Slovensko je domovinou mnohých konfesií
Narodil sa 17. decembra 1950 v Palúdzke na Liptove. Po maturite na SVŠ v Poprade v roku 1969 sa rozhodol pokračovať v rodinnej tradícii a začal študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a Lipsku. Po ordinácii za kňaza evanjelickej cirkvi v roku 1974 pôsobil ako seniorálny kaplán v Ružomberku. Ďalších päť rokov bol duchovným správcom v Teologickom domove v Bratislave. Zároveň bol asistentom na Teologickej fakulte. V septembri 1980 začal pôsobiť ako farár v Cirkevnom zbore Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania vo Svätom Jure. V rokoch 1985 - 1990 pôsobil vo Svetovom luteránskom zväze v Ženeve, kde bol vedúcim programu pre mládež a študentov. V roku 1994 bol zvolený za generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Je ním dodnes. Okrem iného je predsedom Ekumenickej rady cirkví na Slovensku, organizácie združujúcej nekatolícke cirkvi na Slovensku a prednáša na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V júli predminulého roka ho zvolili za viceprezidenta Svetového luteránskeho zväzu, celosvetovej organizácie luteránskych cirkví. Je ženatý, má tri deti.
V čom je dnes vianočná zvesť evanjelickej cirkvi iná v porovnaní s inými kresťanskými cirkvami?
Podstata je spoločná: zvesť narodenia Božieho syna. Boh sa sklonil k nám k ľuďom, prišiel v podobe jednoduchého, chudobného človeka, aby nám bol čím bližšie. Nevieme a ani nechceme túto udalosť interpretovať ináč ako "narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus pán". Zvesť o narodení Krista mala a má historické a existenčné dôsledky pre každého človeka, ktorý túto pravdu prijal a prijíma ako cestu svojho života. Z pozície našej cirkvi by som ako dôsledok tejto pravdy dodal, že Boh sa dokázal skloniť k ľuďom a namiesto požiadaviek zákona ponúkol cestu lásky. Pre nás, ktorí hovoríme, že evanjelium je najdôležitejšie v našom živote - teda evanjelici - je to výzva. Výzva, aby sme sa vydali na cestu za ľuďmi našej doby a dokázali sa pred nimi skloniť v ich odcudzenosti a sklamaní, izolovanosti. Rozhodnutie a ochota skloniť sa a ísť za ľuďmi je znakom toho, že žijeme ako cirkev evanjelia.
Ako vnímate predvianočné obdobie, ktoré sa čoraz viac komercionalizuje. Vianoce sú výnosným "biznisom". Nestráca sa ich pôvodný zmysel?
To, že obchodníci a obchodné spoločnosti využívajú predvianočné obdobie na obchod pokladám jednoducho za sprievodný jav doby. Je to ich práca a myslím si, že je to prirodzené. Otázka pre každého jednotlivca však znie, ako sa osobne, vo svojej vlastnej duchovnej kultúre k tomu postaví. Myslím si, že je len na našej zodpovednosti, čo spravíme z vlastných, osobných Vianoc. Nehneval by som sa na túto dobu, ktorá je do istej miery agresívna najmä v materiálnych ponukách. Veď máme slobodu a priestor vytvoriť si svoje Vianoce, zaradiť a postaviť do týchto Vianoc práve to, čo je pre nás - pre každého jednotlivca - podstatné. Pre veriaceho človeka je to zvesť o Kristovi, ktorý k nám prichádza. Je to stará ponuka spájaná s novými výzvami.
Vývoj moderných spoločností priniesol okrem iného aj zmenu prostredia, v ktorom pôsobia tzv. tradičné cirkvi. Proces modernizácie so sebou priniesol sekularizáciu, a tým poklesol aj priamy vplyv cirkví. Nemožno však povedať, že by na druhej strane ľudská túžba po uspokojení duchovných potrieb ustala. Objavuje sa vo forme nových náboženských hnutí, hľadaním nových duchovných zážitkov. Čo ponúkajú v tejto dobe tzv. tradičné cirkvi, medzi ktoré môžeme zaradiť aj evanjelickú cirkev?
Nazdávam sa, že v súčasnosti sú pre ľudí, ktorí si zachovali zmysel pre vieru a náboženstvo, dôležité dve roviny. V tej prvej sa pokúšajú hľadať svoj život v kontexte historickej línie cirkvi. V druhej rovine veriaci hľadajú osobný vzťah k Bohu. Viera ich vedie k hľadaniu láskavého spoločenstva s ľuďmi. V súvislosti s touto platformou sa domnievam, že tradičné cirkvi neponúkajú vždy dostatočné teplo spoločenstva. To čo možno chýba a čo by malo fungovať intenzívnejšie, je pozývať ľudí, aby sa aktívne zapojili do diania v spoločenstve, do rozhovorov a stretnutí. Tento osobný dotyk so živými kresťanmi, s ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o iných, je veľmi potrebný. Je to skúšobný kameň pravosti daného spoločenstva - cirkvi - a vrelosti našej lásky. O to sa pokúšame aj v rámci našej cirkvi.
Čo povedať v súčasnosti ľuďom nábožensky vlažným, či neveriacim?
Že sú vítaní so svojimi otázkami a potrebami medzi nami. Tí, ktorí sú už na ceste hľadania, by mali provokovať etablovanú cirkev požiadavkami na zodpovedanie svojich otázok. Myslím si, že takýto ľudia by nám mohli pomôcť dostať sa z izolovanosti, v ktorej sme sa v minulých rokoch ocitli. Mohli by nám pomôcť dostať sa z akéhosi klubového myslenia založeného na tom, že sme spolu, dobre sa cítime a ostatní zostávajú bokom. Niekedy nevieme dostatočne dať najavo potešenie z toho, že niekto medzi nás prišiel.
Od nadčasových tém prejdeme ku konkrétnejším. Na výročie reformácie 31. októbra 1999 bol v nemeckom Augsburgu podpísaný významný dokument - Spoločné vyhlásenie katolíckej a evanjelických cirkví o ospravedlnení z viery. Ako podpredseda Svetového luteránskeho zväzu - strešnej organizácie "luteránskych" cirkví - ste pod tento dokument pripojili svoj podpis. Po podpise stále existuje viacero interpretácií a šumov na túto tému. Zdá sa, že každá strana má svoju pravdu. Kto teda v Augsburgu "vyhral"?
Vzhľadom na to, že ide o spoločné vyhlásenie, tvrdím, že sme vyhrali spolu a predovšetkým vyhrala Kristova vec. Kristova prosba, aby "všetci jedno boli", sa materializuje a stáva sa konkrétnou v tomto prehlásení. Dve cirkvi, ktoré majú historicky spoločné korene, sa v jednej konkrétnej záležitosti dohodli, majú na ňu spoločný pohľad. Dohodli sme sa, že sme ospravedlnení pre vieru a novota je v tom, že aj katolícka cirkev dokáže povedať, že viera nie je v tomto prípade posudzovateľná podľa množstva dobrých skutkov, nemožno ju teda posudzovať podľa toho, ako sa prejavuje navonok. Viera je úplné spoľahnutie sa na to, že Kristus je náš spasiteľ. Rozhodujúce je Kristovo dielo a Kristus je aj poslednou inštanciou. Myslím si, že aj v evanjelickej cirkvi došlo k určitému posunu. V posledných rokoch sme veľmi často deklarovali ospravedlnenie z viery, akoby šlo len o škrtnutie našich zlých skutkov a my sa tým dostávame na akúsi pomyselnú nulu vo vzťahu k Bohu. Ale Kristovo dielo vykúpenia znamená viac, je vlastne Božou mocou. Znamená to, že milosť má svoju moc preto, aby nás viedla novým, lepším životom. V poslednom čase tento fakt aj my evanjelici prízvukujeme častejšie. Rozpoznávame to ako pôvodné dielo a učenie reformácie. Možno povedať, že v tejto veci došlo k spoločnému pohľadu u katolíkov i evanjelikov.
Myslíte si, že podpis tohto vyhlásenia má konkrétne dôsledky na spolužitie konfesií aj na Slovensku?
Cítim a vidím, že to má dôsledky v zmene atmosféry, v pochopení, že tí druhí, ktorí Krista poznajú ako Spasiteľa, sú tiež Božími deťmi a zasluhujú si úctu ako bratia a sestry v Kristovi. To je prvá dôležitá vec, ktorá sa týmto priznáva. Niektorí ľudia prejavujú isté obavy a nespokojnosť. Mám občas strach, že sú to najmä tí ľudia, ktorí sa doteraz dostatočne pozitívne nedefinovali, skôr negatívne. Prvá vec je pozitívna definícia, teda vzťah ku Kristovi a vzťah k ostatným cirkvám je potom len dôsledkom tejto pozitívnej definície.
Stále sa v našej krajine objavujú názory, že Slovensko je katolícky štát. Možno s tým súhlasiť?
Určite to neplatilo a neplatí. Ak sa aj tento názor vyskytuje v slovníku niektorých jednotlivcov, postupne určite vymizne. Slovensko bolo vždy domovinou mnohých konfesií a to, ktorý konfesijný element je väčšinový a ktorý menšinový je len dôsledkom historických súvislostí. Určite by však jednoduchá "väčšinovosť" nemala viesť k definovaniu celej krajiny. Ak chceme byť dôslední, môžeme sa opýtať, či znamenala početná "menšinovosť" aj "menšinovosť" v príspevku do národných a kultúrnych dejín? Takéto porovnávanie ďaleko nevedie. Nazdávam sa, že v súčasnej dobe by mal byť rozhodujúcim a viac zvýrazňovaným práve postoj k menšinám - etnickým, konfesionálnym, ale aj iným. Vzťah k menšinám je nakoniec signálom pre nás a pre zahraničie, či vieme byť demokratickou krajinou, či chceme byť krajinou, ktorá patrí všetkému ľudu. Postoj k menšinám je meradlom stupňa demokracie v krajine.
Jedným z argumentov, ktorým sa často obhajuje prípadný podpis základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a SR je práve argument o katolíckej majorite v spoločnosti, pre ktorý je potrebné túto zmluvu podpísať. Aký je postoj evanjelickej cirkvi k návrhu tejto zmluvy?
Návrh tejto zmluvy vypracovala spoločná komisia katolíckej cirkvi a vlády. Doteraz je technicky parafovaný a stále je možnosť ho meniť, má prejsť ďalšími stupňami schvaľovania. Za evanjelickú cirkev môžem povedať, že nemáme nijakú oficiálne vypracovanú analýzu tohto návrhu. Osobne som si však v ňom všimol niekoľko vecí. Musím povedať, že v princípe našim katolíckym bratom a sestrám doprajeme takúto zmluvu, ak ju potrebujú. Nie je pravdou, že nekatolícke cirkvi údajne vystupujú proti podpisu zmluvy. Pre nás všetkých je dôležitý obsah takejto zmluvy. Aký bude mať dopad na celú spoločnosť, na naše vzťahy. Malo by to zaujímať najmä politikov. Verím, že si to dôkladne všímajú. Musím však povedať, že ak dôjde k podpisu zmluvy, stanú sa niektoré nároky katolíckej cirkvi našim štátom potvrdené medzinárodnou zmluvou. Katolícka cirkev sa dostane do postavenia, ktoré bude odlišné od ostatných. Nové postavenie katolíckej cirkvi bude odlišným najmä z toho dôvodu, že naša súčasná legislatíva neumožňuje ostatným cirkvám uzatváranie podobných zmlúv so štátom a získanie tých istých podmienok. Podpisom takejto zmluvy sa naruší rovnosť v spoločnosti. Naruší sa analógia ústavnej skutočnosti, keď sú si všetci občania rovní, teda že aj cirkvi sú si všetky rovné. Nazdávame sa preto, že by mala byť prijatá novela zákona zrovnoprávňujúca postavenie všetkých cirkví ešte pred prípadným podpísaním zmluvy medzi katolíckou cirkvou a Slovenskou republikou, prípadne aj medzi štátom a niektorou z iných cirkví. Pre nás by bol takýto postup zo strany štátu korektný. Myslím si, že je aj kritériom pre posudzovanie ďalšieho smerovania Slovenskej republiky, pokiaľ ide o vzťah ku konfesiám a rozvoj demokratickej spoločnosti.
Diskusiu okolo tejto zmluvy vyvolala v spoločnosti predovšetkým ľavica a liberálni intelektuáli. Prečo dosiaľ nezaznel výraznejšie hlas evanjelickej cirkvi?
Otázku postavenia cirkví v spoločnosti a vymedzenia ich vzťahu k štátu sme opakovane predkladali a prezentovali. Zákon, ktorý by tieto vzťahy upravoval, sa v súčasnosti pripravuje. Je to aj našou zásluhou. Katolícka cirkev nikdy nežiadala o prípravu takéhoto zákona. Trochu nás to prekvapilo, pretože sme do roku 1989 spoločne trpeli obmedzeniami tej istej legislatívy, čo by malo viesť k väčšej solidarite, ako to momentálne cítim. Viem však, že katolícka cirkev nie je proti prijatiu takejto novely zákona, a to je pre nás rozhodujúce. Zmluva medzi Slovenskou republikou a rímsko-katolíckou cirkvou je pre nás iná otázka. Zodpovednosť za prípadný podpis tejto zmluvy prevezmú politici. Je na nich, aby posúdili, či je podpis takejto zmluvy v súlade so záujmami Slovenska. Nazdávame sa však, že najskôr je potrebné vymedziť vzťah cirkví a štátu, dať cirkvi na jednu úroveň, a potom prípadne podpísať zmluvu s niektorou z nich.
Pred desiatimi rokmi zaznela z tribún požiadavka odluky cirkví od štátu. Aj v súčasnosti sa viacero politikov pohráva s myšlienkou odluky. Aký postoj zaujíma evanjelická cirkev k tejto otázke?
Sme proti tomu, aby sa používal takýto terminus technicus. Slovo odluka cirkvi od štátu v čistej podobe pre nás znamená nespoluprácu cirkvi a štátu, čo, myslím, nie je v záujme štátu ani cirkví. Úplná odluka existuje napríklad v Spojených štátoch. Vzhľadom na odlišné historické skúsenosti a kultúru však tento model nemožno uplatniť v strednej Európe. Treba zároveň dodať, že vplyv kresťanského náboženstva je v USA výrazný napriek tomu, že cirkvi napríklad nemajú možnosť vstupovať do siete štátnych škôl. Domnievam sa, že u nás cirkev a štát musia ďalej spolupracovať nielen kvôli veľkému množstvu kresťanov, ale aj preto, že kresťanstvo urobilo veľmi veľa pre duchovnú kultúru slovenského národa a národov žijúcich na území Slovenska. Bolo by veľkou škodou, keby došlo k prerušeniu spolupráce štátu a cirkvi. Pod pojmom odluka cirkví od štátu sa často myslí len jeden špecifický problém, a to je otázka financovania cirkví. Pre nás nie je z tohto hľadiska najpodstatnejšie, či prostriedky na činnosť pomôže štát cirkvám zabezpečiť priamo zo štátneho rozpočtu alebo iným spôsobom.
Desať rokov po revolúcií sa môže nezainteresovanému pozorovateľovi zdať, že v spoločnosti dostatočne nezaznieva hlas nekatolíckej cirkvi. Všeobecne sa napríklad uznáva postoj katolíckej cirkvi, ktorý prispel k zmene vo voľbách v roku 1998. Prečo sa evanjelická cirkev, napriek historicky významným prodemokratickým postojom, neprejavila až tak prodemokraticky po roku 1989?
Rád by som trochu korigoval tento názor. V situácii, keď je spoločnosť v kríze a všetky normálne občiansko-právne mechanizmy a parlamentný systém znefunkčnie, vtedy cirkev vystúpi jednoznačne. V situácií, keď sa vývoj uberá legálnymi mechanizmami, na základe výsledkov volieb a na parlamentnej pôde, nie je nutné, aby cirkvi suplovali politické strany a pri dôležitých rozhodnutiach robili občanovi volebného poradcu. Úloha cirkví je kňazská v tom, že sa snaží do polarizovaných situácií vnášať mosty zmierenia, aby sa ľudia postavení na opačných stranách politickej barikády pochopili ako ľudia, ktorí majú veľa spoločného. Úlohu cirkvi som vždy videl práve v tomto.
V niektorých krajinách zohrali kresťanské cirkvi výraznú úlohu pri prechode k demokracii. Pred desiatimi rokmi to bol napríklad katolicizmus v Poľsku alebo evanjelická cirkev v bývalej NDR, ktoré významnou mierou prispeli k pádu komunizmu. Čím si to vysvetľujete?
Boli to zlomové situácie. Cirkev vtedy jasne ukázala, že je spojená s nádejami na demokratizáciu. Priznanie sa k demokracii, k ľudským a menšinovým právam, ale tiež k duchovným hodnotám, deklarovali aj cirkvi. Teším sa z toho, že cirkev poskytla priestor, aby sa na jej pôde mohli ľudia zhromažďovať a upevňovať v nádeji, že zlý spoločenský systém bude prekonaný. Treba však zároveň pripomenúť, že mnohí ľudia, ktorí vtedy na pôde cirkvi deklarovali svoju radosť nad zmenami, našli neskôr úplne iný priestor na sebarealizáciu a po zmene pomerov nebola cirkev pre nich viac zaujímavá. Pri takomto krátkodobom "sfunkčnení" cirkvi ako katalyzátora spoločenských zmien nie je zaručené, že si zachová kontakt s ľuďmi aj naďalej. Rád by som vystríhal práve pred účelovým používaním "cirkevnej" karty v politike. Preto je našou úlohou budovať spoločenstvo kresťanov, pretože sú v ňom ľudia rôzneho politického nazerania, aby aj z tohto spoločenstva vyrastala pozitívna zmena.
Zdá sa, že napriek istému myšlienkovému náskoku protestantizmu, dostatočne výrazne nezaznieva hlas ľudí, ktorí sa u nás identifikujú napríklad s evanjelickou cirkvou. Prečo nie je tento hlas v médiách a v intelektuálnej sfére výraznejší?
Je vecou názoru, aký silný je tento hlas. Podľa sociologických prieskumov sa po takmer desiatich rokoch hlási k našej cirkvi skoro dvojnásobne viac ľudí ako v roku 1991. Nestaviame však na tom. Preferujeme nenásilnosť signálov, prihlasovanie sa k hodnotám a poukazovanie na to, čo je najdôležitejšie. Domnievam sa, že takéto signály existujú a ľudia sa intenzívnejšie identifikujú aj s evanjelickou cirkvou. Nemusia to byť len politické signály. Napríklad úplne nepolitické slovo básnika Milana Rúfusa, ktorý krásnym spôsobom dokáže povedať o hodnotách, ktoré sa nedajú často vtesnať do slov, je takýmto signálom. Aj to je dôkazom, že sa čosi živé, tvorivé, aktuálne v našej cirkvi nachádza.
Katolícka cirkev má vo svojich politikoch "patrónov" - tribúnov, ktorí presadzujú "katolícku vec". Má evanjelická cirkev v spoločensko-politickej sfére tiež svojich zástancov?
Vieme o niektorých poslancoch parlamentu, ktorí vychádzajú z radov našej cirkvi. Neočakávame však od nich, že budú vystupovať a prezentovať záujmy evanjelickej cirkvi. Domnievam sa, že politici, ktorí presadzujú osobitné postavenie tej - ktorej cirkvi, občanov nepresvedčia o svojom demokratickom cítení. Stretávame sa s členmi parlamentu a vlády, ktorí s nami intenzívne komunikujú, radia sa, rozprávajú sa s nami o veciach spoločného záujmu. Som za to vďačný. A že sa pri ich verejných vystúpeniach neskloňuje dookola naša cirkev nepokladám za deficit.
Historicky evanjelické regióny Slovenska dnes patria medzi oblasti nadštandardne sekularizované. Čím si to vysvetľujete?
Je pravda, že v niektorých oblastiach bola naša cirkev dominantnejšou duchovnou mocou. Či sú tieto oblasti nadštandardne sekularizované, nemyslím. Ak je tak, ako tvrdíte, je potrebné činiť za to pokánie a urobiť korekciu v našej duchovnej práci. Musím však povedať, že mnohí ľudia z rôznych konfesií opustili rady cirkví z vlastného rozhodnutia. Postavili sa mimo cirkev a ich hodnotový systém bol formovaný inými modelmi. Otázka súčasnosti však znie, či má cirkev možnosť to zmeniť? Jediným riešením je zintenzívniť prácu, pozývať a dúfať, že sa ľudia spamätajú a zamyslia nad tým, čo robia a slobodne sa rozhodnú, tak veríme, k návratu.
Ako v evanjelickej cirkvi prebehlo vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou? Prebehlo vôbec?
Okolo roku 1989 to bola v našej cirkvi veľmi živá téma. Domnievam sa, že sa v tejto oblasti neuskutočnilo to, čo bolo potrebné. V tom čase bolo povedané: nerobme žiadne kádrovanie a politické čistky. Mnohí členovia cirkvi boli mnohokrát donucovaní k spolupráci s režimom. Je to ťažko ospravedlniteľné, ale vzhľadom na komplexnosť tohto javu si naša cirkev povedala, že tí, ktorí sa do takýchto morálnych problémov dostali, to majú riešiť každý za seba vo vzťahu k svedomiu, prípadne pastorálne v rozhovoroch so svojimi biskupmi. Táto časť problému bola relatívne dobre zvládnutá, nedošlo k žiadnej veľkej čistke. Čo sa však malo uskutočniť dôslednejšie, je spoločné zhodnotenie úlohy cirkvi v totalitnej spoločnosti, jej správania. Toto obdobie je vzhľadom na históriu cirkvi unikátne. Je potrebné pozrieť sa naň v záujme pochopenia mechanizmov, ktoré v cirkvi fungovali a pomáhali jej zachovať si identitu a nie v záujme paušálneho hľadania vinníkov. Túto prácu je potrebné vykonať, lebo čas nalieha. Mnohí z tých ľudí, ktorých sa to týka, odchádzajú.
Historicky je známy dôraz evanjelikov na vzdelanie. Ako vnímate nástup novej generácie v cirkvi a spoločnosti? Zostáva evanjelická cirkev cirkvou, ktorá zdôrazňuje potrebu vzdelania?
Sme hrdí na to, že máme veľa záujemcov o štúdium teológie. Na našej fakulte študuje viac ako 200 študentov a medzi nimi sa nachádzajú mnohí cenní ľudia. To nie je jediná vec. Aj mnoho neteológov chápe svoju úlohu ako kresťania-evanjelici v našej cirkvi a spoločnosti. Určite tomu napomáhajú aj naše cirkevné školy. Žiadna z nich nevznikla konverziou nejakej štátnej školy, ako tomu bolo v prípade škôl niektorých iných cirkví. Otvárali sme nové inštitúty vzdelávania a najmä nami otvorené stredné bilingválne školy, anglicko-slovenské a nemecko-slovenské, sú príspevkom k vzdelanosti národa. Pokračujeme tým v našej historickej úlohe, ktorá bola násilne prerušená. Tieto školy pomáhajú prekonávať našu izolovanosť a pomáhajú prenášať duchovnú kultúru z našich sesterských krajín k nám a obohacujú nás všetkých.
Čo by ste zaželali čitateľom SLOVA do budúceho roka ako biskup evanjelickej cirkvi a ako občan štátu? Aké sú vaše osobné rodinné želania?
Budúci rok je nazvaný ako Jubilejný rok. Pre mnohých to znie len ako nejaký rok osláv. Ja si prajem, aby sme mali čo spoločne oslavovať, aby sa nám podarilo na Slovensku prekonať viaceré problémy, nielen v ekonomickej oblasti. Želám si, aby sme našli spoločnú duchovnú víziu pre Slovensko. Tú veľmi potrebujeme. Verím, že je to možné, máme mnoho tvorivých síl. Z celého srdca prajem našej krajine, aby sme pochopili potrebu spolupráce všetkých na ďalšom rozvoji spoločnosti. Ako biskup evanjelickej cirkvi si prajem, aby sa nám v budúcom roku podarilo dosiahnuť nové méty duchovného rozvoja. Duchovná obnova sa dá dosiahnuť len tým, že sa vrátime k tomu, ktorý je naším bratom a pánom, k Ježišovi Kristovi. Ten návrat ku Kristovi, k jeho požehnaniu, je moja prosba. Ako otec rodiny dúfam, že sa mi v budúcom roku podarí lepšie osvedčiť v tejto úlohe. Verím, že sa mi podarí lepšie vyvážiť otcovskú zodpovednosť s úlohou, ktorú mi Pán Boh zveril ako biskupovi.
S hosťom Slova sa zhovárali Juraj Buzalka a Marián Repa
