Videné z nadhľadu

Obraz prežitých 10 rokov vyzerá podľa toho, z akej perspektívy sa ne pozeráme. Inak sa javia prostému človeku, ktorý má starosť, z čoho uživiť rodinu, lebo aj posledné fabriky v okolí na Gemeri sa rozpadli, deti dorastajú a nevedno, či si nájdu prácu.
Počet zobrazení: 1459

Obraz prežitých 10 rokov vyzerá podľa toho, z akej perspektívy sa ne pozeráme. Inak sa javia prostému človeku, ktorý má starosť, z čoho uživiť rodinu, lebo aj posledné fabriky v okolí na Gemeri sa rozpadli, deti dorastajú a nevedno, či si nájdu prácu. Na rekvalifikáciu a následnú migráciu za prácou má už priveľa rôčkov, do dôchodku ich ostáva tiež dosť. Inak sa prežité desaťročie javí profesorovi z bratislavskej univerzity, ktorý síce nezarába, ako sa patrí, ale hlavné starosti má s vysvetlením podivuhodných tendencií v živote súčasnej spoločnosti, ktoré sa dotkli i jeho samého. V letnom dvojčísle SLOVA (23. - 24.) autor pod názvom List priateľovi priniesol ukážku každodenného prežívania veľkej spoločenskej zmeny, ako sa táto javí pri pohľade zdola. Dnes pre zmenu ponúka komplementárny pohľad z vtáčej perspektívy.

Na výsledky a dôsledky desať rokov prebiehajúcich hlbokých spoločenských zmien, odštartovaných v novembri 1989, sa pozerám cez prizmu historického fenoménu, akým je európsky postkomunizmus. Dnes predstavuje nesúrodú panorámu 19 krajín strednej a východnej Európy s veľmi diferencovaným vnútropolitickým vývojom (SR, ČR, Poľsko, Maďarsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Ukrajina, Rusko, Bielorusko, Moldavsko, Bulharsko Rumunsko, Albánsko, Slovinsko, Macedónsko, Chorvátsko, Bosna - Hercegovina a zvyšok zdecimovanej Juhoslávie). Dvadsiatou krajinou by bola bývalá NDR, ktorá však po splynutí s Nemeckom predstavuje osobitný prípad; odhliadam aj od republík bývalého ZSSR, teritoriálne spadajúcich do Ázie.

Nespája nás len minulosť

Z hľadiska indexu ľudského rozvoja (ten sa podľa globálnej Správy o ľudskom rozvoji 1998 vypočítava z ukazovateľov: očakávaná dĺžka života pri narodení, miera gramotnosti dospelého obyvateľstva, zápis na školy 3. stupňov, HDP na obyvateľa) niet medzi týmito krajinami priepastných rozdielov. Do vysokého stupňa ľudského rozvoja spadá 5 krajín (v poradí Slovinsko, ČR, SR, Maďarsko a Poľsko), do stredného stupňa spadá ostatných 14 krajín, do najnižšieho žiadna. Napriek tomu uplynulých desať rokov predstavuje veľmi odlišné osudy týchto krajín.

Postkomunizmus - to nie je iba množina krajín s 342 mil. obyvateľov, ktorú spája minulá účasť na komunistickom experimente. Oveľa prínosnejšie je vnímať ho ako historicky zvláštny druh spoločenskej reality, už nepodobný totalitnému usporiadaniu, z ktorého vychádza. Je však ešte viac alebo menej vzdialený ustáleným pomerom západných spoločností. Keď sa myšlienkovo prepracujeme k jeho určujúcim kvalitám, získame kritériá, ktoré umožnia vystihnúť - nezávisle od našich postojov a nálad - čo to vlastne máme za sebou, čo nás odlišuje od iných, a čo nás ešte čaká. Namiesto vymenúvania jeho hlavných čŕt, v skratke vyjadrím, ako sa s nimi - lebo ide o výpadky európskeho kultúrno-politického dedičstva spôsobené účasťou na komunistickom experimente - na Slovensku vyrovnávame.

Najprv je to prechod z centrálne plánovanej ekonomiky na trhové hospodárstvo -bola prijatá nová legislatíva, umožňujúca súkromné podnikanie, prebehla privatizácia výrobných prostriedkov, dnes sa vytvára 85% HDP v súkromnom sektore. Zmenili sa proporcie medzi sektormi: už prevládajú služby (vyše 60%), nad priemyslom a poľnohospodárstvom (5,7%) - teda máme za sebou "ľahšiu" etapu reštrukturalizácie ekonomiky. Začala sa ťažšia etapa strastiplného hľadania nového miesta v medzinárodnej deľbe práce (posilnenie konkurencieschopnosti na základe produktivity). Po dosiahnutí "dna" sa obnovil hospodársky rast v nových podmienkach, prepad životnej úrovne pretrváva (dosahujeme len 77,6% reálnych príjmov z roku 1989). Prechod na trhové hospodárstvo u nás prebiehal nekontrolovane, šokovými postupmi, a teda s menším koncovým efektom ako napr. v Maďarsku.

Obnovenie občianskej spoločnosti

Naproti tomu, sme bez chaosu zvládli demontáž totalitného štátu, opakovane sa uskutočnili slobodné voľby, naše občianske práva a slobody sú chránené ústavou, výkonná moc bola oddelená od zákonodarnej, máme nezávislé súdnictvo. Časť kompetencií štátu prevzala územná samospráva. Napriek tomu zostáva ešte štát centralizovaný - reforma verejnej správy počas slepej vývojovej uličky za vlády V. Mečiara bola zabrzdená. Štátny aparát je predimenzovaný a svojou povahou sa nezmenil - politici a najmä úradníci naďalej pristupujú k občanovi vrchnostenským spôsobom. Pripravuje sa však stratégia reformy verejnej správy, ktorá môže podstatne zmeniť povahu štátu.

V porovnaní s totalitnou minulosťou na Slovensku možno oprávnene hovoriť o revitalizácii občianskej spoločnosti v zmysle viacerých kritérií - vznikla početná vrstva neštátnych spolkov, organizácií, hnutí a iniciatív takmer vo všetkých oblastiach verejného života; vzrástla ich subjektovosť, prehĺbila sa autonómnosť ich pôsobenia a vplyv na verejné dianie v krajine. Z nej vyrástol silný tretí sektor (je vzorom aj pre iné postkomunistické krajiny), ktorý dokázal čeliť silovej politike (príklad odporu voči štátnej moci počas štyroch rokov a jeho vyvrcholenie vo voľbách r. 1998).

Sformoval sa pomerne silný štvrtý sektor v podobe nezávislých verejnoprávnych a súkromných médií, ktoré kritizujú sféru politiky i sféru štátnych orgánov.

Spočiatku homogenizovaná sociálna štruktúra sa prudko vyvinula do výraznej sociálnej stratifikácie. Aj keď niet spoľahlivých sociologických analýz, viditeľná je sociálna priepasť medzi privatizujúcimi zbohatlíkmi a tzv. reform losers (ľuďmi čo na reformách stratili). Sú to: robotníci, roľníci, dôchodcovia, staršie a nekvalifikované ženy, poberatelia podpôr, Rómovia a nezamestnaní - pred voľbami ich bolo 29,5% a keď to rozšírime aj na tých, čo si ťažkajú na pokles životnej úrovne v rodine, je to až 56,3% dospelej populácie. Teraz po dvoch "ekonomických balíčkoch" Dzurindovej vlády a zvýšení nezamestnanosti na 19%, ich počty citeľne vzrástli. Podľa čerstvých údajov agentúry Polis v minulom režime by chcelo žiť 39,2% dospelého obyvateľstva.

Delegatívna demokracia

Na Slovensku máme vytvorené všetky štandardné inštitúcie zastupiteľskej demokracie, i keď nie sú stabilizované. Problém s demokraciou na Slovensku nemali jeho občania, ale jedno politické hnutie. Napriek evidentným prešľapom, to, čo HZDS realizovalo v rokoch 1994-1998, sotva možno označiť za rozchod krajiny s demokraciou, ako o tom písali publicisti. Dôkladnejšia analýza ukázala, že tu bol nastolený politický režim, ktorý niesol viaceré znaky tzv. delegatívnej demokracie (vládca sa vo voľbách legálne uchádza o moc, ale medzi voľbami sa s rešpektovaním princípov demokracie neobťažuje). Skúsenosti obyvateľstva s demokraciou nie sú dlhé, ale je tu pre ňu vybudovaný hlbší základ než v krajinách bývalého ZSSR. Sotva možno za lepší ako na Slovensku považovať napr. stav českej demokracie. (Českí voliči ešte nikdy od roku 1918 nedosiahli vystriedanie jednej politickej väčšiny druhou; naposledy im tento základný predpoklad parlamentných volieb znemožnilo prijatie tzv. opozičnej zmluvy.)

Pre postkomunizmus je charakteristická fragmentarizácia a neustálený charakter politickej scény, nie je vykryštalizované tradičné pravo-ľavé politické spektrum. Tento stav ešte pretrváva, politické strany majú zatiaľ slabé sociálne zázemie aj preto, že sociálna diferenciácia korešponduje s ekonomickou iba čiastočne. Sociálne skupiny sa definujú ani nie tak na základe svojho ekonomického postavenia, ale skôr na základe sociokultúrnych, ideologických a politických charakteristík a inklinácií. Za uplynulých 10 rokov sa však u nás úplne presadila názorová i politická pluralita.

Najvypuklejšou slabinou postkomunistického vývoja je skutočnosť, že v ňom neprebieha súťaž elít in sensu stricto, lebo ich fakticky niet, sotva sa nájdu sily na zostavenie jednej vládnej garnitúry, pričom treba hlboko siahať do rezervoáru predrevolučnej nomenklatúry. Tie zárodky politickej elity, ktoré existujú, sú navyše politicky veľmi fragmentizované, to obmedzuje ich produktivitu a ochudobňuje aj možnosti vlastného skvalitňovania. Ak hovoríme o nejakej súťaži, je to skôr vytláčanie jednej skupiny ambicióznych politikov inou skupinou, čo platí aj pre Slovensko.

Návrat k hlavnej línii civilizačného rozvoja

Problematika každého z týchto odstavcov je hodná rozpracovania v samostatnej vedeckej štúdii, viaceré už sú k dispozícii a boli podkladom predloženého hodnotenia. Prekonávanie uvedených čŕt postkomunizmu (vyskytujú sa v kumulácii) vo svojom súhrne predstavuje proces systémových zmien, pre ktorý sa zaužívalo označenie spoločenská transformácia. Podstatou tohto procesu, ak to mám vyjadriť lapidárne, je návrat týchto krajín k hlavnej línii civilizačného vývoja, ktorú pri komunistickom experimente opustili. Nie vo všetkých uvedených krajinách sa zatiaľ návrat vydaril. Ostáva dramatický tam, kde domáce tradície boli vzdialené od liberálneho poňatia života; preto sa v krajinách bývalého ZSSR (s výnimkou Pobaltia) vývoj začal vracať do svojho predsovietskeho etnického a náboženského partikularizmu (ešte vypuklejšie v ázijských republikách ZSSR). A možno na tejto pôde sa transformácia v liberálnom vydaní vôbec nepodarí a bude ju treba koncipovať úplne inak, primerane dominujúcim kultúrnym tradíciám daného regiónu. Napokon určitú vývojovú kľučku, ako dôsledok sociokultúrnej polarizácie obyvateľstva, absolvovalo za vlád V. Mečiara aj Slovensko.

Neprehľadnosť provizória

Venujme sa ešte postkomunizmu, jeho ťažšie merateľným črtám. Je to realita síce prechodná, ale nepominie sama od seba. Nie je jednoduché v nej poznať určujúce trendy, jej prekonanie si vyžaduje nájsť adekvátne metódy a postupy, prejaviť veľa politického a organizátorského kumštu. Všetko sa tu odohráva v pomeroch akéhosi provizória, keď sa premiešavajú staré vplyvy s novými projektmi, výsledky reforiem sa prejavujú v hrubých kontúrach, čo znepriehľadňuje situáciu. Takáto neostrosť deliacich čiar, nadmiera neurčitosti sťažuje rozhodovanie sa ľudí, čo podporiť a čomu vzdorovať. Skúške spochybnenia v postkomunizme je vystavená aj identita sociálnych skupín. Pri rozhodovaní sa často uprednostňujú krátkodobé záujmy a momentálna politická kalkulácia. Politika v takom prípade vystupuje ako nástroj na utváranie priestoru na adaptovanie civilizačne už overených riešení problémov v iných krajinách. Čím viac sa krajina vymaňuje z čŕt postkomunizmu, tým viac pre ňu platí, že došlo k redistribúcii majetku, moci a vplyvu, a teda - povedané slovami J. Rawlsa - vytvorila sa nová základná štruktúra spoločnosti. (Tú chápe ako jedinečný spôsob, akým významné spoločenské inštitúcie rozdeľujú základné práva a povinnosti a určujú rozdelenie prospechu vyplývajúce zo spoločenskej kooperácie. Názornejšie povedané, je to špecifické prepojenie politického zriadenia s ekonomickými a spoločenskými mechanizmami, ktoré sa stáva kľúčovým subjektom sociálnej spravodlivosti a jeho účinky na život veľkých skupín obyvateľstva sú doslova prenikavé). V dôsledku toho sa radikálne mení aj referenčný myšlienkový rámec, v akom vnímame a interpretujeme udalosti nášho života.

Súčasná podoba modernizácie

Nemôžem kategoricky tvrdiť, že na Slovensku sme sa práve po desiatich rokoch transformácie vymanili z pút postkomunizmu, veď náš zápas o členstvo v európskych štruktúrach (ako prekonávanie vonkajšej neurčitosti) ešte nevyvrcholil. Rozhodne však patríme ku skupine krajín V-4, ktoré do nich úspešne vstúpili. Oprávnené sú aj naše ambície, i keď niektoré problémy ešte nie sú zvládnuté (reforma štátu, atď). Ak by sme transformačný proces označili za ouvertúru historicky chápanej modernizácie Slovenska (ako to nájdeme v diele Ľ. Liptáka), potom sa tu už objavujú prvé známky novej etapy. V autentickej fáze modernizácie, ktorá je takpovediac na dohľad, už nepôjde o návrat k čomusi omeškanému, ale obrazne povedané - o "zariaďovanie" sa v realite novej základnej štruktúry spoločnosti. Transformácia založená na preberaní osvedčených vzorov dospela do štádia, keď vývoj v oblasti hospodárstva ukázal, že rovnaké odporúčania na riešenie rovnakých problémov majú rôzne dôsledky v rôznych krajinách. Z tohto vychádza Bratislavská deklarácia určená ekonómom krajín strednej Európy, vydaná v minulých dňoch.

Jej signatári upozorňujú na potrebu prednostne sa zamerať na dlhodobé hľadiská, na skvalitňovanie hospodárskeho a podnikateľského prostredia. Pri ňom nadobúdajú veľký význam tzv. mäkké veličiny, ako je dôvera, spoľahlivosť, transparentnosť, firemná kultúra, morálka a pod. Upozorňujú na fetiš čísiel; tradičné ekonomické ukazovatele, ako je rast HDP a pod. by mali zastúpiť "humanizovanejšie indikátory", ako je napr. spomínaný index ľudského rozvoja. Ekonómia musí viac rešpektovať históriu a sociológiu či právo, aby sa vernejšie zohľadnil kontext, v akom pôsobia nástroje hospodárskej politiky, teda nastáva čas tvorivého hľadania vlastných riešení. Keďže kľúčová otázka smerovania krajiny (pravda, dejiny sú vždy otvorené) sa považuje za vyriešenú, ťažisko pozornosti sa presúva na dotváranie novej kvality spoločenských prostredí (a tým na prekonávanie aj vnútornej neurčitosti).

Ide o kultivovanie štátotvornosti

Platí to nielen pre ekonomiku, ale aj pre cieľavedomé utváranie prostredia štátu. Na Slovensku už nejde o to, či akceptovať svoju štátnosť, alebo na druhej strane, v panickom strachu vydávať memorandá na jeho záchranu, ako to robia predstavitelia spolku Korene. Oveľa aktuálnejšie je zdokonaľovať naše štátnické schopnosti, rehabilitovať kategóriu verejného záujmu a do reformy štátu presadiť to, čo sa nazýva republikánske cnosti. Sú nimi napríklad zmysel pre verejné blaho, služba a oddanosť vlasti, úcta a dôvera k štátu, využívanie občianskej slobody na účasť vo verejnom živote (H. Arendtová).

Prichodí nám starostlivo pretvárať aj politické prostredie. Politiku založenú len na ambíciách jednotlivcov a snahe strán presadiť sa v transformačnom trasovisku musí vystriedať iná politika. Mala by byť založená na obhajobe dlhodobých záujmov sociálnych skupín a obhajovaní dôstojného miesta v modernej spoločnosti pre každú z nich. Znamenalo by to, že politické subjekty vybavené tvorivým zázemím by viedli politickú súťaž primárne v rovine spôsobilosti predkladať rozvojové stratégie prinášajúce vyššiu kvalitu života (všetkým i keď diferencovane). Práve pritom budú vyzrievať politické elity a politika sa stane kreatívnejšou. Napokon, kvalitatívne zmeny by mali vstúpiť aj do prirodzeného sociálneho prostredia, len analyticky oddeleného od politiky, štátu a ekonomiky. To znamená, že pozornosť zameraná doteraz na systém sa presunie na ľudského činiteľa, na vitalitu populácie a našu pripravenosť zvládať úlohy doby v pokračujúcej súťaži národov. Čaká nás postupné ustálenie sociálnej štruktúry spoločnosti a životných štýlov sociálnych skupín, ale aj rast sociálnej mobility. Bude treba zastaviť rozpad hodnotového a normatívneho poriadku, vrátiť vážnosť práve tým zložkám, ktoré by sme pre naše integračné zámery a prosperitu krajiny najviac potrebovali (poctivosť a odbornosť v práci, svedomitosť a spoľahlivosť, úcta k zákazníkovi, zodpovednosť).

Nový priestor pre ľavicovú politiku

Teda nadchádza čas početných zmien, už nie veľkých - systémových - ale skôr mikrospoločenských, ktoré reformami zrodené štruktúry naplnia novým obsahom. Pritom vzniknú nové problémy v spoločnosti, a pravdepodobne aj nové ideológie. V novom rámci ožijú predtým zabudnuté spoločenské konflikty (práca verzus kapitál). V naznačených vývojových kontúrach sa nachádza priestor i pre ľavicovú politiku. Z uvedeného vyplýva, že tá nemohla byť antireformná, ani populistická, obmedzila sa na to, aby transformácia spoločnosti nebola deštrukčná pre životné podmienky väčšiny obyvateľstva. V pestrom a zložitom príbehu slovenskej transformácie sa jej to celkom nepodarilo. Zachovala si však spôsobilosť reálne pristupovať k historickým zmenám, v zložitom období nepremrhala svoj politický kapitál. Nové a reálnejšie šance sa pre ľavicový program roztvárajú práve teraz na základe uskutočnených spoločenských premien. Bude musieť vynaliezavo prenikať do podstaty vzťahov a problémov života veľkých sociálnych skupín a usilovať sa o to, aby inštitucionálne zakotvená sociálna spravodlivosť v nových pomeroch nedegradovala, naopak, aby pokrok spoločnosti sa odrážal aj v živote ľudí práce.

Autor je sociológ, pôsobí ako poradca predsedu NR SR

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984