Reklama
Reklama

Dozrievanie jesene

Jeseň je v našich zemepisných šírkach mystickým obdobím, kedy stúpa spoločenská aktivita i očakávania s ňou spojené. Horúca jeseň sa stala pravidelnou témou našich politických prorokov. V jeseni vytiahli do bojov slovenskí povstalci roku 1848 i účastníci SNP.
Počet zobrazení: 550

Jeseň je v našich zemepisných šírkach mystickým obdobím, kedy stúpa spoločenská aktivita i očakávania s ňou spojené. Horúca jeseň sa stala pravidelnou témou našich politických prorokov. V jeseni vytiahli do bojov slovenskí povstalci roku 1848 i účastníci SNP. Na jeseň vznikla Slovenská národná rada, na jeseň sa začalo znárodňovať, na jeseň vyhlásili republiku, na jeseň sa rozhodlo o zániku federálneho štátu. Na jeseň vypukli dve najväčšie revolúcie v tomto storočí: VOSR a Nežná. Akoby sa obdobie oberačiek koncentrovalo aj do politického myslenia a konania. Na jeseň vrcholia emócie, na jeseň spomíname - a nielen na mŕtvych…

V pompéznosti osláv desiateho výročia obrovských zmien, ktoré mali s odstupom času globálne politické dôsledky, zanikajú akékoľvek úvahy o tom, koľko obetí priniesol november 1989. Hlásať, že revolúcia sa zaobišla bez obetí, lebo prebehla bez jediného výstrelu, je nemiestne zjednodušenie. Nikto dnes nespočíta stovky ľudských tragédií, samovrážd, infarktov či šialeného ponižovania dôstojnosti človeka, a to často iba preto, lebo sa nestačil dostatočne rýchlo zbaviť straníckej knižky. A ktože by v tom čase nadšenia a hystérie postrehol, že v hre sú príliš veľké a zložité záujmy na to, aby sme si dokázali presadiť svoje idealistické predstavy? Národ strhol zo seba reťaze, konečne získal slobodu, konečne stál sám pred dejinami, pred svetom - a, bohužiaľ, neuniesol to. Doplatili sme na obrovskú improvizáciu intelektuálov, doplatili sme na divokú privatizáciu, ktorú neriadili pravidlá bežné vo svete, ale obyčajné ľudské pudy túžiace po zbohatnutí, po uchmatnutí čo najväčšieho majetku spôsobom, akým sa len dá. Nie je to však problém iba náš, slovenský. Transformácia postkomunistických krajín sa jednoducho nepodarila. Nezlyhali sme iba my: svoju nezanedbateľnú úlohu zohrala aj nepripravenosť medzinárodného spoločenstva, ktorého politická podpora bola iba deklaratívna. Namiesto reálnej pomoci sme sa dočkali nekompetentných odporúčaní, ktorým sme slepo dôverovali a ktoré nás priniesli zahraničnej konkurencii ako na tanieri. A ten obyčajný človiečik, ktorého netrápili politické slobody v komunistickom režime o nič viac ako dnes, ktorý bol nosom i mysľou pritlačený k svojej hrudke zeme, zamestnaný každodennými starosťami, si dnes právom povzdychne: ale na to, aby človek takto chudobnel, predsa netreba robiť prevraty…

Takéto povzdychy však bývalí revolucionári omráčení takmer partizánskou slávou spomienok radšej nevnímajú. Namiesto pompéznych osláv by bola namieste aspoň štipka sebareflexie. Kam sme sa to dostali a prečo. Ale to je už intelektuálne trochu náročnejšie ako strieľať zátkami zo šampanského. Paradoxné je, že dnes majú najmenšiu schopnosť kriticky sa pozrieť na súčasnosť práve študenti. Jedni sa dostali do funkcií a tvrdia, že november im poskytol množstvo príležitostí, iní zúfalo zháňajú byt, prácu, lieky. No ani jedna skupinka sa nebúri. Apatia prerástla mladým ľuďom cez hlavy. Ich myslenie je na rozdiel od študentov povedzme zo šesťdesiatych rokov plné konformizmu, nedostatku invencie, pasívneho prijímania téz, ktoré sú mladému človeku bytostne cudzie. V tom vidím najväčšie nebezpečenstvo pre budúcnosť. Nositeľmi nádeje sa totiž nemôžu stať politické frázy. A my sme im, zdá sa, podľahli.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama