Romantika sa vráti

Polovica ľudstva ani nevie, kde je Európa. Vyše polovica Európy ani netuší, aké boli dejiny, kultúra, náboženstvá iných častí sveta a aké sú ich dnešné túžby a sny. Preto by malo byť samozrejmé, že naša "kolíska civilizácie" má potrebu nielen pripomínať si svoje pramene a identitu, ale aj mapovať posolstvá a podnety súčasnej generácie.
Počet zobrazení: 1115

Polovica ľudstva ani nevie, kde je Európa. Vyše polovica Európy ani netuší, aké boli dejiny, kultúra, náboženstvá iných častí sveta a aké sú ich dnešné túžby a sny. Preto by malo byť samozrejmé, že naša "kolíska civilizácie" má potrebu nielen pripomínať si svoje pramene a identitu, ale aj mapovať posolstvá a podnety súčasnej generácie.

Mesto Saarbrücken, pripomínajúce si práve tisíc rokov od svojho založenia, takúto tradíciu v oblasti kultúry a najmä filmu už dávnejšie má, plniac pritom úlohu zbližovania, spoznávania, porovnávania a spolupráce v Európe. Tak znejú slová dnešného primátora Hajo Hoffmanna, ku ktorým dodáva: "Dvojnásobne to platí o prichádzajúcej generácií mladej Európy, k čomu je naše hraničné mesto priam stvorené." A keďže je tiež rodiskom Maxa Ophülsa, večného štvanca a emigranta v našom storočí vojen, rasizmu a fabrikovania nenávistí, človeka, ktorý sa umením a cez umenie vracal domov, práve jeho odkaz a tradícia sú odrazovými mostmi Festivalu mladej Európy, ktorému vládne mladá a nadšená filmová organizátorka Christel Drawer.

Hľadanie východísk

Nech nás nemýli, že je rok Goetheho a pripomíname si dvesté výročie jeho narodenia, a jeho Weimar sa stal tento rok hlavným kultúrnym mestom Európy. Dnes už klasické Ophülsovo dielo Werther, stvorené v predvečer vojny v roku 1938 vo Francúzsku, je také nežné, aký by mal byť nežný svet. Sú aj väčšie starosti než to, že si Lotte berie za muža Alberta, prišli väčšie utrpenia než bolo to Utrpenie mladého Werthera. Ba dokonca nebol podstatný ani spomienkový rámec festivalu, ktorého duch dosť pripomínal duchov, akí dnes majú len zdanlivo zjednotené Nemecko a Európa a definujú jej nezničiteľné túžby: Konrad Wolf a jeho Hľadači slnka, René Clair a jeho Pre nás sloboda, či Sergej Ejzenštejn so svojim Štrajkom.

Jadrom myšlienky porovnávania a zbližovania je názorový svet tvorcov mladej Európy a ich pocity vypovedané nielen v bistre Lola, ale aj prostredníctvom filmového plátna. A to je, bohužiaľ, bieda, samota, odcudzenie, predajná láska, rasová nenávisť, diskriminácia, drogy, krimnalita, utečenci, deti bez rodičov, ulica, nezamestnanosť a strach zo zajtrajška. A to je aj, chvalabohu, pravda. Európa totiž nie sú len vysvietené výklady, konjunktúra, bezbrehá sloboda, marcipánové prejavy politikov, sľuby populistických playboyov, ale aj tvrdý každodenný zápas o prežitie a poznanie seba samých. To je asi hraničná čiara, pokiaľ na to mladý európsky film má. Prekročiteľná hranica - hľadanie východísk ešte stále čaká. A tak všade tam, kde sa tvorcom podarí vniesť iskričku, či svetielko nádeje, ba dokonca úsmevu a humoru, tam diváci v sálach zatlieskajú i ožijú. Napodiv najviac tam, kde sa opäť, možno po rokoch pohŕdania vynárajú prvky prastarej romantiky, až k sladkosti zvádzajúce city a kde, ako kedysi, zaklope na dvere láska, ak je živá a pravá a nie predstieraná.

Odmietnutie rutiny

Čo ale prevažne chýba mladému európskemu filmu, je skutočná profesionalita: pevné vedenie hereckých výkonov, teamová práca, pointovanie jednotlivých scén, strih, ktorý má posúvať dej, zbavenie sa náhodne využívaných a zneužívaných efektov a najmä perfektnosť obrazovej stránky, teda kamera. Samotná mladosť a elán, ba ani odvaha a úprimnosť nestačia aj pri značnej dávke talentu, ak im ku konečnému tvaru nedopomôže skúsenosť. Lebo čo s priebojnými a novátorskými myšlienkami, ak ich spôsob servírovania nepriláka diváka a tým strácajú dopad. Obdobne ako odmietame sériovo produkovanú rutinu, konzumentovi nepostačí, čo aká zázračná téma, ak jej chýba spracovanie veľakrát paušáne odsudzovanou profesionalitou.

Po tmavej noci ráno

A tak, keď vstúpil vo finiši Festivalu mladej Európy do ringu Simon Aeby a jeho Tri stupne pod nulou, bolo o horúcom favoritovi rozhodnuté. Je to vlastne takmer americký film, čo do zovretosti deja, perfektných, hoci len troch hereckých výkonov, využitia priestoru jednej newyorskej ošarpanej práčovne a jednej noci plnej biedy a víchrice. Je to 100 minútová dráma plná ľudských omylov, nálad a názorov. Bernský rodák Aeby ale vdýchol filmu európskeho ducha a hrejivý pocit. Režisérovi sa disciplinovane podriadili aj také hviezdy ako Judith Roberts a Wes Bentley, s perfektnou a priestorovo úspornou kamerou Jamie Silvestera. Príbeh je decentne podfarbený Armstrongovou hudbou. Obdobne úsporne narába materiálom i investíciami ďalší "matematicky presne" dávkovaný film Plus - mínus nula, zbytočne ale pritom plytvá hŕbou neriešených spoločenských problémov. S drsným realistickým výkričníkom ho až provokatívne pravdivo vytvoril írsky debutant Eoin Moore. Príbeh muža, cirkulujúceho medzi dvoma ženami, nie je podstatný, slúži skôr na prilákanie záujmu divákov, tvorcovi ide viac o upretie pozornosti na sociálne zázemie.

Rezervoár talentov

Mladí hrdinovia veľkomiest defilujú v nemeckých snímkach Anjelský expres(Rolf P. Kahl), Aleja kozmonautov (Susann S. Reck), Aprílove deti (Yüksel Yavuz) a najmä v Gärtnerovej psychokresbe Dračia zem.. Láska a humor sa prelínajú v už známej švajčiarskej Svadobnej krave, strach z lásky a príležitostná prostitúcia - tá častá "len odskočka" vo filme o márnych snoch Oscar a Leni. Vo Virtuálnych vampíroch prisľúbil Michael Busch: "Premietnem vám vaše myšlienky na obrazovke" a ponúkol utópiu, manipuláciu s dôverou a parapsychológiu hraničiacu s podvodom. Obrovský je ale rezervoár mladých hereckých talentov. Daria sa postavy odpozorované z každodenného života, padlí anjeli, noční motýli, aj tváre plné úzkosti a neistôt, klesajúce pod ťarchou osobných problémov, aj snahy o prežitie. Vynikajúca je všestranná Inge Busch, ktorá v Aprílových deťoch dominuje v pretvárke, zvádzaní aj úprimnom milovaní.

Romantika

Neočakávane, ale najviac zažiarila frankfurtská osemnásťročná študentka Janina Sachau, objav režisérky Dagmar Knöpfelovej v Rekviem pre romantickú ženu. Ach, romantika! Vracia sa do umenia dneška stará romantika, alebo je to len jej labutia pieseň? Aj Slovensko má na tom svoj podiel, aj keď malý, ale predsa. Skutočným čarovaním kamery Igora Luthera, ktorý spojil básnické videnie a skúsenosť zo spolupráce s Wajdom, Patzakom či Schlöndorfom s elánom a živelnosťou mladých tvorcov vzniklo umelecké plátno odkrývajúce romantickú mapu dávno zabudnutej Európy. Divák sa stane nevdojak pútnikom po panensky nedotknutej krajine, v stopách, po ktorých putoval a túlal sa kedysi básnik Brentano, sám alebo so svojou milenkou. Luther objavuje dávnu Európu, aká už dnes nejestvuje v pobobe nezaľudnenej krajiny. Je to poetická metafora a rámec pre postavy konajúce pudovo a živelne, pohlcované vášňami vo vlastných plameňoch aj zmrazované vlastným odcudzením.

Udivujúce je, kde tvorcovia takéto miesta, v kraji preľudnenom a industrializovanom, popretínanom diaľnicami vôbec našli. A príbeh? Skoro sme naň uprostred romantiky zabudli. A tak si zopakujme: "Láska storočia" vzbĺkla v horúcom júli 1807. Dávno? On 29, ona 16 - ročná. Málo? On váhavý bohém, ona bezhlavo vášnivá. Dosť? Škandálne dobrodružstvo sa začína útekom a ľúbostnou nedočkavou scénou priamo za jazdy v kočiari. Tu Luther ukáže, čo vie, a má to sakramentsky ťažké: celkom nahých milencov spojiť v objatí, v rytme kolies v mene nehy a nie číreho sexu, aby to bola poézia a nie gýč. Ako keď ladič piana nasadí úvodný tón, darí sa Lutherovi v tomto rytme udržať celý príbeh: rýchlu neuváženú svadbu, prvé manželské scény a aféry, vnútorný zápas medzi hlásanou a uskutočňovanou morálkou, idyla, bratia Grimmovci, rozprávka, klebety a ľady v zimnej rieke, kde končí aj láska hrdinky. Možno aj preto je Luther pohotovo moderný, že sa v pravej chvíli opovážil vzkriesiť už zabúdané, pohŕdané staromódne rekvizity, akými sú poézia, láska a romantika.

Kde srdce bije

My, čo denne vídame na televíznych obrazovkách osudy utečencov, azylantov, prenasledovaných ľudí, voči ktorým je Európa i Amerika často ľahostajná, prežívali sme príbeh ako sladkú rozprávku z detstva. O to otrasnejšie pôsobil film Aprílové deti kurdského režiséra Yüksela Yavuza o osude jeho štvaných krajanov, ktorí preto, aby sa dostali do ,,zasľúbenej krajiny" podsúpia aj svadbu z donútenia v Saarbrückene, Lafontainovom meste práve tento film vynieslo na stupeň celkom najvyšší mladé publikum. Ktovie, asi srdce diváka je najcitlivejším barometrom a menej sa mýli, než učené a vznešené súdy titulárnych rozhodcov. Počujete, kde toto srdce bije?

Autor je publicista

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984