Vízie tretieho tisícročia

Prelom tisícročí láka k prognózam. Keďže tie klasické, "vedecké" notoricky zlyhávajú, pozrime sa na našu budúcnosť optikou vedeckej fantastiky, pretože zákonitosti tohto sveta nám pripravujú drámy, o ktorých sa nám dnes ani nesníva.
Počet zobrazení: 2020

Prelom tisícročí láka k prognózam. Keďže tie klasické, "vedecké" notoricky zlyhávajú, pozrime sa na našu budúcnosť optikou vedeckej fantastiky, pretože zákonitosti tohto sveta nám pripravujú drámy, o ktorých sa nám dnes ani nesníva.

Sme stále ešte len jedným z druhov živočíšnej ríše a platí pre nás to isté ako pre všetky druhy na svete - naším údelom je rozmnožovať sa. Tomu sa podriaďuje životná stratégia jednotlivca i celých spoločenstiev. Novota je však v tom, že sa usilujeme obísť ten folklór spojenia muža a ženy a hľadáme "technickú cestu" plodenia. Už nie krv a slzy pôrodných bolestí, ale hladká cesta pomocou tzv. reproduktívnych technológií? Sem patria aj génové manipulácie, genetická diagnostika a génová terapia - teda svet, ktorý ani fantázia literatúry doteraz nepoznala.

Ktosi povedal, že v 50. rokoch sa rozvojom antikoncepcie učili ľudia mať sexuálny styk bez detí a teraz sa začínajú učiť mať deti bez sexuálneho styku. Fertilizácia in vitro a prenos embrya vedú k technickej kontrole nad reprodukciou. Tieto technológie nás postupne vedú k moci ovládať počiatky ľudského života. Zánik momentu narodenia je zrejme najzávažnejším zásahom do krehkej, ale pevnej siete citových väzieb, na ktoré sa viaže naše konanie už tisícročia. Pokročilá technika veľmi komplikovaných inkubátorov pre veľmi predčasné novorodeniatka však ponúka v budúcnosti možnosť umelej maternice. Tým sa stráca nielen okamih narodenia ako moment, od ktorého sa odvíja toľko individuálneho aj spoločenského, ale stáva sa reálnou možnosťou od samého začiatku monitorovať a manipulovať s ľudským zárodkom. Zmení sa aj názor na sexualitu. Sexuálny život a tehotenstvo nebudú viac podmienkou na reprodukciu potomstva. Náš kódex sexuálneho správania stále spočíva na súvise sexuálneho života a rodičovstva. Ak sexuálny styk nebude viac potrebný na biologické rodičovstvo, jeho náhradkou sa stane tzv. sociálne rodičovstvo, o ktorom písal už známy futurológ Alvin Toffler v knihe Šok z budúcnosti v roku 1977. Bude však dostatočne pevným pokračovaním základného kódexu rodiny? Mimochodom, sociálne rodičovstvo je faktom už dnes. Ako inak chceme nazvať lesbické páry, ktoré si legálne nechávajú "pripraviť" dieťa zo skúmavky, aby mohli obísť prírodu a urobiť nekompletnú rodinu kompletnou?

Odklad prenosu embrya aj zmrazenie ľudského (známe už u myší, králikov a oviec, ktorých embryá po rozmrazení viedli k normálnemu potomstvu) prináša už dnes predvídateľné dramatické situácie. Predstavme si situáciu, keď rodičia z nejakého dôvodu odložia pôrod svojho dieťaťa. Skôr však, než by sa dostali k plánovanému pôrodu, obaja zahynú pri automobilovej nehode. Čo s ešte nenarodeným dieťaťom? Klonovanie ľudských bytostí, čiže získanie viacerých jednotlivcov z jediného zárodku, je ďalším námetom pre fantastiku s nepríjemným dodatkom, že sa môže technicky zrealizovať skôr, než by sme boli schopní domyslieť dôsledky a všetky predvídateľné situácie, vrátane tých najhorších. Kde inde ako na laboratórnom poli sci-fi by tieto scenáre mohli byť včas premyslené a najmä by sa technológia preverila modelom reálneho života predpokladaných budúcich tisícročí. Ak niekto hľadá veľký cieľ a najmä náročnú zaťažkávaciu skúšku vlastnej fantázie so zmysluplným poslaním - tu je. Domyslime veci skôr, ako začneme reálne konať. A veľa času neostáva, pretože my v tejto veci už konáme. Doterajšie sci-fi úvahy o konštruovaní embryí tzv. ideálnych bytostí strácajú na vierohodnosti tým, že sa samé odohrávajú vo vykonštruovanom, vákuovo balenom prostredí fantázie autora. Ale dodajme tomu reálie každodennosti - a máme mantinely aj bránu, do ktorej stojí za to streliť gól perfektnej pointy.

Homonkulus, android, zombia

Téma večná a vďačná - umelý človek. Veľa sa popísalo o tom, čo všetko by mohol napáchať, a najmä toho zlého. Od Golema v rukách experimentujúceho rabína až po Frankesteina v rukách nezodpovedného zločineckého vedátora. Všetko známe a otrepané témy. Čo by na tom ešte mohlo byť zaujímavé? Jedna prostá vec - dajme si prácu s medzistupňom medzi ľudskou bytosťou a umelým človekom. K výmenám ľudských orgánov môže v budúcnosti dochádzať až do stupňa, keď nebude jasné, kto je tvor, ktorý vďaka tomu všetkému prežíva. Je to ešte integrovaná bytosť? Je to ešte človek? Vzdialená téma, príležitosť na fantazírovanie bez reálneho výstupu? Nie, vecná úloha na najbližších päť rokov. Úloha znie - ako zachovať geniálny mozog, keď jeho telesná schránka chátra a zabraňuje mu dokončiť dielo, na ktorom naša civilizácia má životný záujem. Ten mozog býva v Cambridge v tele muža menom Stephen W. Hawking.

Hawking je geniálny kozmológ, ktorého obecné znalosti a schopnosti odvážnych matematických extrapolácii mu vyniesli prívlastok Einsteinov následník. Zdá sa, že je na stope univerzálnej teórii vzniku nášho vesmíru a teda aj základnému pravidlu existencie našej Zeme a života na nej. Nie je to nejaký suchoprd zastrčený v slonovinovej veži, bez šance odovzdať svoje vedomosti a hypotézy širokému publiku. Je autorom bestselleru Stručná história času, ktorý bol dva roky na zozname najpredávanejších kníh v New York Times. Je len otázkou času, kým sa mu podarí dospieť k novým závažným posolstvám, o ktorých by sme mali vedieť. Má to však háčik - geniálny mozog Stephena W. Hawkinga je uväznený v tele, ktoré trpí tzv. Lou Gehringovou chorobou, alebo tiež amyotrofickou laterálnou sklerózou. Je to choroba pohybových nervových buniek. Choroba postupuje pomaly, ale neúprosne. Hawking stratil najskôr možnosť pohybu, neskôr mal veľmi obmedzenú schopnosť reči, dnes komunikuje s okolím len cez počítač, na displeji ktorého vyberá pohybom tých pár prstov, ktoré je ešte schopný ovládať, vhodné slová z veľkého slovníka výrazov. Je to komunikácia veľmi ťažká a náročná na čas. Na čas, ktorého ostáva Hawkingovi stále menej. Na ten čas, ktorý by nás mohol priviesť k odpovediam na otázky, ktoré si ľudstvo kladie už stáročia.

Je to dráma hodná veľkého Tvorcu, že strácame postupne komunikáciu s niekým, kto by nám mohol odovzdať to najcennejšie z poznania. Ste v tejto chvíli ďaleko myšlienke zachrániť ten mozog a implantovať ho do iného tela? Napríklad tela mladého samovraha, ktorého havária vlastnej mysle privádza k sebazničeniu telesnej schránky, ktorá by ešte mohla slúžiť takému veľkému cieľu všeobecného prospechu? Či by sa to dalo, je vecou metodiky v modernej medicíne a tá veľa sľubného naznačuje. Ale vyšiel by náš zámer tak, ako si ho predstavujeme? Nie je Hawkingova genialita aj v tom, že je uväznený vo svojej postihnutej telesnej schránke, bez možností rozptýlenia, takže jeho mozog je vzácne naplno sústredený, čoho my ostatní naopak v kolobehu každodenných povinností nie sme schopní. Neušiel by nám Hawkingov mozog v samovrahovom tele za zábavami a rozptýlením, akého predtým nebol schopný? Nie je teda riešením zachovať len plne komunikujúci mozog, podobný jednému z aktérov nesmierne stupídneho seriálu o bojových korytnačkách? Samé otázky, odpovede môže preveriť len myšlienkový pokus - a tomu sa výborne darí práve v žánri sci-fi.

Sebecká DNA

Najnovšie poznatky naznačujú, že nosič základnej genetickej informácie, DNA (dezoxyribonukleová kyselina), nie je taká krehká, ako sme predpokladali a zachováva zreteľné stopy svojho kódu aj vo veľmi nepriaznivých podmienkach a po celé stáročia. Je teda možné upravenou technikou vystopovať spätne históriu tohto základného kódu všetkého živého. Súbežne sa rozvíja diskusia o tzv. sebeckosti DNA, pretože sa našli aj stopy jej relatívne samostatnej existencie. Domyslené do dôsledkov, všetko živé, čo na tejto Zemi poznáme, je len viac menej komplikovaným nosičom tejto sebeckej, autonómnej informácie. Aj nás si "skonštruovala" preto, aby sa namnožila v čo najväčšom počte a obsiahla čo najväčšiu dosiahnuteľnú plochu. Naša extrémna odolnosť a prispôsobivosť ju dnes priviedla do miest, kam by iné živočíchy nemali šancu dôjsť, prežiť a najmä úspešne sa rozmnožiť. Domyslené do konca, sebecká DNA "musela" dospieť k najvýhodnejšiemu variantu ľudského nosiča, pretože štandardná podoba živočíšneho či rastlinného nie je schopná prekonať zemskú príťažlivosť. V konečnom dôsledku sa teda celá ľudská civilizácia zdá byť komplikovaným výtvorom, štartovacou rampou určenou len na to, aby sa rozšírila čo najďalej.

To všetko sú hypotézy, o ktorých na vedeckom poli možno špekulovať len veľmi opatrne. Viazaní pravidlami korektnej vedeckej komunikácie nemôžeme si domýšľať viac, než sme schopní dokázať, či aspoň dôkaz predvídať. Kde inde teda, ak nie vo vedeckej fantastike by sme mali pustiť naše imaginačné zdroje na plný plyn a otestovať všetky varianty budúceho vývoja?

Koniec ako začiatok nového

Z dôvodov, ktoré som podrobne opísal vo svojej knihe Náhradný koniec sveta, má naša civilizácia tendenciu k fatálnej, nezvratnej kríze. Kríza navodzuje dojem niečoho sfilmovateľného či dramatizovateľného, pričom sa dajú plne využiť všetky dostupné rekvizity - filmové vetromety strhávajú klobúky hlava-nehlava, hromy divo bijú a milionári skáču hlavičky z mrakodrapov. Kríza zároveň dáva nádej, že pominie, filmárom konečne vypadne prúd a na Wall Streete sa minú milionári, takže budeme môcť zatlieskať a zdvihnúť sa s uľahčeným výdychom - a je to za nami. Ale tá dráma, to dusno-strašno predtým nás láka, to je to čím sa strašíme pri predstave krízy, či konca čohokoľvek. Obávam sa však, že jedno, ani druhé nie je v skutočnosti efektné ani len tak, ako zaklapnutie práve dočítanej knihy. A že zákonitosti tohto sveta nám pripravujú drámy, ktoré začínajú dlho pred trojitým vyzváňaním, zvolávajúcim nás divákov na predstavenie. Skutočné drámy a konce prichádzajú pomaly, v tichosti - a teda neodvratne. Veď aj smrť si nás berie vo svojej prirodzenej podobe často bez efektov a bez šancí viesť posledný pôsobivý monológ pred zhromaždeným príbuzenstvom či inými zainteresovanými. Ťažko už čosi odkazovať, či skôr huhlať posledné slová do kyslíkovej masky. Aj navždy zvečnené slová slávnych sú zrejme skôr výsledkom nášho odvekého sklonu beletrizovať. Tak, ako v tichosti odchádzame, bez povšimnutia odišli z tohto sveta aj také na večnosť budované ríše, akými boli perzská, chetitská, rímska, veľkonemecká či veľkoruská. A zdá sa, že ani prípadný koniec tohto sveta nebude mať na takmer dvetisíc rokov ohlasovanú divadelnú výpravu posledného súdneho monstrprocesu príležitosť.

G. H. Wells tvrdil, že detské obdobie už má ľudstvo za sebou. V tom prípade sa mi javí skutočnosť ako zjavná puberta s neustálymi tendenciami na sebazničenie. Vieme o tom, že náš civilizačný vývoj akceleruje, ale ani spolok múdrych futurológov a veštcov našich budúcich krokov združených v Rímskom klube nedáva jasnú odpoveď na to, kam to vlastne kráčame. Jedna z možností, ku ktorým sa prikláňam, je, že naše civilizačné ťahy sa vyčerpali a smerujeme k zániku. K zániku tejto civilizácie - nie tohto druhu! A vôbec si preto nemyslím, že by šlo o správu pesimistickú. Verím, že pubertálnu etapu ešte s vypätím síl prekonáme. Dúfam v štádium vyrovnania, zmúdrenia, zrelosti našej civilizácie. A práve v tej dobe dôjdeme na vrchol hory a údelom nám bude už len zostupovať. Čo je na tom pesimistické? Každý z nás vie, že život indivídua končí smrťou, život ríše zánikom, trvanie civilizácie... Položme si však inú otázku, na hracej ploche sci-fi na to máme plné právo a dostatok možností. Kto príde po nás, ak nie potopa? Čo a ako ďalej na malej planéte zvanej Zem?

Toto všetko sú témy zrelé pre sci-fi. Nežeňme sa však za formálnymi chimérami krásnych komunistických zajtrajškov potkýnajúc sa dnes a denne o reálne problémy, ktoré volajú po spracovaní. Nebudujme fantazmagorické ríše dobra či zla kdesi ďaleko a ešte ďalej. Majme odvahu rozhliadnuť sa tu a teraz po svojom najbližšom okolí, pozrime sa pod nohy a zmerajme to fantastické, čo nás delí od najbližšieho horizontu. Pretože tie najväčšie dobrodružstvá budúcnosti nás nečakajú v modročiernej vychladnutej omáčke vesmíru, ale tu doma - na Zemi! n

Autor je biológ, publicista a spisovateľ

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984