Reklama
Reklama

Lásky a lásočky

Sľúbili sme si lásku? Zabudnite. Možno som zvláštna povaha, ale nikdy nič nesľubujem. Pomôžem. Spravím. A po celý život milujem. Láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Zvíťazila? Pravda víťazí? Láska hory prenáša?
Počet zobrazení: 854

 

Sľúbili sme si lásku? Zabudnite. Možno som zvláštna povaha, ale nikdy nič nesľubujem. Pomôžem. Spravím. A po celý život milujem. Láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Zvíťazila? Pravda víťazí? Láska hory prenáša?

Bojím sa veľmi, čím väčšmi sa snažím oživovať si pamäť, precítiť tých, čo boli nadšení, aj tých, čo sú - neviem prečo - sklamaní, že nič a nikde vôkol sa nehovorí, ani nespieva o láske. Miesto kľúčikovania sa kľučkuje slalomom výčitiek a urážok, z koridorov sa stali tunely, z prezliekačov svetrov prezliekači kabátov. A láska? Nik sa nepamätá, a načo, zabudnite.

Takéto povzdychy však bývalí revolucionári omráčení takmer partizánskou slávou spomienok radšej nevnímajú. Namiesto pompéznych osláv by bola namieste aspoň štipka sebareflexie. Kam sme sa to dostali a prečo. Ale to je už intelektuálne trochu náročnejšie ako strieľať zátkami zo šampanského. Paradoxné je, že dnes majú najmenšiu schopnosť kriticky sa pozrieť na súčasnosť práve študenti. Jedni sa dostali do funkcií a tvrdia, že november im poskytol množstvo príležitostí, iní zúfalo zháňajú byt, prácu, lieky. No ani jedna skupinka sa nebúri. Apatia prerástla mladým ľuďom cez hlavy. Ich myslenie je na rozdiel od študentov povedzme zo šesťdesiatych rokov plné konformizmu, nedostatku invencie, pasívneho prijímania téz, ktoré sú mladému človeku bytostne cudzie. V tom vidím najväčšie nebezpečenstvo pre budúcnosť. Nositeľmi nádeje sa totiž nemôžu stať politické frázy. A my sme im, zdá sa, podľahli.

Autor tej prekrásnej melódie a úprimne myslených slov skončil medzi prvými vyhodený za dverami revolúcie. Škoda, Ivan. A ďalší pesničkár, ktorý prišiel do vlasti dospievať a umrieť, zakončil piesňou: "Nechcel som žiť v Protektoráte Böhmen und Mähren..." Škoda, Karle. A fantastický režisér, ktorý sa chystal zvelebiť nezabudnuteľné chvíle dejín, s hrôzou zistil, že ľudia si už nepamätajú vôbec nič, neveria ničomu a ani nevedia, aké zástavy to vtedy v novembri viali na námestí SNP. Škoda Juraj, však?

Bola som v Pribinovom meste Nitre na besede s ľuďmi múdrymi, vzdelanými, zvedavými, ktorí odovzdali kusy životov a vagóny práce a umu pre bohatstvo našej spoločnosti. V tichu Klubu seniorov bola pohoda hrejivá, prívetivá, nežná. To je ono, blyslo mi hlavou. V jednote je sila, áno, ak ide o pozitívne hodnoty a nie búranie. A témy? Ohromilo ma, že ľudia, ktorí by mali právo byť najviac sklamaní, nemodlikajú a nefňukajú, ale zaujíma ich celkom iný, čistý svet: krása, poézia, medziľudské vzťahy, rodina, príroda... Možno toto je tá láska.

Mám doteraz dobrý pocit, že pamäť národa nie je v kontajneri a tí, čo vedia, ba aj predvídajú, nestrácajú čas hľadaním vinníkov mimo seba. Moje presvedčenie je veľmi jednoduché, po rodičoch: moja mama bola hlboko veriaca, učila ma veriť v kráľovstvo nebeské. Otec bol hlboko veriaci, učil ma veriť v zázraky ľudskej práce, v silu človeka dokázať stvoriť spravodlivé kráľovstvo aj na tejto zemi. Boli to len zdanlivo protiľahlé viery. Obaja pracovali od úsvitov do súmrakov, tu, na tejto zemi a verím, že takisto, a možno zas aj za druhých a pre druhých to robia kdesi tam hore. Hanbila by som sa nebyť ich dcérou a zvaľovať čosi na iných. Červenala by som sa pri takom podvode sľubovať čosi, čo sama nesplním.

Preletela som titulky v tlači, českej aj slovenskej. Z hesiel nežnosti ostalo málo, žiadna láska. Už vtedy zazvonili: Lopatami po nich! Terajšie titulky vyrátam bez komentára: Páchatelia unikajú. Pripravení na štrajk. Pomôžte týraným deťom. Bučina bez výrobnej činnosti. Stagnujúci systém. Inter Bratislava - FC Nantes 0:7. Príšerná bolesť - otrasný pohľad. Každé šieste auto zdarma. Nastala stabilita blbosti. Kulturní šok. Benzín se bude opět zdražovat. Rok 1999, rok nejnižší důvěry. Návrat do stredoveku. A jednako verím, že romantici revolúcií, tá mizivá menšina, mali pravdu. Ľudia chcú žiť mäkšie na tejto tvrdej zemi, chcú byť lepší, túžia po slobode aj po láske. Skutočnej. Verím v tých, ktorí nevolajú večne po pomste a nechcú minulú nenávisť nahrádzať novou. Patrím medzi tých, čo vyznávajú Descartesovo: Myslím, preto som.

Mysleli si vôbec čosi tí, čo v predvečer výročia "nežnej" odstránili sochu Jána Švermu v Prahe? Myslelo Slovensko, to hrdé, to národné, že by sa patrilo aspoň pripomenúť, že nám tam demontovali hrdinu Povstania, ktorý práve za slobodu položil život? Boli to tí istí, čo po prevrate v Prahe odstránili Hviezdoslavovu ulicu? Alebo ich slovenskí bratia a sestry, čo v Bratislave odstránili ulicu Wolkerovu? A čo robili deti a vnuci Kysučanov, ktorých Peter Jilemnický na Kysuciach učil čítať a písať, keď zbúrali v Čadci jeho sochu? A ešte doplnok pre tých, čo veľkú sľubovanú lásku premenili na lásočky ku kariére, akciám, peniazom, podnikom: nespievajte, necengajte, nevysvetľujte a najmä nevyslovujte slovo, s ktorým nemáte nič spoločné. Z televízie aj tlače už slovo láska vymizlo. Chvalabohu. Ináč by som sa neopovážila priznať sa k môjmu celoživotnému vyznaniu: Milujem, teda som.

Láska sa nikomu nesľubuje. Nezabudnite.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama