Euroneurozita vrcholí
Občania viacerých európskych krajín privítajú 1. januára nielen nový rok, ale aj novú menu - euro. Paradoxne však bude platidlo fungovať najskôr v Novej Kaledónii, ležiacej ďaleko v Tichom oceáne. Toto francúzske zámorské územie sa totiž nachádza najbližšie k pomyselnej čiare, cez ktorú sa prehupne posledný decembrový deň do prvého januárového.
Na starom kontinente dostanú euro ako prví do rúk vďaka hodinovému časovému predstihu Fíni a Gréci. Vo Fínsku chce dokonca centrálna banka hneď po polnoci na hodinu otvoriť päť svojich pobočiek a k dispozícii budú pre nedočkavcov aj niektoré peňažné automaty. Zo štátov Európskej únie na novú menu neprejdú len tri: zachované zostanú britské libry, no tiež dánske a švédske koruny. Nedotknutý zostane aj švajčiarsky frank, nórska a islandská koruna. Na druhej strane po krátkom čase získa opäť nové platidlo aj jedna z nečlenských krajín EÚ - Republika Čierna Hora. Táto bývalá juhoslovanská republika, ktorá je od roku 1992 vo federácii so Srbskom, si zaviedla v novembri 1999 napriek nesúhlasu Belehradu ako oficiálne platidlo nemeckú marku. Od 1. januára ju logicky nahradzuje euro.
Desaťročná história
Hoci úsilie o vytvorenie menovej únie existovalo už koncom šesťdesiatych rokov, až v decembri 1991 potvrdilo zasadanie Európskej únie v Maastrichte vybudovanie Hospodárskej a menovej únie. Maastrichtská zmluva stanovila, že jednotnú menu zavedú v troch etapách. Sprvoti sa vytvárala legislatíva a inštitúcie, zlaďovali sa prístupy hospodárskej politiky. Kandidáti na členstvo v exkluzívnom klube museli splniť viaceré podmienky, týkajúce sa napríklad miery inflácie či zadĺženia štátneho rozpočtu. Jedným z vrcholov prípravných etáp bolo rozhodnutie madridského zasadania z novembra 1995, že nová mena dostane názov euro.
Návrhov na názov spoločného platidla bolo viacero. Uvažovalo sa o dukáte, ecu, florine, franku, ba aj o korune, no naostatok zvíťazilo euro. Aj preto, že toto slovo nemá vzťah k žiadnej konkrétnej krajine a vyslovuje sa bez ťažkostí vo všetkých jazykoch. Drobné z eura sa budú vydávať v centoch. (Pri ich výbere už zrejme neprekážalo, že holandské guldeny sa tiež rozmieňajú na centy.) Znak meny vychádza z gréckeho písmena epsilon (odkaz na kolísku európskej civilizácie) a má zároveň symbolizovať prvé písmeno názvu nášho kontinentu. Dve rovnobežné čiary na písmene majú znamenať stabilitu tejto meny. Problém je však v tom, že finančná spoločnosť Interpayment od Európskej komisie požaduje 25 miliónov libier ako kompenzáciu za to, že znak eura má podobný dizajn ako logo tejto firmy…
Najskôr iba virtuálne
V máji roku 1998 konštatovalo mimoriadne zasadnutie Európskej únie, že do projektu jednotnej meny sa kvalifikovalo jedenásť krajín - Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko (roku 2001 pristúpilo Grécko). V lete začala fungovať Európska centrálna banka (ECB) na čele s Belgičanom Wimom Duisenbergom a koncom spomínaného roku sa kurzy mien 11 krajín k euru trvalo fixovali vo forme prepočítacích koeficientov. Od 1. januára 1999 sa euro využíva v bezhotovostnom styku, takže firmy už v tejto (dosiaľ virtuálnej) mene celý rok obchodujú. Do domácností a bežného života občanov "vtrhne" euro až od 1. januára 2002, na čo museli jednotlivé vlády svojich obyvateľov dlhodobo a premyslene pripravovať.
Za celoeurópsku informačnú kampaň na zavedenie eura vyplatila ECB zatiaľ 80 miliónov eur, za ktoré vznikli reklamné spoty, telefónne informačné "horúce linky", potrebné boli aj inzeráty, brožúrky a nezabudlo sa ani na ukážkové mince a bankovky. Len v Nemecku celá kampaň stála ďalších 30 miliónov eur, z ktorých dve tretiny zaplatila ECB a zvyšok vláda spolu s EÚ. Napriek tomu ešte stále (hoci počet euroskeptikov klesol) polovica Nemcov euro odmieta. Na vine je iste očakávaný konzervativizmus, no na druhej strane prejavujú Nemci aj dávku zodpovednosti, keďže podľa prieskumu až dve tretiny opýtaných veria, že euro bude v dlhodobom horizonte úspešné.
Príprava bola rozličná
Ruský vojvodca Suvorov hovorieval: Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. V boji za úspešné zavedenie eura to tiež znamenalo: dôkladne pripraviť a poučiť obyvateľstvo. Podľa prehľadu Financial Times sa v Írsku takmer vo všetkých supermarketoch objavili už skôr dvojaké ceny, aby si ľudia zvykli na prepočítavanie. Po 1. januári sa budú sociálne dávky vyplácať v malých bankovkách, aby neboli problémy s vracaním drobných. Francúzi sú o eure veľmi dobre informovaní a napríklad štátni úradníci a vojaci sú platení v euro už od júla. Horšie je to v Portugalsku, kde obchodníci začali dvojaké ceny zverejňovať až v novembri. Podľa očakávania sú problémy najmä na vidieku. Osvetu šíria aj katolícki kňazi. Zatiaľ čo v "eurolande" bude schopných od 1. 1. 2002 vydávať euro priemerne 83 percent bankomatov, v Portugalsku je to 48 %. V Španielsku dostávajú štátni úradníci od septembra mzdu v euro a od septembra sú tiež všetky účty za služby uvádzané v euro. Talianske malé a stredné firmy sú v porovnaní s priemerom ostatných krajín údajne najmenej pripravené na zavádzanie eura. Obyvatelia majú obavy z radikálnej zmeny nominálnych hodnôt. Očakávajú, že nebudú rozumieť účtom a majú strach zo zdražovania.
V Belgicku mali dobrú informačnú kampaň. Dvojaké ceny v obchodoch sú už bežné a vláda dokonca už v októbri začala zbierať staré mince. Rakúšania sú pripravení tak isto dobre a neočakávajú ťažkosti. Firmy a obchody patria v tejto oblasti medzi najvzornejšie v "eurolande". Fínsko je jedinou krajinou, kde majú obchodníci ešte aj po Novom roku vracať za euro národnú menu. Hoci sa Fíni cítia byť dobre informovaní, nie sú ešte dobre pripravení. Pomôcť by mohlo, že sa tu aj tak polovica nákupov platí kartami. Holandsko je jedným zo vzorov pre ostatných. V krajine tulipánov dokonca vyvinuli a distribuovali malým obchodníkom zariadenie na prepočet z guldenov na euro. V Luxembursku sú firmy pripravené suverénne najlepšie. Neexistujú fakticky psychické bariéry vo vzťahu k miestnej mene - väčšina pracujúcich sú občania z iných krajín EÚ a euro sa teda chápe ako nadnárodná mena. Najmenšie skúsenosti majú zatiaľ s euro v Grécku, ktoré sa pripojilo k menovej únii ako posledné. Gréci navyknutí na najstaršiu platnú európsku menu (drachmu) ťažko prijímajú novotu a obávajú sa nevýhodnosti zavedenia spoločnej meny.
Pragmatizmus iste zvíťazí
Z prieskumov vyplýva, že krajiny severnej Európy sú na prijatie eura pripravené lepšie ako južné štáty. Nemeckí spotrebitelia sa sťažujú, že u desatiny z asi 1200 monitorovaných druhov tovaru sa zvýšili ceny, pričom zo štyroch pätín to bolo zdôvodňované kurzom eura. Len u pätiny tovaru ceny vplyvom eura klesli. To, že po štyroch storočiach existencie ich marka jednoducho zmizne, vyvoláva u mnohých sentiment, no zároveň ich neopúšťa tradičná šetrnosť. Zatiaľ čo si zopár bezcenných lír chcú ponechať až štyri pätiny Talianov, len 57 percentám Nemcov stojí za to ponechať si bez úžitku zopár mariek, ktoré by ešte mohli minúť. Pritom v ich krajine po prijatí eura formálne klesnú ceny "len" dvakrát a v Taliansku skoro dvetisíckrát. Euroskepsa je zvlášť rozšírená vo východnom Nemecku, kde si len desať rokov užili "tvrdú" marku a teraz im ju idú "vziať".
Všeobecne sa očakáva, že v krajinách menovej únie zvíťazí čoskoro pragmatizmus, hoci trvanie prechodnej etapy bude rôzne. Bude treba prekonať pocit, že človek zrazu vo vlastnej krajine platí dennodenne cudzou menou. Ide tiež vlastne o nebezpečný experiment, pretože krajiny menovej únie majú rozdielne vyspelú a stabilnú ekonomiku, čo sa môže odraziť na celkovom postavení novej meny. Avšak dá sa povedať, že euro by malo pozdvihnúť slabšie ekonomiky únie. Už dnes je euro silnejšie než meny všetkých krajín, ktoré ho prijali. Pravda, vynechávame britskú libru, no štyri pätiny Britov už dnes pripúšťajú, že sa k menovej únii pripoja a nová Blairova kampaň tento trend môže posilniť. Mimochodom, aj v predtým skeptickom Dánsku a Nórsku je podľa prieskumov dnes už viac ľudí pre euro ako proti… Americký ekonóm John Rose vo svojej štúdii zrátal, že kanadská ekonomika by mohla byť o pätinu výkonnejšia, keby prijala ako menu americký dolár. Nemožno vylúčiť, že naň časom prejde nielen Kanada, ale aj Mexiko a postupne celý americký svetadiel.
Všetko je otázka zvyku. Gréci si skôr či neskôr zvyknú, že namiesto balíčku bankoviek môžu dostať na výplatu jednu či dve stoeurovky, v Taliansku i v rade ďalších krajín si zvyknú, že treba opäť používať desatinnú čiarku a zvyknú si aj obchodníci v niektorých štátoch menovej únie, keď im zákazníci budú opäť platiť mincami, hoci jedni aj druhí už možno zabudli, že mince existujú. Radi si zvyknú tiež turisti, že nebudú musieť tráviť veľa času v zmenárňach. Po krátkej pauze sa zrejme opäť zvýši dopyt spotrebiteľov. Pravda, skeptici privolávajú chmáry. Najhorší možný scenár predstavuje vystúpenie jednej či viacerých krajín z menovej únie, čo by znamenalo ťažký úder pre myšlienku zjednotenej Európy. V konečnom dôsledku je však proces zjednocovania Európy a ľudstva jednoznačne nezvratný.
