Reklama
Reklama

Indonézsky konkurz na budúcnosť

Novodobé dejiny štvrtej najľudnatejšej krajiny sveta ako keby naznačili, že kandidáti na dlhšie vládnutie musia spĺňať dve podmienky: ich meno musí začínať na Su... a končiť na ...o a musia na národnostne i nábožensky roztrieštené obyvateľstvo zapôsobiť svojou charizmou a víziou (ako Sukarno), alebo ho masírovať propagandou a zastrašovať diktátom (ako Suharto).
Počet zobrazení: 577

 

Novodobé dejiny štvrtej najľudnatejšej krajiny sveta ako keby naznačili, že kandidáti na dlhšie vládnutie musia spĺňať dve podmienky: ich meno musí začínať na Su... a končiť na ...o a musia na národnostne i nábožensky roztrieštené obyvateľstvo zapôsobiť svojou charizmou a víziou (ako Sukarno), alebo ho masírovať propagandou a zastrašovať diktátom (ako Suharto).

Nový indonézsky prezident Abdurráhman Wahíd spĺňa tieto "kvalifikačné predpoklady" len čiastočne. Nemá síce vyhovujúce priezvisko, avšak má povesť charizmatického vizionára so schopnosťou zmierovať a nachádzať konsenzus. Otázne je, do akej miery dokáže tento takmer slepý (asistovať mu museli aj pri podpisovaní dokumentov o prevzatí funkcie) ani nie šesťdesiatnik komunikovať s masami, biznismenmi, armádou a svetom, keď doposiaľ zvykol stávať skôr v úzadí a namiesto tvrdej ruky používa tichý hlas...

Návrat na výslnie?

Mohutná krajina, prežívajúca v posledných rokoch ekonomicko-spoločenskú krízu, bola dlhé roky pilierom juhovýchodnej Ázie. Jej prvý prezident Sukarno bol významným štátnikom, uznávaným nielen v krajinách rozvojového sveta a jeho nástupca Suharto tiež v určitom období svojho 32-ročného vládnutia silno upevnil mocenský vplyv Indonézie v danom regióne. Juhovýchodná Ázia bola v rokoch 1986 až 1996 (do príchodu ázijskej finančnej krízy) podľa odborníkov najrýchlejšie sa rozvíjajúcou oblasťou východného sveta, pričom práve Indonézia bola jej mohutným motorom. Suharto od nastupu do funkcie do konca 70. rokov premenil Indonéziu z takmer čisto poľnohospodárskeho štátu na jedného z hlavných svetových výrobcov železa, hliníka a cementu. Krajina sa stala najväčším vývozcom kvapalného zemného plynu a niekdajší najväčší dovozca ryže sa stal sebestačným v produkcii tejto základnej poľnohospodárskej suroviny. V časoch vrcholiaceho ekonomického zázraku stúpol priemerný ročný príjem na obyvateľa na 1000 dolárov.

Možno aj závrat z úspechu ekonomickej reformy a rastúceho bohatstva v štátnej pokladnici primäli Suharta aby do nej osobne načieral prihlboko a začal uplatňovať nepotistické maniere. Nebol ostatne jediným politikom, ktorého vidina moci a beztrestnosti oslepili natoľko, že koniec jeho kariéry zmazal aj predchádzajúce pozitíva. Už pred šiestimi rokmi študenti vyzvali parlament, aby zhodnotil spôsob Suhartovej vlády. Vládna moc však nevzala varovný signál na vedomie. V lete 1997, po zákulisnej manipulácii znamenajúcej odstavenie populárnej političky Megawati Sukarnoputriovej z vedenia opozičnej strany PDI, na čo jej prívrženci odpovedali obsadením sídla strany, nariadil veliteľ mesta streľbu do davu, po ktorom nasledovalo masové zatýkanie opozície. Rok nato musel Suharto pod tlakom verejných protestov odstúpiť. Z niekdajšieho výslnia sa Indonézia dostala do sociálnej priepasti s asi 130 miliónmi ľudí (takmer dve tretiny obyvateľstva) žijúcimi pod hranicou chudoby. Tohtoročné parlamentné a následné prezidentské voľby sa stali faktickým konkurzom na stranu a osobu schopnú vyviesť krajinu z tohto marazmu a ponúknuť mu víziu pre nové milénium.

Snaha o konsolidáciu

"Konkurz na budúcnosť" vyhrala Demokratická strana Indonézie - Boj (PDI-P) Sukarnovej dcéry Megawati, no návrat dynastie na prezidentský stolec sa nekonal. Vo voľbách na najvyšší post, kde záleží od súčtu poslaneckých hlasov, dostal v súboji dvoch osobností dôveru Abdurrahmán Wahíd a tým sa stal skutočným víťazom "konkurzu". Megawati Sukarnoputriová sa po prvotnej odmietavej reakcii rozhodla predsa len prijať funkciu viceprezidentky. Vytvoril sa tak tandem, ktorý by mohol pomôcť vytiahnuť voz naložený problémami zo závozu. Obe osobnosti sa priatelia ešte z čias spoločného opozičného boja proti Suhartovmu režimu, avšak nová situácia, ktorá z nich vytvorila politických rivalov, ešte iste vyskúša pevnosť ich charakterov a hranice ambícií. Týka sa to najmä bojovníčky Megawati, ktorá dobre ovláda masu verných stúpencov evidentne sklamaných porážkou svojej vodkyne. Symptomatický pre ďalší vývoj je fakt, že nový prezident za svoju prvú úlohu označil upokojenie Sukarnoputriovej priaznivcov, v čom je mu viceprezidentka údajne ochotná pomôcť.

Zatiaľčo Megawati by vo funkcii prezidentky mohla ešte umocniť konfrontáciu v krajine, Wahíd má skutočnú šancu vrátiť Indonézii akú-takú stabilitu. Jeho výrazným tromfom je, že v štáte s najväčšou moslimskou komunitou na svete, stojí na čele najväčšej moslimskej organizácie (Nadhlátul Uláma) a je duchovným vodcom Strany národného obrodenia. Na čele druhej najväčšej moslimskej organizácie bol univerzitný profesor Amien Rais, ktorý vlani založil Stranu národného mandátu PAN. Rais, ktorého strana je za rovnocenný prístup ku všetkým rasovým a náboženským skupinám, za koncepciu federálneho štátu a kontrolu kapitálu, sa stal predsedom parlamentu. Treťou moslimskou stranou v krajine, ktorá sa vo voľbách umiestnila na treťom mieste (za víťaznou PDI-P a postsuhartovským hnutím Golkar), je Strana za jednotu a rozvoj (PPP), vyznačujúca sa tvrdšou moslimskou líniou. Jej predseda Hamzah Haz bol vo voľbách viceprezidenta v závere jediným protikandidátom Sukarnoputriovej a prehral vlastne len vďaka tomu, že šéfku PDI-P podporila väčšina poslancov Golkaru. Ak by voľby vyhral, obsadili by moslimskí aktivisti tri najvýznamnejšie politické funkcie v krajine, čo by pre budúcnosť krajiny iste nebol dobrý signál. Najmä keď v Indonézii pod povrchom tlejú rozpory medzi sekularistickými tendenciami a prebúdzajúcim sa islamským radikalizmom.

Prezident Wahíd je predstaviteľom umierneného prúdu islamského myslenia, ktorý vystpuje proti pokusom presadiť islamskú doktrínu do indonézskej politiky. Tento obratný (podľa denníka Guardian "prefíkaný") politik je na rozdiel od ostatných moslimských vodcov presvedčený, že čínsku menšinu ovládajúcu značnú časť indonézskej ekonomiky treba rešpektovať. Kreslo ministra hospodárstva vo svojej vláde dokonca dal Kwik Kian Giemu, Číňanovi, ktorý je tajomníkom Sukarnoputriovej strany PDI-P, čím vlastne zabil dve muchy jednou ranou. Wahíd sa zasadzuje aj za rešpektovanie práv kresťanského obyvateľstva, čo je zvlášť dôležité v dobe, keď v krajine prepukajú konflikty medzi moslimami a kresťanmi. Pred bývalým profesorom stojí úloha s mnohými neznámymi, ktorú bude veľmi obtiažne vyriešiť.

Autor je šéfredaktor časopisu Expo journal

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama