Ako s profesionalizáciou slovenskej politiky

Aj keď celkom nesúhlasím so všetkými kritickými názormi na adresu politikov, ktoré sa už dlhší čas objavujú najmä v novinárskej obci, jednako sa mi zdá, že za prívlastkami typu „stádo vládne a stádo opozičné“, „politickí amatéri“, „politické teliatka“, „amatéri - intrigáni“ a pod. sa skrýva snaha upozorniť na ťažkosti spojené s profesionálnou profiláciou osobností pôsobiacich v slovenskej politike.
Počet zobrazení: 1742

Aj keď celkom nesúhlasím so všetkými kritickými názormi na adresu politikov, ktoré sa už dlhší čas objavujú najmä v novinárskej obci, jednako sa mi zdá, že za prívlastkami typu „stádo vládne a stádo opozičné“, „politickí amatéri“, „politické teliatka“, „amatéri - intrigáni“ a pod. sa skrýva snaha upozorniť na ťažkosti spojené s profesionálnou profiláciou osobností pôsobiacich v slovenskej politike.

Po roku 1989 sme prijali historicky osvedčený, ale na postkomunistickú politickú realitu, ktorá v sebe obsahuje veľa možností krízy, možno nie najvhodnejší proporčný volebný systém. Bolo by zrejme veľkým zjednodušením, keby východiskom z krízových stavov bol prechod k väčšinovému volebnému systému. Avšak realistický pohľad na súčasnú situáciu naznačuje, že na našej ceste k efektívnym formám demokratického vládnutia kdečo chýbalo a chýba. Mali sme zrejme viac diskutovať nielen o reálnom fungovaní demokracie v súvislosti s procesmi transformácie politickej moci na rozličných úrovniach štátnej správy a miestnej samosprávy, ale aj o tradíciách filozofie politiky. Z nich by sa dali získať podnety na riešenie niekedy až bezvýchodiskových napätí medzi rozdielnymi koncepciami ľudskej slobody a spravodlivosti, občianskej spoločnosti, liberálnej, konzervatívnej a socialistickej demokracie. Potrebujeme diskusie o systéme politických strán ako základného kľúča na pochopenie moderných politických režimov. Viac by sme mali diskutovať o politickej kultúre a o politickej etike.

Kto má vlastne vládnuť

V časti rozpoltenej ľavej strany politického spektra sa na začiatku deväťdesiatych rokov ešte diskutovalo, o tom, či majú vládnuť "dobrí proletári" alebo "zlí kapitalisti". Boli tu aj iné odpovede s iným poňatím politickej mravnosti: "neutralistický" koncept liberalizmu so svojimi ideami všeobecného dobra, občianskou cnosťou a spoločenskou zmluvou, konzervatívny koncept politickej moci zotrvávajúci na tradičných hodnotách: kresťanskej morálke, autorite štátu, tradícii. Bol tu aj populistický variant politického vládnutia, ktorý presadzoval vlastné pravidlá politického správania. Doterajšie skúsenosti potvrdzujú, že populistické predstavy a praktiky sú stále ešte v centre, nie na okraji politického života. To je, podľa mňa, jedna z príčin oddialenia nástupu profesionálnych politikov a štátnikov, ktorí vo svojom politickom konaní neuprednostňujú bezprostredné stranícke alebo osobné záujmy a také pravidlá, ktoré by zaručovali ich politickému zoskupeniu výhody v politickom súperení. Preferujú procedurálny konsenzus ako faktor úspešnej stabilizácie politickej situácie a ekonomického vývinu na Slovensku, ako aj odvahu otvorene diskutovať a presadzovať reálne predstavy o usporiadaní spoločnosti.

Prísľuby zmeny

V jednotlivých politických subjektoch však existuje časť politikov, najmä strednej a mladšej generácie, s potenciálom európskeho štýlu politiky, to je prísľubom na ďalšie skvalitnenie slovenského parlamentarizmu a postupnú profesionalizáciu politickej scény. Problémom však je, že títo politici zvyčajne nemajú pre svoje ideologické koncepty alebo nekonvenčné riešenia praktických politických problémov dostatok pochopenia u svojich intelektuálne opotrebovaných alebo utilitaristicky založených straníckych kolegov, alebo ich jednoducho brzdia vnútrostranícke pravidlá a prijatý program vlastnej strany. Iným problémom je nedostatočná intelektuálna výchova nielen straníckeho dorastu, ale aj mienkotvornej straníckej špičky, ktorá reprezentuje stranu v riadiacich alebo výkonných funkciách, resp. - ak je strana v opozícii - sa pripravuje na túto činnosť.

Je tu však ešte niečo podstatné, čo súvisí s uvedenou výchovou. Na mysli mám politologický rozmer prípravy slovenského politika, ktorý - až na výnimky - chýba. Je bežnou praxou v krajinách Európskej únie, ku ktorej sa chceme pričleniť, že politik ašpirujúci na akýkoľvek vyšší stranícky post alebo na miesto v štátnej administratíve (nehovoriac o vrcholných riadiacich štátnych funkciách) má ukončené politologické vzdelanie, nehovoriac o jazykovej príprave. Čerstvým príkladom je veľvyslanec Francúzskej republiky v SR Georges Vaugier, ktorý je absolventom parížskeho Inštitútu politických štúdií a Národnej školy živých východných jazykov (na Slovensku, pokiaľ viem, nie je jediný aktívny politik, ktorý po roku 1989 nadobudol politologické vzdelanie, hoci niektorí z nich - často s minulorežimovým titulom RSDr. si neodôvodnene pri svojom mene uvádzajú označenie politológ).

Vláda strán a jej obmedzenia

Musíme upozorniť aj na riziká, ktoré zo súčasného volebného zákona vyplývajú pre rozvoj profesionalizácie slovenskej politickej scény. V systéme tzv. pomerného zastúpenia politická strana zastupuje názor voliča. Z toho vyplýva, že nie on, ale strana rozhoduje o tom, kto z jej členov bude tohto voliča v parlamente zastupovať. Výsledkom je, že do najvyššieho zastupiteľského orgánu sa môžu dostať ľudia s veľmi nízkou úrovňou politického myslenia a vedomia o politike (napríklad z kruhov silných finančných alebo mediálnych podporovateľov príslušného politického subjektu), ľudia s nízkou úrovňou politickej kultúry a politologického vzdelania, ale aj ľudia s vlastnosťami insitných politikov a politických amatérov - intrigánov. Tento stranícky despotizmus vidieť nielen pri zostavovaní kandidátskej listiny, ktorá je odrazom komplikovaného vnútrostraníckeho života, ale aj pri nastupovaní náhradníkov do NR SR (tento kritizovaný prvok novelizovaného volebného zákona sa z neho doteraz neodstránil), kde sa celkom na okraj zaraďuje princíp preferenčných hlasov, teda poradie, ktoré vyplýva z voličských hlasov pre jednotlivých kandidátov na poslancov-náhradníkov do NR SR. Uvedený trend upevňovania pomerného volebného systému v Slovenskej republike je signálom, že partitokracia (vláda politických strán) začína ohrozovať demokraciu (vládu ľudu). Zhoda medzi straníckymi záujmami a záujmami voličov by sa dala dosiahnuť zrušením percentuálnej hranice (10%) prednostných hlasov potrebných na zmenu poradia na kandidátskej listine a stanovenie nového poradia kandidátov na základe dosiahnutého počtu preferenčných hlasov vo voľbách. Prirodzene, že táto úprava by neodbúrala všetky riziká spojené s tvorbou profesionalizácie poslaneckého zboru v NR SR. Umožnila by však vstup nových tvárí do vysokej politiky z regiónov a, čo je hádam ešte podstatnejšie, prehĺbila by princíp demokracie v zmysle Ústavy SR.

O čom je u nás dnes politika

Priestor rozhodovania postkomunistického politika na Slovensku je veľmi veľký. Slovenský politik musí za relatívne krátky čas a v nedobudovanom inštitucionálnom prostredí zvládnuť nielen tvorbu pravidiel mocenského riešenia konfliktných situácií a spôsoby udržania stability spoločenského poriadku, ale súčasne musí riešiť celý rad zložitých úloh inštitucionálneho, normatívneho, pragmatického a procesuálneho rozmeru praktickej politickej činnosti. Ide o úlohy, ktoré môže na patričnej úrovni zvládnuť iba ten politický činiteľ, ktorý vníma politiku nie ako jej pozorovateľ, ale ako jej potenciálny tvorca.

Uvedený prístup je pomerne zložitý, pričom vyžaduje od politika zvládnutie všetkého podstatného z toho, čo možno zistiť sledovaním praktického politického diania. Súčasne musí porozumieť tomu, že politika je svojou podstatou zámerná a racionálna činnosť, ktorej výsledkom by malo byť zlepšovanie životných podmienok určitého ľudského celku. Z toho vyplýva, že politik ako tvorca by mal svoje rozhodnutia realizovať na základe najnovších poznatkov z rozličných vedných odborov. To vyžaduje, aby bol nielen o nich nielen informovaný, ale aby ich vedel aplikovať vo svojich politických rozhodnutiach tak, aby to prospelo zlepšeniu životných podmienok konkrétneho ľudského spoločenstva. Vyžaduje si to typ politika pracujúceho a mysliaceho v prospech celku, nie v prospech seba. Vychádzajúc z dostupných informácií o možnostiach politických strán na Slovensku poskytovať svojim reprezentantom kvalitné odborné (právne, ekonomické, politologické, sociologické a ďalšie), vysoko špecializované expertízy potrebné na realizáciu zodpovedného politického rozhodnutia, ako aj z vlastných skúseností zo straníckej praxe a z parlamentnej pôdy, môžem povedať, že politik uvedeného typu je nútený v dôsledku nedostatočne rozvinutých podmienok spoliehať sa len na vlastné sily. To značí na svoje finančné možnosti, z ktorých pokrýva výdavky na odborné expertízy, ďalej na svoj intelekt, ktorým koriguje jednostrannosť vedeckých pohľadov na určitú oblasť spoločenskej činnosti, a na tradíciu, teda na súhrn toho, čo sa osvedčilo. Napokon, je tu ešte niečo, čo je pre tohto politika akýmsi hodnotovým majákom upozorňujúcim svoje - nielen stranícke - okolie na rozličné nebezpečenstvá politického charakteru - vedomie univerzálnych ľudských zásad a noriem.

Kto sa objavuje na politickej scéne

Myslím si, že takto rozmýšľa len málo slovenských politikov. V opačnom prípade by sa nemohlo stať, že politická scéna je aj dnes, desať rokov od nežnej revolúcie, zaplavená patologickými prvkami v konaní, že skutočné prekonanie totalitnej alternatívy ľudskej existencie je stále iba v polohe filozoficko-politologických reflexií. Stále sa ešte v rozmanitých kombináciách prelína totalitná verzia demokracie s liberálnou demokraciou, sloboda trhového hospodárstva sa neprestala vnímať v polohe arogantného a egoistického nároku na osobný prospech. Ešte stále je tu veľa miesta pre rozličné nacionálne predsudky a resentimenty a menej alebo málo pre nadnárodné integračné úsilia.

Postavenie vied o politike

Politológia ako vedný odbor nadobudla inštitucionalizovanú podobu až začiatkom 90. rokov. Problémom však bolo, že nemala takmer vôbec vybudovanú personálnu základňu, nehovoriac o poznatkovej báze tohto odboru. Až v roku 1998 začal vychádzať špecializovaný časopis pre politológiu, najnovšie dejiny a medzinárodné vzťahy s názvom Politické vedy. Tým vznikol predpoklad pre rozvoj systematického vedeckého skúmania politologickej problematiky v Slovenskej republike. Súčasne sa otvoril priestor aj pre výskum otázok z oblasti komparatívnej politológie.

Reálna politika na Slovensku sa potrebovala inšpirovať predovšetkým teoretickými modelmi riešenia prechodu k demokracii v rámci všeobecného problému zmeny politického systému. Potrebovala napríklad zistiť možné štruktúry konfliktu v prechodovom období, typológiu prechodov, interakcie sociálneho a politického prvku vo vzťahu k autoritárskej minulosti, politické dôsledky sklamania z tvorby nového politického systému a mnoho ďalších teoretických riešení usmerňovania politickej praxe. Je potrebné otvorene priznať, že tieto, ale aj ďalšie očakávania politickej praxe neboli dostatočne uspokojené.

Prečo sa politici nezaujímajú o politické vedy

Možno nebudem ďaleko od pravdy, keď zdôrazním, že práve absencia prenikavejších výsledkov slovenskej politologickej obce z oblasti aktuálnej problematiky prechodovej fázy budovania vlastnej štátnosti a konštituovania politickej komunity ako jej základu je jeden z dôvodov menšieho záujmu pracovníkov politických strán, štátnych a samosprávnych inštitúcií o jej služby. Tieto dôvody je potrebné nielen poznať, ale je nevyhnutné o nich otvorene diskutovať. Podmienkou však je, aby v rámci samotnej slovenskej politologickej obce zavládol duch spolupráce.

Treba zdôrazniť, že existujú spory, nielen u nás, o charaktere faktických vzťahov medzi politicko-administratívnou praxou a politickou vedou. Rozdielne sú tiež názory na to, ako ďaleko je potrebná veda pre prax a prax pre vedu v oblasti analýzy faktov a teoretického vyhodnocovania ich výsledkov. Niektorí bádatelia upozorňujú na rastúcu nechuť politikov-praktikov prijímať vedecké poznatky a rady politológov, pričom význam vedy o politike vidia len v poskytovaní koncepcií a schém myslenia o politike. Napriek tomu sa nazdávam, že politik, zvlášť slovenský, postkomunistický, potrebuje na formovanie svojich osobných názorov a postojov, na reflexiu svojej politickej orientácie a rozvoj svojho politického myslenia kontakt s výsledkami vedy o politike (už aj slovenskej). A politológ, aj slovenský, postkomunistický, zasa potrebuje kontakt s reálnou politikou. To, že sa nateraz uvedený vzťah dostatočne nevyvíjal, škodí obidvom stranám, zvlášť politike na Slovensku ako celku.

Autorka je politologička, exposlankyňa NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984