Vojna visí na vlásku
"Kruševská republika z roku 1903, keď v Macedónsku prvý raz porazili Turkov, trvala 10 dní. Druhá republika, ktorej jeden sused - Grécko - neuznáva meno, druhý - Bulharsko - národ a jazyk, zatiaľ čo tretím a štvrtým susedom sú Juhoslávia a Albánsko, bude trvať desať rokov. Tretie Macedónsko, potom, prežije sto rokov," napísal istý novinár zo Skopje, keď sa začiatkom roka v krajine objavili ozbrojené incidenty a zároveň odštartovali prípravy na oslavu desiateho výročia mladého štátu.
Jeho sarkastická hra s číslami by sa mohla ukázať strašidelne pravdivá. Už dnes sme totiž svedkami občianskej vojny nižšej intenzity. Ako inak pomenovať správy o každodenných prestrelkách medzi albánskymi "rebelmi" a macedónskymi ozbrojenými zložkami, vyzbrojovaní záložníkov, zavádzaní vojenskej dane, či neúspešných mierových rokovaniach. Ešte horšie je, že sa jasne črtajú len dva možné scenáre vývoja. Prvým je občianska vojna väčšej intenzity a druhým faktický postupný rozpad krajiny.
Vyhrážky teroristov
Situácia v teréne, z ktorej sa potom odvíjajú politické rokovania, je mimoriadne zložitá a prím tu hrajú albánski bojovníci. "Teroristi sa rozmiestnili na severe a západe krajiny, pozdĺž hranice s Kosovom, a dostali sa až do predmestia Skopje. Vyhrážajú sa pritom, že na hlavné mesto môžu zaútočiť, kedy sa im zachce. Paravojenské jednotky sa rozmiestňujú po Macedónsku, ako by sa pozerali na mapu veľkého Albánska, a do tejto mapy patrí aj Skopje," napísal belehradský nezávislý týždenník Nin. Je síce pravdou, že sa nedávno podarilo využitím kombinácie sily a medzinárodného sprostredkovania vyhnať teroristov z dedinky Aračinovo vedľa Skopje, no to nič nemení na situácii, že pozície albánskych bojovníkov sú stabilné a túto skutočnosť nie je možné zmeniť bez rozsiahlej vojenskej intervencie.
"Vypuknutie občianskej vojny na Balkáne visí na vlásku. Doteraz sa napriek provokáciám teroristov darilo vyhýbať občianskej vojne, teraz sa však nenávisť roznietila do priveľkej miery," tvrdí Bodo Hombach, koordinátor paktu stability pre Balkán. V takejto situácii sa medzinárodní predstavitelia predbiehajú vo výzvach k politickému riešeniu krízy. Napríklad osobitný vyslanec USA pre Macedónsko James Pardew takýto názor presadzuje úplne agresívne: "Je dôležité, aby sa uznalo, že za riešenie tunajšej situácie sú zodpovední macedónski lídri. Preto chceme, aby túto zodpovednosť prevzali, chopili sa jej a priviedli tento konflikt k mierovému záveru." NATO dokonca už pripravilo aj 3000 vojakov na implementáciu mieru. Chce to len politickú dohodu.
Sklamané nádeje
Obrovským problémom je, že takéto volanie po mieri za každú cenu úplne ignoruje príčiny konfliktu a vojenskú situáciu v teréne a stavia macedónsku vládu do mimoriadne delikátnej situácie. Skopje bolo počas desiatich rokov svojej samostatnosti spojencom Bruselu a Washingtonu pri všetkých balkánskych vojnách a právom sa spoliehalo na to, že NATO zaručí územnú suverenitu krajiny. Nádeje prechádzajú do sklamania. "Je to už sedem rokov, čo sa NATO a Američania usadili v Macedónsku a v ôsmom roku sa tu objavili teroristické bandy. Pred ich očami a pod ich nosom. Zareagovali bleskovo: poradili macedónskym úradom, aby sa k albánskym teroristom správali odmerane. Aby teroristov udierali len toľko, koľko teroristi bijú ich. Ani úder navyše. Taká stratégia je západným dedičstvom. S albánskymi teroristami možno zaobchádzať len s politickými prostriedkami. S inými aj inak..." poznamenáva ironicky Nin.
Aby sme sa rozumeli, nie je nič zlé na politickom urovnávaní konfliktov. Treba sa však pozrieť aj na to, k čomu rokovania povedú. Dialóg medzi najsilnejšími slovanskými a albánskymi politickými stranami stroskotal na vysokých požiadavkách Albáncov. Podľa ich návrhov by sa macedónska ústava mala natoľko zmeniť, že Macedónsko by už viac nebolo unitárnym štátom, čiže vznikla by nejaká forma federácie alebo konfederácie. Politický analytik Mark Thompson v The Guardian tvrdí, že toto by bola cesta k rozpadu krajiny. Netreba totiž pochybovať, že po zmene ústavy by nasledovalo referendum o nezávislosti vo federálnej oblasti, kde dominujú Albánci. A netreba byť prorokom, aby sa vedelo, ako by takéto hlasovanie dopadlo.
Nátlak na Skopje
Politické strany macedónskych Albáncov už dnes požadujú amnestiu pre bojovníkov UCK a ďalšie ústupky, ktoré Skopje nie je ochotné splniť. A navyše je tu ešte jeden veľký problém. Hoci málokto pochybuje o tom, že kroky bojovníkov UCK a macedónskych politických strán sú koordinované, nikto nemôže zaručiť, že teroristi by s dohodou aj súhlasili a nevyšli by s dodatočnými podmienkami. Vyvstáva tu otázka, ako je možné, že albánska strana v rokovaniach s predstaviteľmi členskej krajiny Partnerstva pre mier vystupuje až tak neústupčivo. Odpoveď je jednoduchá - všetky tromfy majú v rukách Albánci. Pozície teroristov v teréne sú dostatočne pevné na to, aby podľa potreby mohli regulovať intenzitu konfliktu. Raz napríklad môžu vyhlásiť prímerie, aby pôsobili ako seriózny subjekt v celej kríze, potom zas vyprovokovať macedónsku armádu k ofenzíve a stavať sa do pozície obete.
Okrem toho, keď UCK vojenskými prostriedkami získa pod kontrolu rozsiahle teritória, za rokovacím stolom sa ich nevzdá. Keď toto pravidlo platilo svojho času v Bosne, kde k podpísaniu mierovej dohody došlo až po tom, čo sa situácia na bojiskách začala podobať tej v mierových návrhoch (rozdelenie v pomere 51:49), prečo by nemala platiť v Macedónsku? Vyplýva z toho, že keď západní sprostredkovatelia tlačia Skopje do politickej dohody za každú cenu a bránia mu v používaní vojenských prostriedkov, nútia tak vlastne Macedónsko, aby prijalo predkladané albánske požiadavky, ktorých konečným cieľom je nezávislosť. Západné verbálne odsúdenie teroristických aktivít pre Macedónsko môže byť len slabou útechou.
Autor (1972) je redaktor Hospodárskeho denníka
