Johnson, Hobsbawm a Aron o končiacom sa storočí

Dialóg s minulosťou z hľadiska svojej vlastnej doby, a preto sa pohľad na minulosť zákonite mení. Paul Johnson bol popredný komentátor, ktorý sa potom sústredil na písanie kníh o histórii, Raymond Aron filozof, ktorý písal aj historické práce, kým Eric Hobsbawm je historik, ktorý sa pokúsil hlbšie sa zamyslieť nad svojou profesiou. Kým Paul Johnson hodnotil toto storočie z hľadiska konzervativizmu, Raymond Aron je liberál a Eric Hobsbawm umiernený ľavičiar.
Počet zobrazení: 1762

Súčasník nemôže byť historikom v pravom zmysle slova. Historik vedie dialóg s minulosťou z hľadiska svojej vlastnej doby, a preto sa pohľad na minulosť zákonite mení. Paul Johnson bol popredný komentátor, ktorý sa potom sústredil na písanie kníh o histórii, Raymond Aron filozof, ktorý písal aj historické práce, kým Eric Hobsbawm je historik, ktorý sa pokúsil hlbšie sa zamyslieť nad svojou profesiou. Kým Paul Johnson hodnotil toto storočie z hľadiska konzervativizmu, Raymond Aron je liberál a Eric Hobsbawm umiernený ľavičiar.

Na prvý pohľad bolo toto storočie obdobím nebývalých hrôz, pokusov o vyhubenie celých národov a "tovární na smrť"- gulagov a nacistických koncentrákov. Ešte väčším paradoxom tohto storočia je však striedanie "zlatých" období s obdobiami útrap, boli tu predsa pôvabné roky secesie na začiatku storočia, dvadsiate a šesťdesiate roky. Robí ich takými pôvabnými až katastrofa, ktorá ich zavŕšila? "Zlaté roky" boli nepochybne nielen obdobím rozvoja kultúry, nielen veselého spôsobu života, ale aj hospodárskeho rastu. Majú "zlaté" a čierne roky nejakého spoločného menovateľa? Paul Johnson vykreslil toto storočie ako súboj síl dobra a zla, takže jednotlivé obdobia by bolo možné pripisovať týmto silám. Možno je to trocha zjednodušujúci pohľad, ale Johnson kladie dôraz na absolútnu platnosť morálky, a z toho mu potom vychádza jednoznačný rozsudok.

Lenže Eric Hobsbawm poukazuje na okolnosť, že čierne i "zlaté" roky majú spoločného menovateľa - modernú kapitalistickú spoločnosť. Dokázala rovnako uvoľniť sily, ktorých plodom boli "zlaté" roky, ako aj sily deštrukcie. V našom povedomí má pojem "päťdesiate roky" zlovestný zvuk, kým "zlatými" rokmi sú pre nás predovšetkým roky šesťdesiate. Lenže práve Hobsbawm ukázal, že hospodársky rozvoj vedúci k sociálnemu štátu a hospodárskym zázrakom sa v mohutnej miere prejavil už v päťdesiatych rokoch.

Dve svetové vojny

Plodom kapitalizmu je rozvoj techniky, ktorý nadobudol také dimenzie, že jeho dôsledky boli (najmä pre politikov) nepredvídateľné. Raymond Aron sa zamyslel nad mechanizmom vypuknutia oboch svetových vojen. Poukázal na okolnosť, že historici (vlastne až dodnes) sa sústredili v prípade prvej svetovej vojny na mechanizmus rozhodovania a diplomatické pozadie jej rozpútania, no chýbalo im pochopenie širšieho pozadia problému. Lenže podľa Arona je pojem imperializmu marxistickým mýtom, ktorý vznikol na základe nepochopenia ekonomického mechanizmu modernej spoločnosti. Paul Johnson k tomu dodáva, že je to dokonca absurdná koncepcia konšpirácie.

Eric Hobsbawm ukazuje, že príčina prvej svetovej vojny predsa len spočívala v neschopnosti vtedajších mocností rozdeliť si svet, že kapitalizmus 19. storočia naozaj v 20. storočí smeroval k deleniu sveta a zároveň k tomu, čo sa dnes nazýva globalizácia. Aron si však neuvedomil, že okrem naozaj zjednodušenej koncepcie imperializmu u Rózy Luxemburgovej a V. I. Lenina, existovala aj Kautského koncepcia. Kautský tvrdil, že v imperializme kapitalizmus ešte nevyčerpal svoje vývojové možnosti, že príde ešte "ultraimperializmus" zjednocujúci celé svetadiely.

Zvyčajne sa poukazuje na to, že technika spôsobila kvalitatívny zvrat vo vedení vojny, čo sa prejavilo najmä v absurdnom charaktere prvej svetovej vojny: státisícové až miliónové straty a maximálne vyčerpanie ekonomiky. Avšak svetová vojna vyvolala nutnosť centralizácie ekonomických síl a politických právomocí takým spôsobom, že je tu predobraz totalitného štátu. V druhej svetovej vojne sa jednak zmenili technické prostriedky a vojenská taktika, no hlavnou obeťou je už civilné obyvateľstvo.

Z utópie nočná mora

Ruská revolúcia (čo uznávajú všetci traja historici) bola dôsledkom prvej svetovej vojny. Ak by sa zabránilo jej vypuknutiu, ruskí boľševici by boli ostali okrajovou radikálnou skupinou. Lenže Rusko bolo predsa len zrelé na revolúciu. Eric Hobsbawm kladie otázku, na aký typ revolúcie. Boľševické projekty boli utópiou, za ktorú Rusko zaplatilo strašnú cenu. No treba sa tiež spýtať, či niekedy bolo možné implantovať do Ruska západný politický a ekonomický systém. Okrem boľševickej utópie tu však bola aj fašistická utópia. Utopická je totiž aj predstava, že vývoj spoločnosti automaticky zaručí starostlivosť o "čistú rasu". Kým boľševická utópia mala aspoň formálne racionálnu podobu, najmä nacistická utópia hlásala zrieknutie sa vlastného rozumu a podľahnutie iracionálnym silám.

Relativizácia hodnôt

Paul Johnson neoprávnene pripisuje etický relativizmus nepochopeniu Einsteinovej teórie relativity. Lenže okolnosť, že 20. storočie bude "storočím nihilizmu", predpovedal už na sklonku 19. storočia Friedrich Nietzsche. Johnson v Nietzschem vidí iba ateistu, ktorý vyhlásil, že Boh je mŕtvy. Nietzsche však koniec náboženstva spájal s pokrytectvom a dvojakosťou panujúcej morálky a pri troche zlomyseľnosti sa dá predpokladať, ako by si "zgustol" na Johnsonovom pokrytectve.

Najparadoxnejšie však je, že 20. storočie spochybnilo najposvätnejšiu hodnotu 19. storočia - ideu pokroku. V jej mene sa napríklad uskutočnila Francúzska revolúcia. Idea pokroku znamená nielen predpoklad nepretržitého vývoja spoločnosti k "lepšiemu", ale aj vieru, že práve nesloboda je najväčšou prekážkou pokroku. V 20. storočí sa ukázalo, že zjednodušená viera v pokrok je naivná.

Vedecko-technická revolúcia

Vieru v pokrok sprevádzal naivný predpoklad, že technický rozvoj bude automaticky prinášať zlepšenie životných podmienok ľudí, že budúcnosť bude automaticky ružová. Pravda, už Julesa Verneho, ktorý vo väčšine svojich románov poeticky vykresľoval možnosti, ktoré prináša technika, napadlo, že pokrok sa môže zneužiť. V románe Vynález skazy popisuje ničivú zbraň a v románoch Dobrodružstvá Barsacovej výpravy a Oceľové mesto dokonca popisuje vládu zločincov, ktorí majú k dispozícii nielen moderné zbrane, ale aj monitorovaciu a odpočúvaciu techniku. Toto storočie charakterizuje však aj netušený rozvoj masových komunikačných prostriedkov: filmu, rozhlasu a neskôr televízie. Tieto prostriedky dali netušené možnosti manipulácie s ľudským vedomím. Bol to najmä film a neskôr televízia, ktoré začali vytvárať náznaky toho, čo dnes nazývame virtuálnou realitou. Najmä nacistické Nemecko v maximálnej miere využívalo možnosti rozhlasu a filmu. Dnes sa často kladie otázka, čo by Hitler dosiahol, ak by mal k dispozícii televíziu.

Kedy sa skončilo 20. storočie

Dnes sa často opakuje, že 20. storočie sa neskončí silvestrovskou nocou 1999, ale až 31. decembra 2000. To je však problém kalendárneho času. V skutočnosti bolo týchto sto rokov veľmi krátkych, odštartovali ich výstrely v Sarajeve a odzvonili im kľúče demonštrantov na námestiach v roku 1989. Toto storočie na svetovej politickej scéne charakterizovalo súperenie mocností: po druhej svetovej vojne napokon súperili iba dve mocnosti, teraz už existuje iba jediná. Možno ho v budúcnosti historici nazvú "americkým storočím". Americký zásah rozhodol nielen o výsledku prvej svetovej vojny, ale neskoršia izolacionistická politika ho znehodnotila. Podľa Johnsona svetová hospodárska kríza započatá v USA spustila mechanizmy vedúce k vzniku druhej svetovej vojny, a až potom sa USA úplne ujímajú svojej úlohy. Lenže v dnešnej dobe už nemajú globálneho protivníka...

Európa ale nedohrala svoju historickú úlohu a zanedlho po druhej svetovej vojne sa začal proces jej zjednocovania. Môžeme tvrdiť, že európske 20. storočie sa ešte neskončilo, že sa skončí až prijatím krajín stredovýchodnej Európy do Európskej únie. Je tu však Čína, ktorá po revolúcii v roku 1949 už nechce byť objektom, ale subjektom svetových dejín. Bude 21. storočie čínskym storočím? Čína však ešte stále nadväzuje na niektoré tradície ruskej revolúcie. Na druhej strane, Rusko bolo svetovou mocnosťou v tomto storočí iba v období, keď sa nazývalo Sovietskym zväzom... Sú tu aj iné možnosti vzniku silových centier. Proces zjednocovania islamského sveta stále pokračuje. Islamský letopočet má iný východiskový dátum - tam si na koniec milénia budú musieť počkať ešte okolo šesť storočí. Dnes nemôžeme ani len hádať, aký bude svet v roku 2622.

Nádej a skepsa

Historik Eric Hobsbawm napísal, že "krátke 20. storočie sa končí v problémoch, ktorých riešenie nik nepozná a nik ani netvrdí, že ich pozná". Storočie sa skončilo v globálnom chaose, ktorého charakter nie je jasný a neexistuje mechanizmus, ktorý by bol schopný, ak už nie tento chaos ukončiť, tak ho aspoň kontrolovať. Ľudstvo však stojí pred katastrofálnym demografickým a ekologickým problémom. Stúpenci ekologickej politiky majú pravdu v tom, že ekonomický rast je treba natoľko znížiť, aby bol trvale udržateľný. Navyše sa prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými krajinami. Tiež neexistuje mechanizmus, ktorý by zabraňoval jej prehlbovaniu. Porážka sovietskeho systému na začiatku 90. rokov bola západnými komentátormi považovaná za triumf kapitalizmu a liberálnej demokracie. Teraz na konci storočia sa ukazuje, že kým hodnoty demokracie sú viac-menej všeobecne akceptované, hoci sa termínu demokracia často bude dávať vlastná nálepka, kapitalizmus už také nadšenie nevyvoláva.

Hobsbawm píše: "Žijeme vo svete zachvátenom, vykorenenom a transformovanom titanským ekonomickým a vedecko-technickým procesom vývoja kapitalizmu, ktorý dominoval v uplynulých dvoch či troch storočiach. Vieme, alebo sa aspoň môžeme s veľkou pravdepodobnosťou domnievať, že tento proces nemôže pokračovať donekonečna." Svet na konci tohto storočia sa ocitol v kríze, ktorá ohrozuje samotnú fyzickú existenciu ľudstva. Vedecko-technická revolúcia dala ľuďom k dispozícii sily, ktoré môžu zničiť život na tejto planéte. Aj keď východisko nie je jasné, minulosť sa už nebude môcť opakovať, bude musieť prísť niečo nové, hoci dnes ešte ani len netušené.

Skepsa by však nemala zahubiť nádej. Ľudstvo má predsa v rukách prostriedky, ktoré by každému jednotlivcovi mohli umožniť žiť znesiteľný život. Zároveň je tu z milosti skúsenosť, že sa (aspoň zatiaľ) vždy podarilo každú krízu vyriešiť. Bolo však treba mať dve neľahko zlučiteľné veci: rozum a odvahu.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984