Reklama
Reklama

Svetová hospodárska kríza 1929

Len málo katastrof prevýšilo svetovú hospodársku krízu z roku 1929. Trhové hospodárstvo síce od XIX. storočia sprevádzali pravidelné výkyvy konjunkturálneho cyklu, no kríza z roku 1929 mala celosvetový charakter a povestný "odraz od dna" akosi pridlho neprichádzal. Hoci historici a ekonómovia sa dnes zhodujú nielen v popise Veľkej krízy a v stanovení jej príčin, v našej dobe spochybňujú zásluhy tých, čo mali najväčšie zásluhy na jej prekonaní - amerického prezidenta F. D. Roosevelta a britského ekonóma J. M. Keynesa.
Počet zobrazení: 3883

Len málo katastrof prevýšilo svetovú hospodársku krízu z roku 1929. Trhové hospodárstvo síce od XIX. storočia sprevádzali pravidelné výkyvy konjunkturálneho cyklu, no kríza z roku 1929 mala celosvetový charakter a povestný "odraz od dna" akosi pridlho neprichádzal. Hoci historici a ekonómovia sa dnes zhodujú nielen v popise Veľkej krízy a v stanovení jej príčin, v našej dobe spochybňujú zásluhy tých, čo mali najväčšie zásluhy na jej prekonaní - amerického prezidenta F. D. Roosevelta a britského ekonóma J. M. Keynesa.

John M. Keynes patril k onej skupinke ekonómov, ktorí dostávajú možnosť odísť z univerzitnej katedry a zasahovať do politiky. Pravda, s ním to bolo zložitejšie, na mierovej konferencii vo Versailles jeho návrhy nebrali vážne. Až po druhej svetovej vojne vznikol Medzinárodný menový fond či Svetová banka a plán rekonštrukcie povojnovej Európy sa (pri troche spravodlivosti) nemal volať Marshallov, ale Keynesov. Dvadsiateho prvého októbra 1929 sa začal krach na newyorskej burze. Iba za týždeň dosiahli straty 15 miliárd amerických dolárov. Index priemyselnej výroby v USA klesol zo 119 v roku 1929 na 64 v roku 1932. Zahraničný obchod USA klesol o 60 %, nominálne mzdy o 35 %.

Niektoré príčiny neskoršieho krachu na newyorskej burze uznávajú všetci: "nafúknuté" ceny akcií, zakladanie pochybných špekulatívnych akciových spoločností, dobrodružná úverová politika bánk. Lenže je tu aj politická príčina: Spojené štáty sa vstupom do prvej svetovej vojny stali globálnou veľmocou, ktorej vedúca úloha bola čoraz zrejmejšia, pretože ju podporovala ekonomická sila. K moci sa však dostali záujmy presadzujúce izolacionistickú politiku. K tomu všetkému (ak mám zjednodušovať a možno byť aj trocha demagogický) republikáni považovali štát iba za nočného strážnika či dojnú kravu pre najsilnejších podnikateľov, ale čo i len menší zásah štátu do ekonomiky im zapáchal boľševizmom.

V roku 1932 vyhráva prezidentské voľby F. D. Roosevelt. Hneď po jeho nástupe do úradu nasleduje povestných sto dní reforiem. Za tri mesiace poslušný Kongres schválil viacero zákonov, ktoré hlboko zasiahli do ekonomického života krajiny. Pravda, treba uznať najmä v dnešnej dobe často vyslovovaný argument, že Rooseveltove reformy prišli až po tom, čo kríza dosiahla najnižší bod a ekonomika sa začala zotavovať. Lenže, naopak možno tvrdiť, že tieto reformy ozdravovací proces ekonomiky urýchlili.

Roosevelt zaviedol štátnu kontrolu peňažného obehu, zaistil štátne intervencie v prospech drobných podnikateľov, vklady radových občanov v bankách získali štátnu záruku. Prijal sa rozsiahly program sociálneho zákonodarstva, systém kolektívnych zmlúv, vymedzila sa dĺžka pracovnej doby, určili sa pravidlá pre zamestnávanie žien a mladistvých, vytvoril sa priestor pre pôsobenie odborových organizácií v podnikoch, a napokon, vybudovali sa zárodky (v porovnaní s európskymi krajinami) systému sociálneho poistenia a podpôr v nezamestnanosti. Samozrejme, že nie všetko sa podarilo presadiť za pár mesiacov, no Roosevelt musel proces sociálnych a ekonomických reforiem zabrzdiť po zatiahnutí USA do svetovej vojny.

Roosevelt a Keynes

Teóriu štátnych zásahov a štátnej regulácie ekonomického mechanizmu vypracoval Keynes ku koncu prvej svetovej vojny. Už sme naznačili, že (napriek jeho autorite) sa tieto teórie nebrali vážne. Musela prísť svetová hospodárska kríza... Keynes má prívržencov aj medzi poprednými americkými ekonómami. Najvýznamnejší z nich bol R. G. Tugwell, ktorý bol členom povestného Rooseveltovho "brain trustu". Lenže, keď Keynes navštívil USA a stretol sa s Rooseveltom, títo dvaja muži si neporozumeli. Príčina je však možno až príliš jednoduchá, Roosevelt si želal, aby sa New Deal spájal výlučne s jeho menom a Keynesa zasa šokovalo, že politik, ktorý začal realizovať jeho teórie, nebol nielen ochotný, ale ani schopný s ním diskutovať o teoretických aspektoch tejto politiky.

Pohľad z prelomu storočia

Historik Paul Johnson obviňuje Tugwella, že bol "veľký stalinský propagátor centrálne plánovanej ekonomiky". Nie je to však pravda z viacerých dôvodov. Keď svojho času V. I. Lenin pri zavádzaní Novej ekonomickej politiky vyslovil na Keynesovu adresu zopár vľúdnych slov, ten mu odpovedal, že medzi jeho koncepciami a politikou boľševikov je jednoznačný rozdiel: boľševici mechanizmus trhovej ekonomiky nahradili mechanizmom direktívneho riadenia ekonomiky, kým on chce pre trhovú ekonomiku stanoviť iba pravidlá hry. Keynesove koncepcie sa nikdy v ZSSR neuplatňovali. Možno však tvrdiť, že sa ním inšpiroval "dirigent" nacistickej ekonomiky H. Schacht a tiež Mussoliniho ekonómovia. Tu je treba zdôrazniť, že Keynes nikdy nevyslovoval sympatie k totalitným režimom. Podobne to platí aj pre jeho žiaka Tugwella, ten nanajvýš konštatoval úspešnosť sovietskych päťročníc.

V dnešnej dobe už Keynes vypadol takpovediac z kurzu. Za autority sú považované také mená ako Hayek či Friedman. Odporcovia keynesiánstva mali veľký vplyv aj na transformáciu ekonomík v bývalom sovietskom bloku. Dnes sa v ekonomike USA prejavujú niektoré zlovestné príznaky "prehriatia". Zažili sme pred krátkym časom prudký pád sľubných ázijských tigríkov. Svetu hrozí repríza podobnej krízy, akou bola tá v roku 1929. Občas sa ozývajú tiché hlasy pripúšťajúce takúto možnosť. Sú však tiché z obavy, aby nešlo o "samosplňujúce sa proroctvo".

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama