Perspektívy klonovania
Klonované orgány, klonované zvieratá, klonovaní ľudia. Zatiaľ čo s prvým druhom klonov by sme súhlasili takmer bez problémov, u zvieraťa sa už trocha zarazíme a klonovanie človeka rozhodne a bez váhania odmietneme. Má ľudstvo vôbec právo klonovať živého tvora? Má právo klonovať samo seba? A môže to dokázať?
Keď sa na jar roku 1997 objavili prvé správy o existencii ovce Dolly - klonu svojej vlastnej matky - svet cítil rozpaky. Niektorí dávali najavo jednoznačné zdesenie, iní to brali iba ako nepodarený žart, ďalší jednoducho neverili. Ale Dolly naozaj žije, a dokonca sa už sama stala matkou - treba zdôrazniť, že prirodzenou cestou. Dolly pravda nie je sama, klonovaných živočíchov sa už vyskytuje na tejto planéte viacero, iba sa o nich priveľa nehovorí a nepíše. Neboli prví. Je možné, že sa takto niekedy bude písať a hovoriť o prvom ľudskom klone?
Polstoročie vývoja
Ešte pred pár rokmi bola väčšina biológov presvedčená, že vyklonovanie človeka je úloha nad ich sily. Samozrejme, keď v 30. rokoch začal nositeľ Nobelovej ceny Hans Spermann snívať o tom, že získa embryonálnu bunku salamandra a prenesie ju - už bez jadra - do vajíčka, aby získal nového tvora, nielenže nemohol svoj experiment uskutočniť, ale dokonca mu nikto neveril, že by to dokázal. Keď na začiatku 60. rokov začal John Gurdon uskutočňovať v Británii prvé transplantácie jadier intestinálnych buniek žubrienok do vajíčok žaby, získal prvé klony, avšak nikdy neprekonal zárodočné štádium. So žabami experimentovalo viacero biológov, nikdy sa im ale nepodarilo získať klon z bunky dospelého jedinca. V polovici 80. rokov sa tradovalo, že vyklonovať akéhokoľvek vývojovo vyššieho jedinca, predovšetkým cicavca, je z vedeckého hľadiska naskrze nemožné. Pokusy so živočíchmi na nižšom stupni vývoja naďalej prebiehali a treba povedať, že s prekvapujúcou úspešnosťou. Čoskoro nasledovali pokusy s vyvinutejšími živočíchmi - s ovcami a kravami. Klony sa však získavali zásadne z embryí - obvykle s ôsmimi až šestnástimi bunkami, ktoré sa ešte nestačili špecializovať. Iba vyklonovať hocakého tvora z bunky dospelého jedinca sa nedarilo. Prvým úspešným pokusom vyklonovania vývojovo vyššieho živočícha z bunky dospelého darcu sa stala Dolly. Od nej môže vývoj smerovať hocikam. Veď pred polstoročím bola jej existencia absolútne nepredstaviteľná.
Klony a zákony
Devätnásť európskych štátov podpísalo po narodení Dolly (či presnejšie po oznámení, že sa Dolly narodila) v roku 1997 dohodu, ktorá klonovanie ľudí zakazuje. Lenže to neznamená, že by sa na probléme klonovania ľudských jedincov nepracovalo. Právny systém v niektorých štátoch, ktoré sa zaviazali neuskutočňovať pokusy s klonovaním ľudských bytostí, umožňuje pokusy s jednotlivými bunkami, občas i s embryami. Navyše - mnoho štátov, ktoré patria k špičkám v tomto odbore, spomínanú dohodu nepodpísalo. V USA sa k nej ako jediný pripojil štát Michigan. Rhode Island a Kalifornia aspoň vyhlásili päťročné moratórium na všetky podobné pokusy. Ostatné štáty USA majú voľnú ruku. Jediné, čo nemajú, sú finančné prostriedky zo štátnej pokladnice a z verejných fondov. Súkromným fondom a podnikom mohol Bill Clinton iba odporučiť, aby takýto výskum nefinancovali, ale nikto im to nemôže zakázať. Priaznivci klonovania ľudí v USA argumentujú zdanlivo úplne logicky: iba v tejto krajine je najmenej jeden milión párov, ktoré nie sú schopné nijakou cestou priviesť na svet potomka. Vyklonované dieťa by pre nich istotne bolo vítaným riešením. "Klonovanie sa dnes nachádza v rovnakej situácii, v akej bolo v polovici 70. rokov umelé oplodňovanie v skúmavke," tvrdí advokát Mark Eibert zo San Francisca. Pravda, v tej dobe bolo plodenie detí v skúmavke pre väčšinu sveta strašiakom. Potom sa v roku 1978 narodila Louise Brownová a dnes už je medzi nami nepredstaviteľné množstvo ľudí "zo skúmavky".
Prvé pokusy
V roku 1997 prišla správa z New Jersey, že doktor Jacques Cohen dokázal priviesť na svet dieťa, ktoré malo síce jedného biologického otca, ale dve biologické matky. Vajíčko prvej ženy totiž neumožňoalo uskutočniť úspešné oplodnenie v skúmavke. A tak z neho odlúčili cytoplazmu (v podstate obsah tejto bunky), jadro ponechali a obalili ho do cytoplazmy z vajíčka druhej ženy. Až potom došlo k oplodneniu v skúmavke. Takýto pokus dáva tušiť, že doba, kedy dôjde ku klonovaniu skutočného ľudského jedinca, nemusí byť taká vzdialená. Najmä ak si uvedomíme, že sa už objavujú prvé správy o úspešných pokusoch. Južná Kórea v decembri 1998 oznámila, že uskutočnila úspešný pokus vyklonovania ľudského embrya. Skupina profesora Lee Bo-yeona zo Soulu vraj dokázala získať štvorbunkové embryo, ktoré pochádzalo z vajíčka ženy a z jednej bunky jej kože. Po rozmnožení na štyri bunky bolo embryo úmyselne zničené - kórejské zákony nedovoľovali v pokuse pokračovať. Nie je isté, či v Soule tento výsledok naozaj dosiahli, ale aj keby sa pokus nepodaril, nezabráni to mnohým ďalším biológom, aby sa o to isté pokúšali stále znova.
Alternatívne riešenie
Ak nebudeme brať do úvahy tak trocha šialených vedcov, ako je svetoznámy Richard Seed, potom sa v prospech klonovania najviac vyjadrujú odborníci v krajinách, ktoré patria k priekopníkom umelého oplodňovania vôbec. Okrem USA je takouto krajinou napríklad Izrael, kde pripadá na obyvateľa najväčší počet zariadení uskutočňujúcich umelé oplodňovanie. Bohaté skúsenosti s pármi, ktoré žiadajú o umelé oplodnenie, vedú k tomu, že izraelskí lekári proti klonovaniu v zásade nič nenamietajú. Samozrejme upozorňujú, ako napríklad profesor molekulárnej genetiky z Weizmannovho inštitútu Michel Revel, že by vždy mali byť splnené tri základné podmienky: lekárska indikácia, opakovane vyjadrená žiadosť pacientov a nakoniec individuálne zváženie každého prípadu. Potom by sa vyklonovanie potomka údajne mohlo povoliť. Môže sa totiž stať vhodným alternatívnym riešením pre neplodné páry, ktoré často odmietajú darcovstvo vajíčka alebo spermií. "V skutočnosti je reálne, že sa týmto problémom bude nutné zaoberať najskôr o päť, či skôr o desať rokov," upozorňuje Michel Revel. "Netreba ľuďom túto možnosť odopierať. Klony budú genetické dvojčatá, a nie iba kópie."
Možné problémy
I keby sa však našli štáty, ktoré klonovanie ľudí bez väčších prekážok povolia, predsa len sa ho v najbližších rokoch nikto nedočká. Vôbec totiž nie je jednoduchou záležitosťou. Veď pred narodením Dolly bolo získaných viac než tisíc vajíčok. Iba necelých tristo potom prežilo dôležitú počiatočnú etapu: fúziu dvoch buniek a len 29 z nich sa začalo úspešne vyvíjať do viacbunkového štádia. Týchto 29 embryí bolo zavedených 29 ovciam, z ktorých iba jediná úspešne porodila. Od dôb Dolly prešla technika klonovania samozrejme ďalší kus cesty. Najlepšie výsledky dosiahli Japonci, ktorým sa na univerzite v Kinki podarilo vytvoriť osem teliat z jedinej kravy. Profesor Ryuzo Yanigimachi z Havaja zasa dokázal vyprodukovať klony z klonov. Je potrebné podotknúť, že sa ešte nikomu nepodarilo vyklonovať opicu. Vznikli už síce klonované opičie embryá, ale po prenesení do tzv. matky sa nikdy ďalej nevyvíjali. Problémy sa objavujú aj pri úspešnom klonovaní. Už v embryonálnom štádiu sa často objavujú najrôznejšie chromozomické anomálie. 30 až 50 % (počet sa líši podľa zdrojov) vyklonovaných živočíchov umiera v prvých hodinách a dňoch po narodení. Ani Dolly nie je dokonalá. Vedci napríklad zistili, že jej bunky starnú nečakaným spôsobom. Každá bunka obsahuje okrem iného aj tzv. telomery, čo sú zakončenia jednotlivých chromozómov. Pri každom bunkovom delení sa časť telomeru stráca. Hneď ako je vyčerpaný, sa bunka nemôže ďalej deliť. U Dolly sú však telomery výrazne kratšie, než by zodpovedalo jej veku.
Rieši sa nekompatibilita
Získať klonovaného potomka pre neplodný pár, to je iba jeden z plánov prívržencov klonovania. Oveľa viac lekárov, biológov, ale i filozofov zastáva o niečo umiernenejší názor: klonovanie v zásade áno, ale jedine na liečebné účely. Teda napríklad používať klonované orgány, ktoré môžu človeku zachrániť život. Cieľom nie je vyprodukovať dvojníka dospelého jedinca, ale získať niekoľkodenné embryo, u ktorého už došlo k rozdeleniu a špecializácii buniek. V počiatočnom štádiu nie sú bunky ešte špecializované, až neskôr sa každá vyvíja určitým spôsobom, až z nich vzniknú jednotlivé tkanivá. Pokiaľ je cieľom pokusu získať celého dospelého jedinca, musí sa klonovať bunka, u ktorej ešte k špecializácii nedošlo. Každá bunka totiž obsahuje úplnú genetickú informáciu, ale hneď ako príde k špecializácii, vyvíjajú sa jednotlivé bunky odlišne. Keď sa teda klonujú bunky špecializované, vyvíjajú sa z nich jednotlivé orgány - napríklad oko, obličky, pečeň atď. Embryo by vzniklo naklonovaním buniek chorého, jednotlivé orgány by potom dorastali v laboratóriách a mohli by sa použiť pri transplantácii. Odpadol by problém s nekompatibilitou, pretože tak by organizmus prijal tkanivo ako vlastné. Týmto smerom sa vydalo laboratórium Geron v Kalifornii. Jeho riaditeľ Ronald W. Eastman presne vie, kedy sa môže dočkať prvých výsledkov. Podľa jeho výpočtov budú jeho odborníci do dvoch rokov poznať všetky dôležité vlastnosti embrya a pochopia vývoj v prvých štádiách. Za dva až päť rokov otestujú nové medikamenty a postupy priamo na bunkách. Po ďalších piatich až pätnástich rokoch budú schopní kultivovať jednotlivé bunky a transplantovať ich chorým. A nakoniec už budú schopní v laboratóriách produkovať celé orgány. Nijaký z týchto postupov pritom neporušuje päťročné moratórium na zákaz pokusov s klonovaním ľudských bytostí.
Dvojníci a oživená minulosť
Ako je to teda s možnosťou, že sa na svete objaví dokonalý dvojník žijúcej, alebo dokonca už neživej bytosti? Ak je základnou potrebou jediná bunka, potom by mohla byť taká možnosť reálna! Áno, genetická informácia získaná z bunky trebárs už mŕtveho jedinca by bola rovnaká, ale nesmieme zabudnúť, že človek nie je iba reťazec génov usporiadaných istým spôsobom. "Článok 2 deklarácie UNESCO, ktorá sa týka ľudského genomu, jasne uvádza, že ľudské indivíduum nemôžeme redukovať iba na jeho genetické charakteristiky. O tom, akí sme, nerozhodujú iba naše gény, ale tiež prostredie, v ktorom vyrastáme, životné skúsenosti a výchova," hovorí profesor Michel Revel. A čo možnosť vyklonovať dinosaurov? Odborníci tvrdia, že skôr budú po svete behať klonovaní ľudia, než sa dočkáme prvého dinosaura. DNA i tých najlepšie zachovaných fosílií je totiž natoľko poškodená, že ju nemožno pri klonovaní použiť - chýba podstatná časť genetickej informácie. Ale pozor! Niektorí priaznivci klonovanej minulosti pripúšťajú, že DNA stará päťdesiat tisíc (a dokonca možno až sto tisíc) rokov by mohla byť použiteľná. Takže si ľudstvo o pár desiatok rokov možno vyklonuje mamuta nebo neandertálca.
Spracované podľa New Scientist
