Reklama
Reklama

BAB - značka kvality

"Ja chcem Tom a Jerry," fňukalo jedno z detí pred začiatkom filmového predstavenia, keď technici akosi pridlho nastavovali video. "Uvidíš niečo lepšie," sľubovala mu matka a nemýlila sa. Bienále animácie Bratislava, ktoré tohto roku vstúpilo do svojho 5. ročníka, je dôkazom, že vo svete ani movaného filmu sa nevyskytujú len disneyovky, že škála tohto umeleckého odvetvia, ľahko prekračujúceho hranice i vekové bariéry, je podstatne širšia.
Počet zobrazení: 586

"Ja chcem Tom a Jerry," fňukalo jedno z detí pred začiatkom filmového predstavenia, keď technici akosi pridlho nastavovali video. "Uvidíš niečo lepšie," sľubovala mu matka a nemýlila sa. Bienále animácie Bratislava, ktoré tohto roku vstúpilo do svojho 5. ročníka, je dôkazom, že vo svete ani movaného filmu sa nevyskytujú len disneyovky, že škála tohto umeleckého odvetvia, ľahko prekračujúceho hranice i vekové bariéry, je podstatne širšia.

BAB sa začal formovať v roku 1983, pôvodne ako Medzinárodná prehliadka animovaných filmov pre deti, pričom svetovým unikátom je jej spojenie s Bienále ilustrácií Bratislava. Má nesúťažný charakter, no v každom ročníku si jedna z osobností animácie odnesie Prix Klingsor za celoživotné dielo. Po Emmanuelovi Luzzatim, Frédericovi Backovi, Faith Hubleyovej a Geneovi Deitchovi to bol v tomto roku kanadský animátor holandského pôvodu Co Hoedeman, na festivale osobne prítomný, ktorému organizátori pripravili profilovú prehliadku. A hoci medzi premietanými snímkami bol aj Hrad z piesku, za ktorý dostal v roku 1978 Oscara, najväčší úspech - aj podľa ohlasov v kinosále a v odborných kuloároch - mal o šesť rokov starší film Ču - ču, v ktorom Hoedeman bez slov, majstrovským ovládaním drevenej detskej stavebnice, vyrozprával príbeh o skrotení zlého draka, či Matrioška z roku 1970, v ktorom obľúbená ruská bábika - suvenír, rozkladaná na jednotlivé komponenty a opäť spájaná do pôvodnej podoby, tancuje chorovody.

Druhým veľkým zážitkom bolo uvedenie východoafrickej rozprávky Kirikou a čarodejnica francúzskeho scenáristu, výtvarníka a režiséra Michela Ocelota. Tento celovečerný animovaný film zaujal pôvabnými postavičkami, žiarivými farbami, humorom i nenásilným poučením: Človek je zlý vtedy, keď je nešťastný. Zbavte ho bolesti a on sa zmení k lepšiemu.

A zážitok do tretice - Čarovné tóny, profilová prehliadka z tvorby Televízneho štúdia animovaných filmov v Poznani. V roku 1989 tam vznikla myšlienka nakrúcať animované miniatúry na ukážky z klasickej hudobnej tvorby. Za osem rokov sa nazbieralo 55 takýchto miniatúr na vysokej estetickej úrovni, ktoré na rozličných domácich i medzinárodných festivaloch získali 34 ocenení. A hoci vnímanie týchto dielok na hudbu Mozarta, Bizeta, Chopina, Debussyho, Griega, Bacha, Vivaldiho a ďalších velikánov, vytvorených rôznymi animátorskými technikami (napr. farebnými soľami), vyžaduje poučeného diváka, sedem zo spomínaných pôct získali poľskí tvorcovia od detských porôt. Od roku 1993 pokračujú v Poznani ďalším experimentom - cyklom Impresie, ktorý je autorskou interpretáciou diel svetoznámych výtvarníkov (na BAB sme videli Picassa, van Gogha a Chagalla). Premysleným spojením filozofickej myšlienky, skvelej animácie a jemného humoru bol film "..!?" Bodka, výkričník, otáznik z tohto istého štúdia - animovaná esej o bizarnom obchodíku s diakritickými znamienkami.

Čo ponúklo Slovensko Domáca reprezentácia bola odrazom situácie, v ktorej sa animovaný film dnes nachádza - nebyť Slovenskej televízie a jej večerníčkov, nebolo by čo ukázať. Zaujali Hlinené rozprávky, Bratislavské rozprávky, seriály Prečo a Veselý strach. Potešilo nás, že v čase festivalu sa z Chicaga vrátili tvorcovia Rozprávok starého Inku, ktorí na tamojšom medzinárodnom festivale získali jednu z dvoch hlavných cien. Osvedčenou hodnotou zostávajú diela Viktora Kubala (celovečerné animované filmy Studňa lásky, Zbojník Jurko a Krvavá pani), no ak už organizátori načierajú do minulosti, nemali by zabúdať ani na ďalšie zakladateľské osobnosti slovenského animovaného filmu, napr. na tvorcu asi sto snímok, ovenčených mnohými cenami, výtvarníka a spisovateľa Ivana Popoviča. Možno by bola profilová prehliadka tohtoročného jubilanta (nar. 1944) osviežila viac než Kubalove filmy, stálym návštevníkom festivalu už dobre známe.

Nadšenie samo o sebe nestačí Bienále animácie Bratislava je záslužným podujatím, ktoré svojím spôsobom stavia hrádzu prehnanej amerikanizácii tvorby pre deti, a ľudia, ktorí sa podieľajú na jeho vzniku a úspešnom vývoji, si zaslúžia uznanie (najmä programová riaditeľka Gabriela Gavalčinová a Medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana). Nadšenie však samo o sebe nestačí a ak má byť BAB naozaj medzinárodným podujatím na vysokej profesionálnej úrovni, možno by stálo za to zamyslieť sa nad niektorými podnetmi. Predovšetkým nad vytvorením stabilného organizačného tímu, ktorého sústredená dvojročná práca by vyvrcholila na bienále zbavenom organizačných chýb, zmätkov a nervozity. Možno by bolo vhodné skrátiť festival z piatich na štyri či tri dni, no zhustiť a skvalitniť jeho program, zlepšiť spôsob výberu prezentovaných diel, aby sa sem nedostávali staré či menej hodnotné snímky, ako to bolo tohto roku v cykle Konfrontácie. Skvalitniť by sa mohla spolupráca so školami, ktoré sú zásobárňou festivalových divákov. Treba však vyberať filmy v súlade s vekom a interesom týchto skupín, pretože sledovať filmy v prítomnosti hlučnej masy, ktorú filmové obrázky nezaujímajú, je utrpenie. Lepšie by sa dala využiť prítomnosť zahraničných osobností (nielen na záverečnej medzinárodnej tlačovej konferencii), veľké medzery sú v práci tlačového strediska. A hoci peňazí niet nazvyš, treba investovať do tlmočníckeho zariadenia, lebo premietať filmy v cudzích, často menej dostupných jazykoch bez adekvátneho prekladu do slúchadiel znamená vopred ich odpísať.

Autorka je publicistka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama