Ako ďaleko môže byť z Tokia do Kjóta
O Kjóte sa zase raz všade hovorí. Nie však ako o živom kultúrnom meste či ako o niekdajšom sídle japonských cisárov, ktorým bolo od roku 749 až do roku 1869. Toto mesto sa v poslednom čase spomína ako miesto podpísania Kjótskeho protokolu, jednej z najvýznamnejších zmlúv, ktorá má zrealizovať Konvenciu OSN o klimatických podmienkach.
V súčasnosti ešte nikto nemôže s určitosťou povedať, či táto zmluva - vzhľadom na odmietavý postoj vlády USA a iných krajín - naozaj vstúpi do platnosti. Okrem cynikov však už nikto viac nemôže tvrdiť, že klimatické zmeny sú bezvýznamným či v globálnom meradle irelevantným problémom. Pri kľúčovej otázke, na čom by protokol mohol stroskotať, sa väčšinou prihliada na dve záujmové skupiny. Na jednej strane stoja tí, ktorí nechcú zmluvu, jej ciele a opatrenia realizovať. Potom sú tu takí, čo ich jednoducho uskutočňovať nemôžu.
Japonsko globálnym hráčom
Je známe, že krajiny exportujúce ropu - obzvlášť OPEC - nemajú žiadny záujem o uvedenie Kjótskeho protokolu do života. Do istej miery je to aj pochopiteľné. To, že rozvojové krajiny tieto dohovory zatiaľ nemôžu podporiť, je samozrejmé, hoci už menej známe. Sotva však preniklo na verejnosť, že existujú aj také štáty, ktoré ich nechcú politicky podporiť, ba ani ekonomicky presadiť. A do tejto skupiny patria aj Spojené štáty americké.
V súčasnosti však existuje ďalšia skupina štátov, ktoré sú schopné požadované ciele dosiahnuť a zaviesť príslušné opatrenia, no momentálne to nerobia. A to je i prípad Japonska. Tu sa priam tlačí otázka: Nemalo by vlastne Tokio prísť na pomoc Kjótu?
Japonsko je, bezpochyby, pokiaľ ide o tému klímy, globálnym hráčom - globálne relevantným aktérom. Na svetovej populácii má síce podiel iba 2,1 percenta (na porovnanie: EÚ - 6,3 % a USA - 4,6 %), no japonský hrubý domáci produkt obnáša až 8 percent svetového produktu (EÚ 20,5 % a USA 21,3 %). Pokiaľ ide o uhľovodíkové emisie ako hlavnú príčinu klimatických zmien, na Japonsko pripadá 6 percent emisií v celosvetovom meradle (EÚ 14,5, USA 25,5 percenta).
Rokovania pokračujú
Na konferencii o atmosfére v Kjóte (1997) sa účastnícke štáty dohodli na záväzných cieľoch smerujúcich k redukcii emisií, ktoré však ďaleko zaostávali za požiadavkami environmentálnych organizácií. Ekologickí aktivisti požadovali zníženie emisií tzv. skleníkových plynov do roku 2005 o 25 percent pod úroveň roku 1990. Naproti tomu, protokol z Kjóta predpisuje znížiť do roku 2012 objem emisií šiestich skleníkových plynov (napr. oxid uhličitý, metán, rajský plyn) o päť percent pod úroveň roku 1990. Šiesta konferencia zmluvných strán v novembri 2000 v Haagu mala znamenať prielom v uplatňovaní protokolu v praxi, no stretnutie sa skončilo neúspešne a od polovice júla bude pokračovať v Bonne.
Bublinová koncepcia
Kjótsky protokol zakladá spoločný záväzok pre "štáty z prílohy číslo jedna": zredukovať emisie. Avšak jednotlivé ciele sa rozdelili rozličnými spôsobmi. Tak napríklad štáty Európskej únie musia zredukovať skleníkové plyny o osem percent, zatiaľ čo USA o sedem a Japonsko iba o šesť percent. Iné krajiny môžu dokonca svoje emisie zvýšiť: Austrália o osem percent, Nórsko o jedno percento. Tieto kvóty sú v rámci trhu obchodovateľné. Článok štyri dohovoru (tzv. bublinová koncepcia) okrem iného predpokladá, že dva alebo viaceré štáty môžu svoje povinnosti splniť spoločne. Musí však súhlasiť celkové množstvo emisií. Doteraz využíva túto koncepciu len Európska únia. Ako základný termín pre výpočty sa principiálne stanovil rok 1990.
Obchod s emisiami
V článku 3 protokolu sa predpokladá, že ako mechanizmus redukcie emisií sa bude využívať tzv. pokles. Na jeho základe sa majú napríklad uhľovodíkové zlúčeniny po transformácii započítavať ako zredukovanie emisií. Zohľadnenie tohto "poklesu" však bude možné až po dôkladnom rozptýlení neistoty vedcov. Protokol ďalej umožňuje obchodovať s časťou emisií, ako sme už spomenuli. Presné množstevné limity sa však doteraz nestanovili. Ako má teda systém takéhoto "obchodu" vyzerať v praxi, je zatiaľ nejasné.
Protokol z Kjóta tiež odpúšťa časť povinných emisií skleníkových plynov v prípade investícií do projektov na šetrenie uhľovodíkov v rozvojových krajinách (dokument to označuje ako CDM - Clean Development Mechanism, čiže mechanizmus ekologického rozvoja). Podobné projekty s rovnakým efektom môže daná krajina financovať aj v iných štátoch, ktoré sa zaviazali k redukcii emisií. Keďže nejde o rozvojové krajiny, v tomto prípade sa hovorí o spoločnom plnení - Joint Implementation (JI). Ani tu však nebolo pevne určené množstvo splodín, akého sa toto opatrenie týka. Preto si krajina investujúca do podobných projektov nemá ako započítať úľavy z povinného percenta redukcie emisií.
Tokio ako Washington?
Japonsko teda čelí vnútroštátnemu problému a medzinárodným záväzkom. Jeho vládni predstavitelia to v zásade uznali: na rokovania v Kjóte v roku 1997 prišli s pozíciou, ktorá bola na počudovanie veľmi blízka konečnému výsledku rokovaní. Po prestavbe vlády v januári 2001 klesol síce počet ministrov na polovicu, no súčasne prvýkrát v japonskej histórií vytvorili samostatné ministerstvo životného prostredia. Prvá návšteva novej ministerky smerovala do Washingtonu - bolo to po Bushovom útoku na medzinárodnú politiku vzhľadom na klimatické pomery z 13. marca. Údajne (ak možno veriť správam) dala vláde USA jasne najavo svoje stanovisko, keď priamo vyhlásila, že protokol z Kjóta musí vstúpiť do platnosti. To však súčasne vyvoláva otázku, prečo samotné Tokio tento dokument ešte neratifikovalo.
V japonskom pravopise vyzerajú Tokio a Kjótó ako dvojvaječné dvojčatá: dva znaky v obrátenom poradí. Dvojčence najčastejšie pomáhajú jedno druhému, a toho by mali byť schopné aj v tomto prípade. Japonské hospodárstvo má napriek niektorým nedostatkom vysokú štrukturálnu flexibilitu, primerane k tomu vysokú efektivitu využívania energií a technické inovácie sa stretávajú s pozitívnou odozvou v politickom prostredí. Japonská spoločnosť sa považuje za spoločnosť so silným ekologickým myslením. Niektoré zvyklosti však smerujú k bezuzdnému konzumu: nejde tu len o Sushi, vďaka ktorému tam Nórsko týždenne dodáva letecky 150 ton lososa. Japonsko okrem toho vykazuje enormnú spotrebu dreva, importuje 33 percent z drevených tovarov na celosvetovom trhu. K tomu sa pridáva neustále expandujúci medzinárodný turizmus japonskej strednej vrstvy.
Signál aj pre rozvojové krajiny
To však nie sú skutočné príčiny, ktoré doteraz Tokiu nedovolili pristúpiť na Kjótsky protokol. Fakt, že počas doterajších rokovaní nad dohovorom o klimatických pomeroch nevznikali nové aliancie, sa dá odôvodniť výlučne zahraničnopolitickou situáciou. Japonsko od začiatku patrilo k tzv. strešnej skupine, to znamená ku štátom, ktoré vytvárajú obrovský dáždnik, pod ktorým sa zhromaždili krajiny ako veľký brat USA, čo celý projekt brzdia. Hoci v bezpečnostnej politike už nové aliancie nie sú mysliteľné, v oblasti klimatických pomerov je to ešte vždy možné.
Japonsko by mohlo využiť šancu, ktorá sa mu ponúka v prípade uvedenia protokolu do platnosti: začať realizovať spoločné plnenie redukcie emisií s Čínou, v spolupráci s rozvojovými krajinami konkretizovať mechanizmus ekologického rozvoja. A ako krajina s významnými úspechmi na poli medzinárodného obchodu by mohlo presvedčiť aj svojich obchodných partnerov o výhodách obchodovania s emisiami prostredníctvom špeciálnych certifikátov.
Ak Tokio v dohľadnom čase ratifikuje Kjótsky protokol, nevyvinie tak priamy nátlak len na USA a Európu, ale bude to signál aj pre rozvojové krajiny v Afrike a v Ázii, pre ktoré sa stalo Japonsko najvýznamnejším partnerom. Signál, že ich ekonomická budúcnosť závisí vo veľkej miere aj od riešenia závažného ekologického problému, na ktoré sa musia včas pripraviť.
Prevzaté z týždenníka Freitag (8. 6. 2001) Preložila Tatiana SúĽovská
