Reklama
Reklama

Spor o štátny rozpočet

V každej demokratickej krajine je štátny rozpočet najkontroverznejším bodom rokovania zastupiteľského zboru. Opozícia zvyčajne bojuje doslova o každý halier štátnych výdavkov, pretože pred voličmi sa chce prezentovať ako ochranca ich záujmov.
Počet zobrazení: 509

V každej demokratickej krajine je štátny rozpočet najkontroverznejším bodom rokovania zastupiteľského zboru. Opozícia zvyčajne bojuje doslova o každý halier štátnych výdavkov, pretože pred voličmi sa chce prezentovať ako ochranca ich záujmov. Nepochybne by však bolo horšou alternatívou, ak by vládny návrh štátneho rozpočtu vyvolal nadšený súhlas poslancov, ktorí by ho vzápätí automaticky odhlasovali. Bol by to očividný a rukolapný dôkaz, že nejde o demokratickú krajinu.

Tvorba štátneho rozpočtu je v istom zmysle protikladom tvorby toho rodinného. Rodina má obvykle k dispozícii viac-menej fixnú sumu, ktorú je potrebné rozdeliť predovšetkým na prevádzku domácnosti a na životné potreby jej príslušníkov. Výdavky navyše sú možné iba vtedy, ak sú zabezpečené základné potreby. Ak si chce rodina požičať, ide (aspoň v prípade tej normálnej) o investíciu, ako je nákup nábytku či rozšírenie bytu. Každému je jasné, že sa za hranicu finančných možností rodiny nemožno zadlžovať. Štátny rozpočet sa tvorí opačným spôsobom. Sú tu požiadavky jednotlivých rezortov a tie sa plnia podľa sily, ktorú predstaviteľ rezortu (napríklad minister) dokáže vyvinúť. Možnosti štátnej kasy sa zohľadňujú až na druhom mieste, štát si predsa môže požičať a zadlžiť sa viac ako priemerná rodina. S rodinnými dlhmi má však štátny dlh spoločné to, že ho nakoniec musí tiež splácať občan, predovšetkým radový.

Ak máme v parlamente poslancov, ktorí budú naozaj brániť záujmy radových voličov, tak tam pôjde o dve veci. Po prvé, štát musí zabezpečiť fungovanie, a teda aj financovanie inštitúcií, za ktoré nesie zodpovednosť a ktoré sú životne dôležité pre spoločnosť. Po druhé musí dbať o to, aby nemrhal prostriedkami, ktoré nie sú jeho vlastníctvom, ale ktoré mu občania iba zverili a mal by im ich vyúčtovať.

Toto by malo platiť za všetkých okolností. Lenže, ako sa už stalo okrídleným úslovím, na Slovensku je to inak. V štandardných pomeroch pravica obviňuje ľavicu z márnotratnosti, u nás ju chváli za pochopenie, že treba mať čo najreštriktívnejší štátny rozpočet. Lenže, pochvaly pravice u ľavicových voličov spôsobujú zmenu ich preferencií. Síce chápu nutnosť uťahovania opaskov, ale zároveň by chceli vedieť, ktorá dierka bude posledná. Už pridlho sa im sľubujú lepšie časy, ktoré sa napriek všetkým politickým a ekonomickým zmenám akosi nechcú dostaviť. Hrozí tu navyše, že nielen za vysokoškolské vzdelanie, ale za nezanedbateľnú časť štandardnej zdravotnej starostlivosti bude treba platiť.

Uťahovanie opaskov však môže mať jediný dôvod. Štátny rozpočet by mal byť koncipovaný tak, aby v čo najkratšom čase a v čo najväčšej miere inicioval hospodársky rast. Radový občan si dnes musí klásť otázku: mám byť ešte trpezlivý a čakať, že sa dostaví ozdravenie ekonomiky? Súčasná odpoveď pracujúcich je nateraz zrejmá, poskytujú vládnej koalícii ešte istý čas na zlepšenie hospodárskej situácie. Lenže netrpezlivo očakávaný obrat by sa mal dostaviť naozaj v priebehu niekoľkých mesiacov. Vláda by nemala súčasné ticho chápať ako prejav neobmedzenej dôvery, ale skôr nádeje, že bude lepšie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama