležitá, ale zároveň kritizujeme nedostatky jej súčasného mechanizmu. Ide najmä o ekonomické problémy. Poukazujeme aj na určitú byrokratickú posadnutosť, ktorá sprevádza celý integračný proces. Najviac to hádam vystihuje okolnosť, že dnes je európske právo zaznamenané na 140 - tisícich stranách a aj vysoko erudovaní odborníci sa v tomto prívale doslova topia. Samozrejme, je tu aj ďalšia okolnosť: máme obavy z procesu odbúravania sociálneho štátu, čo môže vytvoriť veľké pnutia a fakticky Európu dezintegrovať, pretože „viacrýchlostná“ Európa nie je možná.

V kritike Amsterdamskej zmluvy nie sme osamotení, ale sú veci, ktoré chápeme ako nesporné pozitíva. Sú to dôrazy na ekologický štandard alebo garantované práva pre odborové organizácie. Ak by Česká republika bola v Európskej únii, nebolo by možné až také ponižovanie odborov. Tie mali na všetkých pracoviskách garantované podmienky pre svoju prácu.

Mal som na mysli, že budovanie socializmu v jednej krajine je utópia...
- Musí vychádzať zo zákonitostí vývoja svetovej civilizácie a samozrejme, že pre nás je európske ihrisko nesmierne dôležité. Lenže národný štát je dôležitou líniou obrany. Jednou zo základných chýb ľavice pri analýze súčasných procesov je, že v globalizačných procesoch vidí predovšetkým faktor hrozby - ale globalizácia je aj príležitosť. Je to výzva, ktorá čaká na odpoveď zo strany ľavice. Tento objektívny trend možno totiž nasmerovať rôznymi spôsobmi. Niečo iné je globalizácia v rukách nadnárodných monopolov a eurobyrokratov, ktorí tento proces znetvorujú. Tento rozdiel pochopil dokonca Fidel Castro, ktorý povedal, že proti globalizácii finančných trhov treba postaviť globalizáciu ľudskej solidarity.

Prejdime k inej otázke. Gorbačovova perestrojka naznačovala možnosť, že sa konečne prekoná rozkol v socialistickom hnutí. Gorbačov a Willy Brandt sa oslovili slovom „súdruh“. Ukazuje sa však, že dnes je v krízovej situácii aj sociálna demokracia všeobecne. Na stránkach nášho časopisu prebieha rozsiahla diskusia o Tretej ceste. Aký je váš názor na túto koncepciu?
- Je pravda, že túto tendenciu signalizovali diskusie na prelome 60. a 70. rokov. V nemeckej sociálnej demokracii sa o kríze identity hovorí už 20 rokov, ale naši sociálni demokrati tento problém vôbec nereflektujú a pokiaľ je mi známe, nereflektuje sa ani v SDĽ. Ralf Dahrendorf jasne povedal, že došlo k akejsi ideovej erózii sociálnej demokracie, že liberalizmus absorboval jej kľúčové hodnoty naopak a ideová platforma sociálnej demokracie bola prestúpená liberalizmom. Tak sociálna demokracia stratila programovú pôdu pod nohami. Ukazuje sa to dnes stále viac práve v západnej Európe.

Ako odpoveď na túto krízu sa objavujú dve cesty, buď je to línia Blair-Schröder, to znamená viac sa otvorene prikloniť k liberálnemu diskurzu, alebo cesta, ktorú predstavuje Lafontaine a Jospin, t. j. pokúsiť sa o novú formuláciu sociálnodemokratických prístupov, ako je sociálny štát. Paradoxné však je, že médiá podporujúce prvú cestu, ktorá vlastne znamená zmiznutie sociálnej demokracie ako autonómneho politického fenoménu, sa mýlili. Ukazuje sa, že línia Blair-Schröder stagnuje, kým Jospin je najpopulárnejším francúzskym premiérom po druhej svetovej vojne a Lafontaine čaká na svoje politické vzkriesenie.

Lenže už na začiatku storočia niektorí sociálni demokrati vyslovili názory, ktoré ideu socializmu zbavili jej dejinotvornosti. To sa nakoniec objavilo aj u Gorbačova, ktorý zrušil predstavu, že socializmus môže byť autonómna spoločnosť s vlastnými hodnotami, a redukoval ho iba na hodnotový prístup. Ukázalo sa, že to nestačí.

My sme v jednoduchšej situácii. Hoci na mnohé otázky nepoznáme odpovede, aspoň registrujeme problémy. Trváme na zásade, že treba uvažovať o novej spoločenskej racionalite.

Ako ukázal Zdeněk Mlynář, chybu už urobil Chruščov v hesle, že kapitalizmus treba „dobehnúť a predbehnúť“. XX. zjazd nemal byť iba o kulte osobnosti, ale najmä o vedeckotechnickej revolúcii.
- My sa vraciame k československému experimentu 60. rokov. Jedným z ideových fundamentov obrodného procesu boli aj výsledky vedeckého kolektívu, ktorý analyzoval fenomén vedeckotechnickej revolúcie (VTR). V Československu sa nikdy nepodarilo potlačiť názor, že rozvoj socializmu musí byť založený na rozvíjaní občianskej spoločnosti. My sme boli v inej situácii ako krajiny juhovýchodnej Európy, a preto u nás bolo možné, aby sa zachytená myšlienka VTR mohla skúmať v jej spoločenských súvislostiach.

Vracia sa teda KSČM k myšlienke československej cesty k socializmu?
- V dejinách KSČ už dávnejšie existovali dve línie: stratégia založená na prenikaní do štruktúr občianskej spoločnosti a stratégia, ktorá chcela tieto štruktúry odstrániť a založiť priame transparentné vzťahy v spoločnosti. KSČ po 2. svetovej vojne vychádzala z prvej stratégie a podobne tomu bolo v 60. rokoch. U nás boli reformy lepšie pripravené ako v ZSSR za Gorbačova, pretože existovali tímy venujúce sa politickému systému, ekonomickej reforme či VTR. Lenže napríklad práca Richtovho tímu týkajúca sa VTR bola v priebehu času tak oklieštená, že sa z nej stala takmer apologetika systému.

V dejinách KSČ je teda línia, ktorú v Česku reprezentoval Šmeral či Šverma a na Slovensku Clementis... Nadväzuje KSČM na túto líniu?
- V podstate sa dá povedať, že myšlienka československej cesty k socializmu bola dlhý čas úspešná a počas hysterickej atmosféry studenej vojny ju zatlačil iný prístup, ktorý mechanicky a slepo kopíroval sovietske skúsenosti.

Teda postoje KSČM nie sú taktikou, ktorú si vynútila momentálna situácia, ale nadväzujú na domácu politickú tradíciu?
- Toto tvrdenie má nepochybne svoju logiku. Pre ľudí mojej generácie a mojich skúseností boli naozaj veľmi dôležité osobnosti ako Jan Šverma, Kurt Konrad-Beer a Karel Teige, ale aj ľudia generácie 60. rokov. Ja som sa priatelil s Robertom Kalivodom, veľmi som si vážil a vážim si myšlienky originálneho filozofa európskeho formátu Karla Kosíka, ktorý sa napriek všetkému, čo musel zažiť, nevzdal svojho presvedčenia. Vážim si aj mnohých ďalších. Myslím si však, že myšlienkový pohyb v Československu 60. rokov ešte len čaká na spravodlivé ocenenie. Zatiaľ ho oceňuje iba zahraničie, napríklad takí myslitelia ako Ossip Karl Flechtheim. Pokus o myšlienkovú alternatívu nielen voči kapitalizmu, ale aj sovietskemu byrokratickému systému, bol prielomom do budúcnosti.

Hlásite sa teda k tomu, čo sa nazývalo eurokomunizmus?
- Nie. Eurokomunizmus, ako ho napríklad podával Santiago Carillo, bol veľmi slabý a vágny. Neobsahoval ucelenú stratégiu. Možno však kladne hodnotiť, že sa hlásil k politickému, ekonomickému a kultúrnemu pluralizmu, že kládol dôraz na rozvoj občianskej spoločnosti.

Okrem dialógu so sociálnymi demokratmi je možný dialóg s ľudovcami. Lenže KDÚ-ČSL predsa takýto variant vylučuje.
- Členská základňa ľudovcov je iná ako jej vedenie. Radoví členovia nepropagujú hodnoty neobmedzeného kapitalizmu. V povedomí väčšiny radových členov KDÚ-ČSL sú princípy solidarity, participácie a uznávanie tradičných kresťanských hodnôt, ktoré osvedčovala Matka Tereza pri misijnej práci v Kalkate. V tomto smere je členská základňa rozumnejšia ako jej lídri.

KSČ predsa hrozí geto 20 percent. Musí sa preto snažiť nájsť a získať spojencov v iných stranách.
- Týmto spojencom sú predsa občania. Chceme komunikovať s verejnosťou a tam je kľúč k tomu, aby sekretariáty zmenili svoje stanovisko k nám. Verejnosť má už dosť terajšej situácie.

Aký je váš postoj k SDĽ? - Je to predovšetkým vnútorná záležitosť Slovenska, ako sa bude profilovať tamojšia situácia. Máme bližšie k našim priateľom v KSS, vítame isté oživenie jej vplyvu. Nebránime sa však kontaktom s inými slovenskými ľavicovými stranami, vrátane SDĽ. Stále tu existujú osobné väzby, priateľské vzťahy i spoločná minulosť.

S hosťom SLOVA sa zhováral PETER GREGUŠ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama