Reklama
Reklama

Chceme brániť ľavicové hodnoty

Na stránkach nášho týždenníka sa už hovorilo o obnove sociálnej demokracie u nás. Sformovala sa vlastne z dvoch skupín. Neskoršiemu prvému predsedovi strany Ivanovi Pauličkovi sa podarilo združiť starých sociálnych demokratov a my dvaja sme patrili ku skupinke, ktorá sa stretla na zakladajúcej schôdzi Strany demokratického socializmu, kde sme sa dohodli, že by to bolo treba robiť inak. Ku koncu roku 1989 došlo k stretnutiu týchto skupín, kde sa rozhodlo o obnove činnosti sociálnej demokracie, čo sa potom aj realizovalo.
Počet zobrazení: 1022

Jaroslav Volf

Narodil sa 3. apríla 1952 v Hodoníne. Po maturite v roku 1970 odchádza študovať chémiu na Chemicko-technologickú fakultu SVŠT v Bratislave. Pracoval najskôr vo výrobe v bývalých Chemických závodoch Juraja Dimitrova, potom sa však preorientoval na výskumnú činnosť v oblasti prognostiky rozvoja chemického priemyslu, ukončil aj postgraduálne štúdium na VŠE. Pred rokom 1989 nebol členom žiadnej politickej strany. Po novembrovom prevrate v roku 1989 bol jedným z iniciátorov obnovenia činnosti sociálnej demokracie na Slovensku. Profesionálnym politikom sa stáva od roku 1992, keď sa predsedom SDSS stal Alexander Dubček. Začína pracovať ako podpredseda. Po tragickej Dubčekovej smrti vedie stranu ako podpredseda, do funkcie predsedu ho zjazd potvrdil v roku 1993 a túto funkciu zastáva dodnes. Jeho politické postavenie potvrdil aj tohtoročný zjazd. Po voľbách v roku 1994 bol zvolený za poslanca NR SR v rámci koalície Spoločná voľba a v roku 1998 v rámci Slovenskej demokratickej koalície. V roku 1975 sa oženil. Jeho manželka je právnička . Má dve deti, staršia dcéra bude mať onedlho 25 rokov a končí štúdium práva, mladší syn bude mať 18 a tento školský rok maturuje.

Na stránkach nášho týždenníka sa už hovorilo o obnove sociálnej demokracie u nás. Sformovala sa vlastne z dvoch skupín. Neskoršiemu prvému predsedovi strany Ivanovi Pauličkovi sa podarilo združiť starých sociálnych demokratov a my dvaja sme patrili ku skupinke, ktorá sa stretla na zakladajúcej schôdzi Strany demokratického socializmu, kde sme sa dohodli, že by to bolo treba robiť inak. Ku koncu roku 1989 došlo k stretnutiu týchto skupín, kde sa rozhodlo o obnove činnosti sociálnej demokracie, čo sa potom aj realizovalo.

V podstate to naozaj tak prebiehalo. Chcel by som však zdôrazniť niečo iné, nik z tých, čo obnovovali sociálnu demokraciu nebol profesionálny politik. Pravda, niektorí sme sa poznali už dávnejšie, vedeli sme o svojich politických názoroch, takí ľudia boli aj na mojom bývalom pracovisku. Mojim kolegom tu bol Ľubor Bystrický, budúci podpredseda SDSS a dnešný veľvyslanec v Rakúsku. Dopočuli sme sa jednak o vznikajúcej Strane demokratického socializmu i o začínajúcej sa obnove sociálnej demokracie. Pravda, aj môj školiteľ na pracovisku doc. Ďurkovič na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT sa poznal so starými sociálnymi demokratmi. Vznikala teda skupina, kde boli starí sociálni demokrati, no skúšali sme nadviazať aj kontakt so Stranou demokratického socializmu, no vtedy sa nám veľmi nepozdávala, mala také zvláštne prvky... Radšej sme sa dali dokopy so skupinou okolo pána Pauličku a tak vznikol základ pre obnovujúcu sa sociálnu demokraciu, ktorá sa obnovila v januári 1990 na stretnutí v Bratislave, kde sme prijali aj prvé programové tézy (tu musím podotknúť, že som bol ich autorom). Na tomto stretnutí už boli zástupcovia aj z iných častí Slovenska, z Košíc, zo Žiliny, z Humenného. Začiatkom februára 1990 sa už konal zjazd strany, kde bol za prvého predsedu zvolený Ivan Paulička.

Veľkú pomoc poskytli rakúski a českí sociálni demokrati, menovite musím spomenúť dnes už zosnulého Přemysla Janýra, ktorý SDSS pomohol nadviazať kontakty s SPÖ. Lenže, už vtedy sa začínajú problémy. V Prahe si želali mať jednotnú celoštátnu stranu, Horákovo vedenie akosi nedokázalo pochopiť, že na Slovensku by celoštátna sociálna demokracia už vôbec nemala úspech a potom negatívnu úlohu zohrala okolnosť, že ČSSD vo voľbách v roku 1990 volebnú koalíciu prezentovala v oboch častiach štátu ako jednotnú stranu. Sociálni demokrati však skončili zle v oboch častiach federácie.

Je pravda, že vtedy, v tej eufórii, pomoc zvonka bola jednak výraznejšia a že naozaj zohrala svoju úlohu. Už som spomínal, že ľudia, čo obnovovali sociálnu demokraciu, boli v politike vlastne amatéri, že sa mnohému museli učiť takpovediac za pochodu a túto pomoc sme možno ani nevedeli náležite využiť. Na spomínanom prvom stretnutí naozaj pán Janýr bol, mal to z Viedne k nám blízko. Pri prvých slobodných voľbách v roku 1990 sme dostali pomoc aj z Rakúska, bolo to vytlačenie našich plagátov, letáčikov, poskytli nám základné prístrojové vybavenie. V Prahe, žiaľ, naozaj vtedy prevládalo krídlo vedené profesorom Horákom, ktoré sa nevedelo zbaviť nostalgie za bývalou predvojnovou československou sociálnou demokraciou a snažilo sa bez ohľadu na historický vývoj a politické podmienky na Slovensku reštaurovať situáciu, aká v sociálnej demokracii bola pred rokom 1948. Naozaj s tým bolo veľa roboty, nakoniec takéto postoje mali silný vplyv v českej strane až do roku 1992, trvali aj v období, keď bol na čele našej sociálnej demokracie Boris Zala a Alexander Dubček.

Vďaka Dubčekovmu predsedníctvu sa SDSS dostala do československého Federálneho zhromaždenia, ale aj tak celkové výsledky neboli také, ako sa očakávalo. Stále však vyvstáva otázka, kto rozhodol, že sa zrušila dohoda s SDĽ a SDSS išla do volieb sama, čo malo neblahé dôsledky. Rok 1992 má predsa v našich dejinách osudový význam. Ako by dopadli niektoré osudové rozhodnutia politikov, ak by boli SDĽ a SDSS išli do volieb spoločne?

Bolo to pre nás veľmi zložité. Naozaj sme dosť dlho vyvíjali mimoriadne úsilie, aby sme získali Alexandra Dubčeka za predsedu našej strany. Je o tom rozsiahla korešpondencia, ktorú mám ja sám, i niektorí ďalší členovia. Pravdu povediac, Alexander Dubček svoju činnosť vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia považoval za mimoriadne dôležitú a o vstupe do SDSS sa rozhodol v období veľmi tesne pred voľbami, prakticky sa celá záležitosť realizovala až v marci 1992, necelé tri mesiace pred voľbami, čo bolo veľmi - veľmi neskoro. Navyše Alexander Dubček nechcel kandidovať do Slovenskej národnej rady, napriek tomu, že sme sa mu snažili pragmaticky vysvetliť význam podobného kroku, ale on asi pociťoval vnútornú potrebu pokračovať v práci vo Federálnom zhromaždení, pokračovať v budovaní konsenzu medzi slovenskou a českou časťou federácie, pokračovať v snahe, aby federácia bola naozaj rovnocenným zväzkom oboch národov, českého i slovenského a (aspoň ja sa tak domnievam) považoval to za svoje poslanie. Nedal sa preto žiadnymi argumentmi presvedčiť, aby kandidoval do SNR, čo by bolo znamenalo, že slovenský parlament by mal úplne iné zloženie. Na českej strane do ČNR kandidovala iná garnitúra politikov, čo Dubček akosi nechcel vidieť. Jemu to však nevyčítam, pretože chápem, že v tom videl svoju povinnosť. K tomu rozhodnutiu, že sme dali Dubčekovi prednosť pred SDĽ. Viete, žiaľ takáto formulácia otázky nám bola vnútená zvonka. Ja by som si dnes dokázal spätne predstaviť, že sme mohli ísť aj s SDĽ, aj s Dubčekom, no vtedy sa vyvinula situácia jednak v medzinárodnom kontexte, ale aj v Českej republike, kde bol výrazný tlak na Dubčeka, aby sa nespájal so vtedajšou SDĽ (v terminológii aká sa vtedy používala "postkomunistami"), ktorej transformácia na modernú ľavicovú stranu nebola ešte zavŕšená. Tvrdilo sa, že takýto Dubčekov krok by sa chápal ako jeho návrat späť ku komunistom a teda aj pre neho to bola veľmi ťažká dilema a rozhodoval sa pod silným tlakom pravicových síl a nechcel dať žiadnu zámienku na zosilňovanie takýchto tlakov. Viete, keď tu bolo také osudové rozhodovanie, keď tu bola šanca získať Alexandra Dubčeka na čelo našej strany, museli sme sa zrieknuť šancí, ktoré prinášala koalícia s SDĽ, hoci sme si veľmi dobre uvedomovali riziká nášho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie však nebolo výsledkom rozhodnutia iba jednej osoby, vedenie našej strany dalo prednosť šanci byť pod vedením Dubčeka pred šancami, ktoré prinášala koalícia s SDĽ. V tomto období na Slovensku začal stúpať hviezda Vladimíra Mečiara a my sme si veľmi dobre uvedomovali, aké reálne šance má naša strana, hoci mala na čele takú významnú osobnosť, akou bol Alexander Dubček.

Lenže potom to dopadlo tak, ako to dopadlo. SDSS čoskoro stratila poslancov vo Federálnom zhromaždení a na ďalší vývoj mala iba vplyv mimoparlamentnej strany. Do parlamentu sa dostala až v roku 1994. Vtedy už došlo k spojeniu SDSS a SDĽ v rámci volebnej koalície Spoločná voľba...

Za seba môžem povedať, že od počiatku som sa usiloval o určitú formu integrácie ľavicových síl na Slovensku. Spomeniem vec, ktorá je už dávno zabudnutá, ale ktorá sa v historickom kontexte ešte objaví a to boli pokusy vytvoriť na Slovensku tzv. Sociálnu úniu. Nechám teraz bokom politologické úvahy o vhodnosti či primeranosti takéhoto názvu tohto zoskupenia, ale bolo to ešte v roku 1991 a boli to snahy o komunikáciu dokonca aj s vtedajšou komunistickou stranou, ktorá iba začínala svoj transformačný proces na Stranu demokratickej ľavice, s vtedajšou Obrodou, ktorá sa vtedy ešte nachádzala na pôde VPN a ďalšími organizáciami, ktoré boli ľavicového zamerania. Aj pred príchodom Dubčeka do SDSS v roku 1992 som bol pôvodcom myšlienky o možnej spolupráci s SDĽ. Preto si dovolím povedať, že som mal svoju úlohu aj pri vzniku Spoločnej voľby v roku 1994, kde sa po prvý raz táto snaha realizovala, hoci nie veľmi úspešne. Neúspech bol možno podmienený okolnosťou, že to bol prvý pokus, boli tu tlaky profesionálnych agentúr, ktoré nám vtláčali svoje predstavy a voči verejnosti boli anonymné. Išlo napríklad o názov koalície a spôsob vedenia predvolebnej propagandy. Ja to napriek neúspechu považujem za pokus, ktorý predznačuje budúcu spoluprácu ľavice, hoci sa to dnes ešte tak nerysuje, ale politický vývoj predsa nie je priamočiary a v dohľadnej budúcnosti sa budeme musieť vrátiť k takémuto projektu a tento projekt nám aspoň dal určitý obraz, a môžeme sa poučiť z jeho pozitív i negatív. Spoločnú voľbu hodnotím ako veľmi pozitívny krok. Pravda, nielen dnes, ale už aj vtedy by som si vedel predstaviť iný názov, inú prezentáciu takéhoto zoskupenia. Dúfam, že nabudúce sa to podarí už lepšie.

Čo viedlo k neskoršiemu rozpadu Spoločnej voľby? Aké boli príčiny?

No, príčin bolo veľa. Tou prvou príčinou bol samozrejme neúspech vo voľbách. Bola to asi najsilnejšia príčina, pretože pred voľbami sme mali (ako sa potom ukázalo) nerealistické očakávania, výskumy verejnej mienky hovorili o 20 % hlasov. Výsledky boli potom naozaj šokujúce, koalícia Spoločná voľba sa len tak-tak dostala do parlamentu. Je potom jasné, že kde je neúspech, tam sa potom hľadajú vinníci a vina sa najľahšie potom hľadá vždy o toho druhého. Takže prvé spory nastali hneď po voľbách. Namiesto vecnej diskusie sa každý snažil seba samého ospravedlniť a vinu za neúspech preniesť na toho druhého. Myslím si, že tam bol počiatok neskoršieho rozpadu. Ďalej však musím povedať, že SDĽ sa predsa len snažila (aspoň do určitej miery) získať v koalícii dominantné postavenie, čo ďalšie koaličné strany muselo zatláčať do úzadia. Malo by to svoj zmysel vtedy, ak by potom nasledovala veľmi rýchla integrácia. Lenže po voľbách, keď nepriaznivý výsledok mohol iba posilniť už predtým existujúce zárodky nedôvery, integrácia už nemohla byť aktuálnym problémom. Potom však spomínaný postoj musel viesť k tomu, že sa menšie strany snažili hľadať svoju vlastnú tvár a nakoniec celý proces skončil rozdelením Spoločnej voľby.

Vyvstáva však iná otázka, keď si vezmeme napríklad vývoj v krajinách Visegrádskej štvorky, vývoj ľavicových strán bol v Poľsku, v Maďarsku a na Slovensku podobný, bývalé komunistické strany sa transformovali na strany sociálnodemokratického typu a nakoniec to akceptovala aj Socialistická internacionála ich prijatím za členov. V Českej republike však komunisti ostali významnou politickou silou. Čo je asi príčinou tejto možno nečakanej sily českých komunistov?

Hm. Sociálni demokrati v Českej republike sa naozaj dostali do iného postavenia, než majú sociálni demokrati u nás, či v Poľsku a Maďarsku. Má to jednak historické príčiny, potom kým v českých krajinách sa komunistická strana doslova zakonzervovala na bývalých pozíciách a v krajine sa celkovo presadila tvrdá pravicová konzervatívna línia, ktorú zosobňoval Václav Klaus, čo na ľavicovej strane politického spektra muselo vyvolať protitlak. O Poľsku a Maďarsku nebudem hovoriť, ale na Slovensku jednak sociálna demokracia nemala takú tradičnú pôdu ako v Českej republike, negatívne spomienky vo verejnosti vyvolávala aj jej čechoslovakistická línia za 1. ČSR, na Slovensku sa nesformovala vplyvná pravica klausovského typu (politicky najvplyvnejšie HZDS bolo "širokospektrálne"), najsilnejšou ľavicovou silou boli bývalí členovia a sympatizanti KSS, kde na rozdiel od českých krajín mladé vedenie rýchlo pochopilo situáciu a využilo historickú šancu na modernizáciu a transformáciu strany. Takže dnes je na Slovensku okrem sociálnodemokratickej strany aj strana, ktorá by sa dala charakterizovať ako "socialistická". Možno sa mýlim, ale SDĽ sa dnes takto naozaj charakterizuje. Lenže rozdiel medzi nimi je naozaj veľmi jemný a z pohľadu Západu ide vlastne o to isté. Pre nás táto rýchla a úspešná transformácia KSS na SDĽ znamenala, že sa buď budeme snažiť o veľmi rýchlu integráciu s SDĽ, alebo si nájdeme nejaký iný priestor pre našu činnosť, alebo si uvedomíme hrozbu zániku. Napriek drastickému poklesu voličských preferencií sme nezanikli, veľa nás stálo napríklad spojenectvo v rámci SDK, otázka integrácie je stále ešte otvorená, otázka iného priestoru, keď sme síce súčasťou vládnej koalície, ale bez reálneho podielu na vládnej moci, veľmi komplikovaná.

Hovorí sa však o možnosti spojenia SDSS a SOP...

Strana občianskeho porozumenia vznikla a bola vždy chápaná ako strana takpovediac prezidentská. Od počiatku existencie tejto strany sa hovorilo o ambíciách jej prvého predsedu Rudolfa Schustera. Vznikla síce ako strana, ktorá sa jeho ústami, ale aj ústami iných jej predstaviteľov hlásila k ľavému stredu, ale napriek tomu sa domnievam, že tieto tendencie nie sú celkom vyjasnené, že tam existujú aj iné názory. Napokon je to strana veľmi mladá a aj názorovo sa ešte len kryštalizuje. Ja osobne si myslím, že by bolo dobré aj túto stranu získať pre ľavý stred na Slovensku, neprejavoval by som teda žiarlivosť, pocit výlučnosti či snahu odstrkávať tých ostatných, aby mi nevošli do priestoru, ktorý som sám pre seba vyhradil, ako to niekedy vidím u nášho veľkého partnera, ale si myslím, že by tu mala byť snaha integrovať všetky ľavicové sily na Slovensku. Pravda, ak by sa chcel v budúcnosti transformovať na ľavicovú stranu napríklad zvyšok HZDS, ktorý by nesúhlasil s jeho transformáciou na ľudovú stranu, tak tam by bola namieste istá opatrnosť. S SOP sme začali komunikovať, lenže tieto kontakty nepresahujú štandardný rámec stykov, ktoré sú bežné medzi dvoma politickými stranami podobného zamerania. Nezabúdame, že naša strana má dohodu o spolupráci s SDĽ, hoci túto dohodu chceme inovovať, pretože jej posledná verzia rátala s našim členstvom v SDK, čo obmedzovalo možnosti našej spolupráce. Máme dohodu so Stranou zelených na Slovensku, ktorú tiež považujeme za súčasť ľavého stredu. Dohodu o spolupráci máme aj s Demokratickou úniou, ktorej liberálne zásady považujeme za možné východisko spolupráce. Zatiaľ so SOP nielenže nemáme nadštandardné vzťahy, ale s týmto politickým subjektom nemáme zatiaľ ani uzavretú dohodu o politickej spolupráci, hoci sa usilujeme o dosiahnutie takej dohody, aké máme s iným stranami, o čom som už hovoril.

Takže správy o blízkej integrácii SDSS a SOP boli iba špekulácie?

Takéto špekulácie bývajú vždy. Teoreticky je totiž možné všetko. Takéto úvahy sú síce možno založené na logických argumentoch a naozaj uznávam, že SOP je pre nás prijateľným partnerom, ale nechcem to brať ako samoúčel. Takéto špekulácie budú vždy vznikať, ako aj my si budeme vždy hľadať partnerov pred budúcimi voľbami, najlepšie v dostatočnom predstihu. Každá politická strana, najmä ak je to malá politická strana, si musí vždy hľadať partnerov. Ak máme uvažovať o budúcej integrácii ľavice, cestou k nej môžu byť aj dvojstranné kontakty medzi stranami ľavicovej orientácie.

Na ľavej strane slovenského politického spektra vzniká nový politický subjekt, ktorý má pomerne úspešný nástup, ide o Ficov Smer. Tento subjekt podľa výsledkov výskumov verejnej mienky dokázal zobrať SDĽ i SOP značný počet potenciálnych voličov. Donúti Smer iné ľavicové strany k užšej spolupráci?

Ide o veľmi zvláštny fenomén Slovenska, no možno nie iba našej krajiny, ale u nás je to osobitne viditeľné. Ide o úlohu osobnosti pri chápaní politiky. Bez toho, aby som chcel novovzniknutú politickú stranu znevažovať, percentná ktoré uvádzajú teraz výskumy verejnej mienky, nie sú percentá popularity nového politického subjektu, ale popularity pána Fica. O žiadnom inom predstaviteľovi tohto politického subjektu sa ešte nevie, dokonca sa nevie nič ani o programových zásadách a politike Smeru. Týchto 12 % vyjadruje však nielen veľkosť popularity pána Fica, ale aj silu protestu občanov proti súčasnej podobe politiky a súčasnej situácii v krajine. Súhlasím, že by sa mali nad tým ľavicové strany zamyslieť. Lenže skôr ako k spolupráci by takéto úvahy mali viesť k inej politike, k inému prístupu k ľuďom, k hodnotám, k inej prezentácii svojej politiky. Ľavicové strany by sa mali snažiť, aby voliči, ktorí im so svojím hlasom prejavili aj dôveru, považovali ich politiku za svoju politiku a nie politiku na úkor seba a svojich záujmov. To je oveľa dôležitejšie. Zatiaľ by som výsledky Smeru nepreceňoval, dôležité bude čo tento subjekt konkrétne ponúkne ako riešenie našich terajších problémov a na to bude tiež verejnosť reagovať.

Vráťme sa však k účasti SDSS v Slovenskej demokratickej koalícii. Ide predsa o zoskupenie, kde má prevahu pravica, hoci vzniklo pod tlakom vtedajšej situácie...

Hovoriť o tejto otázke je veľmi ťažké, najmä ak si uvedomím čitateľskú základňu SLOVA. Spomeňme si na situáciu ešte v roku 1996. Vtedy SDSS bola jedným z iniciátorov referenda o priamej voľbe hlavy štátu. Nespomínam to iba preto, aby som pripomenul, ako to s referendom dopadlo, ale aby som pripomenul, že HZDS vykonávalo moc problematickými prostriedkami, čo viedlo k medzinárodnej izolácii Slovenska a úpadku ekonomiky. Na rozdiel od postoja SDĽ nám sa vtedy zdalo, že namiesto listovania v ústave treba ľudí aktivizovať a to sa podarilo v referende. Tam bol aj zárodok budúcej SDK. Uvedomili sme si, že poraziť Mečiara možno iba spojenými silami. Vtedy nešlo o delenie na pravicu a ľavicu, ale o základné demokratické hodnoty. Zapravdu nám už dali prvé prieskumy verejnej mienky. Ľudia pocítili nádej, že voči "neporaziteľnému" HZDS existuje reálne sila, ktorá ho môže poraziť. Vznik SDK bol správny krok, ktorý budem vždy obhajovať. Svojím postupom sme nakoniec pomohli aj ľavici, do parlamentu sa dostali nielen naši poslanci, ale aj poslanci za Stranu zelených na Slovensku. Za sociálnu spravodlivosť možno bojovať iba v demokratickej spoločnosti a vtedy bolo treba sa angažovať za víťazstvo demokracie na Slovensku.

S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama