Nie je všetko zlato, čo sa blyští
V SLOVE č. 41/1999 sa pán Peter Weiss, v súvislosti s rozhovorom s predsedom KSS Jozefom Ševcom uverejnenom v SLOVE (40/1999), povýšenecky vyjadruje o tých, „ktorý sa rozhodli ... obnoviť značku a politiku KSS“. Chcel by som ho upozorniť na to, že išlo o slobodné politické rozhodnutie o nič menšej hodnoty, ako tých, čo sa rozhodli pre SDĽ. Nezaškodilo by, keby pán Weiss skromnejšie hodnotil výsledky, ktoré SDĽ za posledné roky dosiahla. Ako píše, najväčším úspechom SDĽ bolo prijatie do Socialistickej internacionály. Jadrom jej programu je „rovnosť šancí pre všetkých“. Že je táto idea nerealizovateľná v podmienkach totality súkromného vlastníctva, na to je nepreberné množstvo dôkazov aj z „rozvinutých demokracií“. Pre pána Weissa by nemalo byť tajomstvom, že zo 6 miliárd obyvateľov zemegule žijú 3 miliardy v biede a 20 miliónov ľudí ročne zomiera od hladu, ani to, že v krajinách EÚ, kde zväčša vládnu socialistické alebo sociálnodemokratické strany, je vyše 20 miliónov nezamestnaných a státisíce bezdomovcov. Prirodzene ani to, že výsledkom desiatich rokov „transformácie“ je rozdelenie slovenskej spoločnosti na nepočetnú smotánku (asi 20 tisíc ľudí) a na nekonečné zástupy ľudí (68%, t.j. 3 700 000 - podľa informácie z kruhov SDĽ) žijúcich v permanentnom nedostatku a od Dzurindových balíčkov v celkom obyčajnej biede. V relácii STV - Noviny plus 2. decembra tohto roka na tému sociálna situácia na Slovensku sa pán Weiss vyjadril, že je prekvapený hĺbkou sociálnej priepasti na Slovensku. Je dosť možné, že pán Weiss nemá dostatočné informácie o rozvrate priemyslu a poľnohospodárstva, o nepredstaviteľnom úpadku zdravotníctva a školstva, o obludnej kriminalite a doslova morálnom rozklade spoločnosti. Tvrdeniu, že je to daň za demokraciu, už dnes neveria ani solídni absolventi osobitných škôl.
Najväčšou vinou slovenských komunistov je zrejme to, že sú presvedčení o nezničiteľnej túžbe človeka po sociálne spravodlivej spoločnosti. V programe KSS stojí čierne na bielom, že im nejde o žiadne návraty, ale o hľadanie cesty k takejto spoločnosti, aj na základe skúseností z desaťročí socialistického rozvoja. Väčšina z nich vie, že to nebude ani ľahká, ani krátka cesta.
