Politická tvorba dejín
Počas prvého mesiaca prešla nežná revolúcia tromi odlišnými etapami. Vo všetkých týchto etapách bola iniciatíva na strane pôvodných opozičných síl. Spolu so zákonitosťami pádu zdegenerovaného režimu svoju úlohu zohral i umný postup vedenia Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu.
Politika je spravidla nástrojom údržby poriadku, všednou úradníckou ochranou majetku a dosiahnutého stupňa slobody a rovnosti. Alebo je nositeľom deštruktívnych síl, ktoré si v podobe vojen vyžiadali v dejinách stámiliony mŕtvych. Len zriedka čas oponou trhne tak, že obnaží tie mocenské základy usporiadania medziľudských vzťahov, ktoré vývoj brzdia. Niekedy nasledujú revolúcie, sviatok politiky. Od nich sa potom odvodzujú princípy novej doby, zmysel každodennej politiky aj oprávnenosť nových privilégií.
Problém interpretácie
Azda najčastejším prechmatom vykladačov revolučných udalostí je hrdinská interpretácia. Nové elity si zmonopolizujú zásluhy, historici potom vykresľujú ich mýtickú silu a schopnosť slovom či hlavou preraziť múr. Spätný pohľad na novembrové dni roku 1989 ukazuje, že sily revolúcie boli pre normálnu dobu úplne nedostatočné. To platí pre radikálnu opozíciu s Chartou 77 na čele, ktorá nemala organizačné štruktúry či propagandistické možnosti na realizovanie prevratu, a ktorej prostredie bolo prešpikované spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti. Ešte viac to však platí pre reformné sily vnútri komunistickej strany, pre ktoré bola príznačná neorganizovanosť a absencia programu. O možnosti odstrániť byrokratický socializmus nakoniec rozhodla špecifická kombinácia faktorov, z ktorých každý bol významný: a) medzinárodnú situáciu určoval rozklad moci komunistov v Sovietskom zväze a pád režimov v okolitých socialistických krajinách; b) vášnivá túžba širokej verejnosti po liberálnych slobodách a západoeurópskej životnej úrovni; c) odhodlanosť vodcov opozície a ich schopnosť prispôsobiť sa rýchlo sa meniacej situácii po 17. novembri; d) pasívna rezistencia väčšiny komunistickej strany voči vedeniu KSČ a štátu; e) degenerácia vedenia KSČ, jeho strata schopnosti politicky rokovať v nových medzinárodných a vnútorných podmienkach. Samotný štart udalostí zo 17. novembra ide na vrub neohrabaným bojom vnútri vedenia KSČ.
Vláda ako centrum
Mnoho radikálov z radov komunistov už od plenárneho zasadnutia ÚV KSČ 24. novembra 1989 označuje Ladislava Adamca za hlavného vinníka porážky socializmu, pretože začal dialóg s opozíciou. Oveľa bližšie k pravde je však Petr Pithart, ktorý v nedávnom rozhovore pre denník Národná obroda vyhlásil, že "skutočnými protivníkmi boli len Ladislav Adamec a jeho ľudia... KSČ bola absolútnou nulou". Táto téza ukrýva charakteristiky prvých troch etáp nežnej revolúcie.
Premiér federálnej vlády sa neukázal len ako jediný muž dialógu vnútri oficiálnych štruktúr. L. Adamec nadviazal kontakt s opozíciou a hovoril s ňou, on s ňou aj uzatváral dohody. To znamená, že nielen počúval, ale tiež vznášal námietky a požiadavky. Skutočné rokovanie je hľadaním spoločných záujmov a kompromisov. Adamcovou počiatočnou výhodou bolo, že bol mužom stredu medzi vedením KSČ a vedením Občianskeho fóra (OF) spojeného s Verejnosťou proti násiliu (VPN). V tú hodinu, keď sa vedenie OF a VPN 6. decembra stretlo s generálnym tajomníkom ÚV KSČ K. Urbánkom, túto výhodu stratil. Keď vedenie KSČ pristúpilo na všetky požiadavky opozície, prestalo byť pre OF a VPN nielen nebezpečným protihráčom, ale zmizlo aj ako účastník hry. Skončila sa prvá etapa nežnej revolúcie: L. Adamec sa z muža kompromisu zmenil na jediného protivníka. V tie novembrové dni sa zrejme udiali štyri základné chyby v postupe ľudí z Adamcovho okolia: Rokovania L. Adamca s vedením opozície mali byť verejné; nevyužitým politickým kapitálom L. Adamca zostalo, že na týchto stretnutiach preukazoval vecný, kolegiálny prístup k opozičným politikom, čím dával najavo demokratickú schopnosť vnímať oprávnenosť ich návrhov. Z verejného rokovania bolo tiež zrejmé, ako sa postupne menili požiadavky vedenia OF a VPN. A práve tak bolo vidieť, že to bol Václav Havel, kto vo vypätej atmosfére rokovaní svojou prirodzenou autoritou pevne riadil delegácie opozície: bol to on, kto slovom i písmom formuloval závery rokovaní.
Ľudia z okolia L. Adamca nedokázali presadiť nijaké opatrenie, ktoré by mohlo viesť - čo i len k dočasnému - zisku strategickej iniciatívy. Prvým bol rozbor spracovaný tesne po 17. novembri, ktorý upozorňoval, že jediným riešením krízy môže byť okrúhly stôl, a že základným záverom tohto stola musí byť rozhodnutie o voľbách do zákonodarných zborov; návrh odporúčal predbehnúť rokovania a voľby vypísať ešte v podmienkach existencie straníckych a štátnych štruktúr. Druhý návrh smeroval k schváleniu ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta občanmi, a to v čase, keď ešte nezapadla Adamcova hviezda. Tieto návrhy, sa nikdy nepodarilo realizovať. Snaha o iniciatívu úplne zmizla v okamihu, keď sa Marián Čalfa ukázal ako človek, ktorý nedokáže z kancelárie premiéra formovať modernú ľavicovú stranu.
Adamcova skupina neskoro zareagovala na skutočnosť, že sa úplne politicky zrútilo vedenie KSČ. Navyknutá na disciplínu a stále žijúca v predstave, že ministerstvá vnútra a obrany sú riadené priamo z ÚV KSČ a nie z vlády, obracala s napätím oči smerom k straníckemu aparátu, a to o dva dni dlhšie než bolo nevyhnutné. Takto stratila taktické výhody z prvých dní a nedokázala sa včas adaptovať z úlohy partnera v tlaku na vedenie KSČ na úlohu jediného protihráča OF a VPN. Z taktických chýb, ku ktorým patrí formulácia výzvy k pokoju vo vystúpení L. Adamca na Letenskej pláni v predvečer generálneho štrajku či nezdôvodnenie vlády 15:5, sa ako najväčšia javí odlet L. Adamca do ZSSR začiatkom decembra 1989 na zasadnutie vedenia štátov Varšavskej zmluvy. V pozadí tejto chyby je precenenie významu Kremľa, omyl v odhade možností a rizika zásahu ZSSR do diania v Prahe.
Komplexnosť
Všeobecne vzaté, víťazstvo protisocialistickej opozície bolo vopred určené. Keby sa revolúcia nezačala 17. novembra, začala by sa na deň ľudských práv 10. decembra alebo o mesiac či dva neskoršie. Hra bola vyhratá, iba nebolo celkom jasné, ako je rozohratá. Od začiatku bola vláda v nevýhode - už aj preto, že musela zohľadňovať situáciu na viacerých frontoch než OF. L. Adamec hral simultánku na štyroch šachovniciach, a hoci riziko v jednotlivých partiách bolo odlišné, stretnutia prebiehali súčasne. Každý ťah musel posudzovať podľa toho, akú odozvu vyvolá nielen vo vedení OF a VPN, ale aj vo verejnosti, vo vedení KSČ a v Moskve. Vedenie OF a VPN malo zjednodušenú situáciu v tom, že pozornosť muselo venovať iba vedeniu KSČ a získaniu vplyvu na verejnosť.
Pokiaľ bol ústrednou požiadavkou tlak na personálne zmeny vo vedení KSČ, boli vláda a vedenie OF tichými spoločníkmi, hoci sledovali odlišné ciele. To bolo verejným tajomstvom už dva dni po nevhodnom vyhlásení predsedníctva ÚV KSČ 19. novembra. Práve na stretnutí L. Adamca s vedením OF na Úrade predsedníctva vlády 28. novembra došlo k dohode o vládnej zákonodarnej iniciatíve na úpravu ústavy (zmeny sa týkali vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti a predstavy marxizmu-leninizmu ako povinného svetového názoru), o novej vláde do 3. decembra a podpore požiadavkám OF na získanie priestorov. A tieto dohody sa dodržali. Až potom, keď sa vedenie KSČ zrútilo, obrátilo vedenie OF a VPN paľbu na vládu Problém zásahu zo ZSSR sa síce v Špalíčku vnímal, ale bol natoľko nečitateľný, že sa s ním nedalo vecne kalkulovať - prinajmenšom do doby, kedy ľudia z Adamcovho okolia zabezpečili vedeniu OF kontakty s vlastnými kuriérmi z Moskvy. Tí boli prizvaní, aby pomohli pacifikovať nebezpečne nechápavých konzervatívcov na veľvyslanectve ZSSR. Opozícia teda hrala na menšom množstve šachovníc ako vláda a postupne ich vymieňala. Tým podstatným však bolo, že vedenie OF a VPN malo po celý čas po 17. novembri v rukách iniciatívu.
Druhá etapa nežnej revolúcie gradovala vo chvíli, keď došlo k oznámeniu zloženia vlády vytvorenej 3. decembra, tzv. vlády 15:5. Zásadné verejné odmietnutie zo strany OF a VPN nebolo len kvôli jej zloženiu. Predovšetkým L. Adamec niekoľkokrát na rokovaniach žiadal vedenia OF a VPN o personálne návrhy, ale nijaké nedostal. Prvých šesť menných návrhov do vlády bolo obsiahnutých v liste Václava Havla a Milana Kňažka až zo 6. decembra; tento návrh bol potom rozšírený ďalším listom o deň neskôr. Na druhej strane, mená členov vlády 15:5 dostalo vedenie OF ešte pred ich menovaním, a to prostredníctvom iniciatívy MOST. Súčasne aj letmý pohľad na zloženie vlády 15:5 ukazuje, že boli vystriedaní práve tí ministri, ktorí odmietli Adamcov návrh vyhlásenia k udalostiam 17. novembra. Zásadný význam mal príchod generála M. Vacka do funkcie ministra obrany: stotisícové demonštrácie v Prahe nemohla potlačiť polícia, na ich rozohnanie by bola potrebná armáda. V osobe M. Vacka bola záruka, že armáda na hazard proti vlastnému ľudu zneužitá nebude. Prejavom zmeny cieľov OF a VPN bola účelová verejná škandalizácia ministra zahraničných vecí a ministra palív a energetiky. Takto bol po prvý raz použitý nástroj mocenského boja, ktorý bol potom pre veľký úspech v nasledujúcich rokoch nasadený masovo. Výsledkom bol tvrdý verejný nátlak na premiéra, ktorému sa on odmietol podvoliť. V osobnom rozhovore L. Adamec otvorene povedal V. Havlovi, že celý život venoval výstavbe socializmu, a že sa nebude zúčastňovať na jeho demontáži. Odstúpil dobrovoľne, čo je v politike veľmi vzácne korenie. A začala sa tretia etapa nežnej revolúcie.
Postupnosť krokov
Prezident Gustáv Husák vyberal Adamcovho nástupcu z dvoch kandidátov: tým prvým bol vtedajší riaditeľ Československej televízie M. Pavel, a tým druhým podpredseda federálnej vlády M. Čalfa. Je ťažké súdiť, podľa akých kritérií zostarnutý a izolovaný G. Husák rozhodoval. Jedno je však isté: výberom premiéra z východu Československa sťažil a možno priamo znemožnil, aby do funkcie prezidenta bol zvolený ďalší Slovák - Alexander Dubček.
Bol to premiér M. Čalfa, kto vo Federálnom zhromaždení predniesol návrh na zvolenie V. Havla za prezidenta - jeho kandidatúru však už dlho predtým u Adamcových spolupracovníkov i vo vedení OF a VPN presadzoval M. Kocáb. Bol to prezident V. Havel, kto z balkóna na manifestácii v Košiciach sľúbil, že po voľbách opäť navrhne M. Čalfu za premiéra. Pri okrúhlom stole potom nedošlo len k dohode o voľbách - jedným z najvýraznejších československých špecifík bola tzv. rekonštrukcia zastupiteľských zborov, verná to replika konsolidácie rovnakých orgánov po 21. auguste 1968. Naštartovanie sociálno-ekonomických zmien postupovalo pomalšie než výmena ľudí. Na tejto ceste sa postupne problémom stávalo riešenie aktuálnych otázok spojených so spravovaním štátu a výhľad do budúcnosti, nie pohľad späť na spoločného nepriateľa. OF a VPN sa rozštiepili na politické strany s odlišnými programami. Radosť zo získanej slobody jednotlivca sprevádzal fakt, že sa o zásadných otázkach ďalšieho vývoja - o reštitúciách, všeobecnej privatizácii, lustráciách a rozdelení štátu - nerozhodovalo spoločne, a ani sa nestali predmetom predvolebných diskusií. Revolučný sviatok sa skončil, nastúpili všedné politické dni. Začal sa čas pravdy a lásky, alebo nových ideológií a odplaty?
Revolúcie prichádzajú preto, aby nespravodlivosť a chaos zmenili na prirodzený poriadok. Chvíľu, počas osvietenského storočia, sa zdalo, že tento poriadok má rovnaké konštanty a determinanty ako fyzika a mechanika, že stačí len dať ľudí na správne miesta. Keď však G. Hegel oslávil Veľkú francúzsku revolúciu ako nádherný východ slnka, kedy sa človek po prvý raz stavia na hlavu - teda na myšlienku - a podľa nej buduje skutočnosť, poukázal na veľký problém. Nie je to prirodzenosť ako pravda večnej prírody, ale prirodzenosť nedokonalého ľudského poznania a prirodzenosť ľudských záujmov, ktorá rozostavuje ľudí v revolúcii a po nej. Revolúcie nezamieňajú lož a nenávisť za pravdu a lásku - prinášajú len nový typ nedokonalosti. Revolúcie nie sú vykupiteľské. Tie lepšie len ponúkajú viac rovnosti a viac slobody pre viac ľudí. Tie horšie len dávajú väčšiu moc a majetok malej skupine oligarchie.
Autor je český politológ, redaktor týždenníka Ekonom
