Reklama
Reklama

Tichý svedok

Jedným z politikov, ku ktorému ste si vytvorili zvláštny vzťah, bol syn prvého prezidenta a minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Počas Druhej svetovej vojny ste stenografovali jeho prejavy z londýnskeho rozhlasu a už vtedy vám bol blízky. Ako ste ho vnímali neskôr v parlamente?- Pri spomienke na Jana Masaryka dodnes počujem jeho hlas z londýnskeho vysielania BBC v noci 16. novembra 1939, po ktorej som sa pre stenografovanie tohto prejavu ocitol v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Počet zobrazení: 1931

Josef Kocourek

Parlamentný stenograf Josef Kocourek aktívne pôsobí vo svojej profesii vyše 55 rokov. Začínal v Dočasnom národnom zhromaždení, pokračoval v Národnom a neskôr, po roku 1968, vo Federálnom zhromaždení. Hoci má 85 rokov, dodnes stenografuje v českom parlamente a senáte. Ako najstarší parlamentný stenograf na svete sa dostal do Guinnessovej knihy rekordov. Stretával sa a osobne poznal s mnohými českými, slovenskými, ale i svetovými politikmi.

Stenograf je sfingou, ktorá pri práci nehovorí, ale len ticho zachytáva, čo počuje. To je poslanie všetkých stenografov na svete. Nezáleží, či stenografujete v americkom Kongrese, v ruskej Štátnej dume, alebo v talianskom parlamente. Rovnakým štýlom pracujete aj vtedy, keď zaznamenávate hoci aj obyčajnú schôdzu spolku včelárov či rybárov.

Jedným z politikov, ku ktorému ste si vytvorili zvláštny vzťah, bol syn prvého prezidenta a minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Počas Druhej svetovej vojny ste stenografovali jeho prejavy z londýnskeho rozhlasu a už vtedy vám bol blízky. Ako ste ho vnímali neskôr v parlamente?

- Pri spomienke na Jana Masaryka dodnes počujem jeho hlas z londýnskeho vysielania BBC v noci 16. novembra 1939, po ktorej som sa pre stenografovanie tohto prejavu ocitol v koncentračnom tábore Sachsenhausen. V rozhlasových prejavoch hovoril o všetkom, čo ho trápilo. Tým vlieval nádej a odvahu nielen nám doma, ale i sebe. Masaryka bola radosť počúvať a ešte väčšia stenografovať. Hovoril priamo, vecne a zrozumiteľne. Svojským šarmom vedel každého osloviť. Bol známy žoviálnosťou, spoločnosť zakaždým pobavil nejakým vtipom. Aký bol človek? Podľa mňa, dobrý, čestný a úprimný. Aj preto si myslím, že sa do politiky veľmi nehodil... Všetci, ktorí s ním spolupracovali, najmä jeho podriadení na ministerstve, ho chválili. Viacerých som poznal, takže to mám z prvej ruky. Často dal na ich názor a nechal ich samostatne pracovať. Riadil sa známym pravidlom, že ak niekoho považujete za schopného, vyvoláte v ňom netušené sily... Ako politika ho ťažko môžem hodnotiť. Opakoval by som len to, čo sa o ňom už popísalo. Som presvedčený, že keby sa po februári 1948 boli udalosti uberali iným smerom, Masaryk by bol v nich zohral veľkú úlohu. Možno jednu z najväčších, mal na to všetky predpoklady.

Sám najlepšie viete, že iné je počúvať politikov, keď majú oficiálny prejav, a niečo iné je stretávať ich cez prestávku v kuloároch. O Janovi Masarykovi kolujú rozličné historky, ako svojou žoviálnosťou dokázal uvoľniť aj tú najnepríjemnejšiu schôdzu...

- Na to mal mimoriadne vlohy. Aj keď vošiel do miestnosti, kde sme prepisovali stenografické záznamy, zakaždým prehodil niečo humorné. Zažil som ho napríklad na jednej schôdzi zahraničného výboru, kde bolo neznesiteľné teplo. Masaryk vošiel dnu a s kamennou tvárou zahlásil: "Páni, najskôr si všetci vyzlečieme saká a potom vám poviem, ako to skutočne bolo..." Atmosféra sa razom zmenila. Aj takto vedel lámať ľady.

Masaryka ste vídavali v parlamente aj začiatkom roka 1948, keď sa politická situácia začala prudko meniť. Aký bol vtedy? Čo si myslíte o jeho dodnes nevyjasnenej smrti?

- V tom čase chodieval ustarostený, zamyslený, bol ako vymenený. Hoci sa usiloval nedávať svoje pocity najavo, bolo na ňom vidno, že ho politický vývoj veľmi trápi. Jeho smrť je aj pre mňa stále veľkou záhadou. Na jednej strane si myslím, že samovražda je posledným východiskom slabochov, na druhej strane neviem, či práve v prípade Jana Masaryka nebola prejavom veľkosti. Ťažko posúdiť, čo pri svojej citlivej povahe prežíval, aké trpké chvíle ho opantali.

Podľa dlhoročnej priateľky Marcie Davenportovej mal Masaryk sklon k depresiám. Psychická nevyrovnanosť bola v ich rodine dedičná. Trpela ňou i jeho matka, ktorá zomrela v sanatóriu, kde predtým strávila veľa rokov. Zaujímavý je aj iný fakt. Masaryk niekoľkokrát Davenportovej povedal, že ho raz zavraždia...

- Či to bolo naozaj tak, sa nedá jednoznačne povedať. Pani Davenportová vo svojej knihe Too Strong For Fantasy o Janovi Masarykovi priznala, že niekoľko dní predtým, ako ju požiadal, aby odcestovala z Prahy do Londýna, kde mal prísť za ňou, aby sa zosobášili, hovoril o samovražde. Niečo také spomínal aj Lumírovi Soukupovi. Ktovie, možno práve toho sa chytili Masarykovi nepriatelia a zosnovali vraždu, ktorú vydávali za samovraždu. Pre mňa je presvedčivejšia poznámka pani Davenportovej, že Masarykova smrť nezodpovedá jeho naturelu. Ak by sa bol rozhodol pre samovraždu, určite by nevyskočil z okna kúpeľne, ktoré sa navyše vôbec neotváralo. Volil by inú, decentnejšiu smrť. Bol veľmi citlivý na to, aby ho ktosi videl na dlažbe zakrvaveného a navyše v pyžame. A čo keby sa nebol zabil? Masaryk sa veľmi bál bolesti. Preňho by bola vraj príznačnejšia smrť otravou liekmi. Aspoň tak to tvrdila Marcia Davenportová.

Okolo smrti Jana Masaryka je dodnes priveľa záhad. Myslíte si, že sa niekedy objasní, alebo ostane rébusom, ako napríklad smrť Johna F. Kennedyho?

- Marcia Davenportová v roku 1967 napísala, že podrobnosti nikdy nevyjdú na svetlo, lebo chýbajú dôležité fakty, ktoré boli úmyselne zničené. V roku 1968 sa do preskúmania všetkých súvislostí pustil vedúci odboru vyšetrovania Generálnej prokuratúry Jiří Kolář, ale ani on nedospel k jednoznačnému záveru. Podozrivé je aj to, že priveľa ľudí, ktorí mali do činenia s vyšetrovaním Masarykovej smrti, spáchalo samovraždu, alebo odišlo zo sveta inou neprirodzenou smrťou. To tiež o niečom svedčí... Vrátim sa ešte k parlamentnej schôdzi, na ktorej minister vnútra Václav Nosek informoval o smrti Jana Masaryka. I toto vystúpenie som stenografoval, takže si ho dobre pamätám. Jeho vysvetlenie sa mi po takom krátkom čase od smrti zdalo príliš podrobné, a preto nedôveryhodné. Hoci výsledok pitvy bol známy oveľa neskôr, už predtým hovoril o samovražde. A na tejto verzii sa z pohľadu komunistov nikdy nič nezmenilo. Páčilo sa mi, že ktosi položil na miesto, kde Masaryk v parlamente sedával, kyticu kvetov. Nikdy som sa nedozvedel, aj keď som po tom istý čas pátral, kto ich tam priniesol.

Pripusťme aj takú verziu, že Masarykovu vraždu zosnovali komunisti - naši, alebo v spolupráci so sovietskymi. Mohlo sa stať, že Klement Gottwald o ničom nevedel? Čo ak o Masarykovu smrť mala záujem niektorá tajná služba, možno i CIA?

- To chcete odo mňa naozaj veľa. O celom prípade viem len toľko, čo sa dá vyčítať z rozličných materiálov alebo zo spomienok ľudí, ktorí ho poznali. Možné je však všetko, vylúčiť sa nič nedá. Ani samovražda, ani účasť na vražde našich či sovietskych tajných služieb. Ale ani podiel iných zahraničných rozviedok, i keď o tom pochybujem. Prečo by napríklad Američania mali záujem zavraždiť Masaryka, keď bol v USA uznávaný a populárny? Alebo práve preto? Čo ak niekto chcel týmto prekaziť zámery Sovietskeho zväzu? Počul som, že Gottwald bol veľmi zarmútený, keď sa dozvedel o Masarykovej smrti. Masaryk sa mu predsa hodil do kariet. Ako nestraník s vysokým kreditom na Západe mohol vylepšiť imidž jemu aj celej komunistickej vláde. Možno práve toho sa Masaryk nechcel dožiť, lebo na druhý deň sa mal zúčastniť na oficiálnom fotografovaní nových ministrov a veľmi dobre vedel, že fotografie ešte v ten deň obehnú celý svet. Krátko nato sa mali v parlamente predstaviť všetci členovia novej Gottwaldovej vlády, teda aj on. Čo by mu povedali priatelia na Západe? Určite by mu vyčítali, že sa spolčil s komunistami. Ešte jeden moment tu mohol zohrať dôležitú úlohu - dobrá Stalinova pamäť. Masaryk bol proti Stalinovmu rozhodnutiu, že sa musíme vzdať prijatia Marshallovho plánu. Známy je jeho výrok, že do Moskvy odchádzal ako minister zahraničných vecí suverénneho štátu, a domov sa vrátil ako lokaj sovietskej vlády. Nad jeho smrťou i dnes často rozmýšľam a všeličo mi nejde do hlavy. Napríklad, prečo večer pred svojou smrťou navštívil v Lánoch otcov hrob a vyše hodiny pobudol v tichom rozjímaní. Priviedlo ho tam iba výročie otcovej smrti? Taktiež mi vŕta v hlave, či Masaryka ktosi nedohnal k tomu, aby sám vyskočil z okna. Nik nevie, či ho niekto v noci nenavštívil a nevyvíjal naňho nátlak. Čo ak sa pred niekým ukryl vo výklenku rímsy, ktorý bol z vonkajšej strany budovy, neudržal rovnováhu a spadol? Všeličo by tomu nasvedčovalo - odreté brucho i lak z okenného rámu za nechtami. Ale mohol to byť aj dôsledok obrany, keď ho ktosi násilne vyhadzoval z obloka. Veľavravná je aj poloha, v ktorej ho našli pred Černínskym palácom. Ako hovoria moji kamaráti lekári, nestáva sa, že samovrahovia dopadajú na chrbát. Alebo bol usmrtený kdesi inde a dovezený pod okno kúpeľne? Pravdu sa asi nikdy nedozvieme.

Jeho najbližším spolupracovníkom na ministerstve bol Vladimír Clementis, ktorý bol najprv štátnym tajomníkom a po Masarykovej smrti ministrom. Masaryk často chodil na návštevu ku Clementisovcom a neraz si zahral s pani Lídou na klavíri. Clementis bol tiež medzi ľuďmi obľúbený. Rovnako bol dobrý rečník a mnohí tvrdia, že i človek. Ako ho vy hodnotíte?

- V tom čase som si veľmi neuvedomoval, s akými ľuďmi sa stretávam, čo ma dnes dosť mrzí. Žil som svoj život, ktorý bol iný ako život politikov. Bol som mladý, mal som rodinu, malé deti a s tým spojené starosti. Chodil som do parlamentu stenografovať a nezháňal som klebety. Usiloval som sa čo najlepšie robiť svoju robotu a to bolo všetko. Až neskôr, keď sa začala politika všelijako krútiť a čoraz viac dotýkať aj bežných ľudí, zamýšľal som sa nad ňou častejšie. Nikdy som však politikov nahlas nehodnotil. Ale vy sa pýtate na Clementisa. Na rozdiel od Masaryka sa mi zdal stále zadumaný a smutný, hoci ku každému bol vľúdny. Prvý raz som ho počul rozprávať z londýnskeho rozhlasu a bolo cítiť, že má literárny talent. Do Černínskeho paláca prišiel s najlepšími úmyslami. Ako mi mnohí hovorili, práca ho bavila, robil ju rád a s prehľadom. Myslím si, že zo všetkých komunistov si Masaryk najviac vážil práve jeho. Podľa mňa si boli podobní - obaja príliš dôverčiví, hádam preto skončili tak, ako skončili. Clementis bol veľmi emotívny a mal blízko k umeniu. S manželkou Lídou pravidelne chodievali na koncerty. Občas som ich tam stretol, páčilo sa mi, ako sa k sebe správali. Muselo to byť pekné manželstvo. Pani Lída bola hudobníčka celým telom, Clementis tiež hudbe rozumel. Neskôr, keď som čítal jeho listy, ktoré písal z väzenia Hádičke, ako svojej žene hovoril, dotvoril som si o ňom obraz. Dodnes som aj ja presvedčený, že to bol dobrý človek s pevným charakterom a úprimnou dušou. Tragédiou Československa bolo, že takéhoto človeka dalo popraviť.

O Clementisovi sa hovorí, že počas manifestácie 21. februára 1948 na Staromestskom námestí v Prahe požičal Gottwaldovi baranicu a on mrzol v jeho klobúku. Ak je niečo na tom pravdy, prezrádza to, že mali k sebe blízko. Nakoniec, Clementis Gottwaldovi veril aj vtedy, keď sa s ním telefonicky radil, čo má urobiť, pretože západná tlač píše, že sa ho chystajú doma po príchode z Valného zhromaždenia OSN zatknúť. Ako nám raz povedal Clementisov švagor Jan Pátek, ktorý bol jeho osobným tajomníkom na VZ OSN, Gottwald na dôkaz dôvery poslal po Clementisa do Paríža salónny vagón a dal mu čestné slovo, že sa mu nič nestane. Predpokladáme, že o Clementisovom zatknutí sa dosť hovorilo aj v poslaneckých kuloároch. Pamätáte sa na to?

- Čosi sa o tom hovorilo, no veľmi si na to nepamätám. Zato viem, že po procese sa medzi ľuďmi hovorila riekanka: Ja som ti dal baranicu, ale ty mne šibenicu... Keďže ma osobnosť Clementisa dávnejšie zaujíma, pátral som aj po varovných signáloch, ktoré sa mu dostali počas pobytu v USA. O jeho zatknutí otvorene písala americká tlač, podobné informácie prichádzali aj z iných zdrojov, len Clementis tomu nechcel veriť a všetky výstrahy bral ako výmysly imperialistickej propagandy. Ako hovoria archívy, dôveroval žene Líde, ktorá mu v listoch písala, že sú to "bludy" a všetko je v najlepšom poriadku. Tak ju aspoň ubezpečoval Viliam Široký, ktorý jej manžela na ministerstve zastupoval. Nezdá sa mi, že by Clementis čosi nešípil, isto i preto neletel priamo z New Yorku do Prahy, ale zdĺhavo cestoval loďou do Paríža. Zrejme chcel získať čas. A do toho prišlo Gottwaldovo ubezpečenie, že sa mu nič nestane. Nech sa na mňa nik nehnevá, ale prekvapuje ma Clementisova naivnosť. Taký zbehlý politik a erudovaný právnik a nechal sa vylákať. Predsa musel vedieť, že politické procesy v ZSSR, ale i v Poľsku a v Maďarsku, kde iba nejaký čas predtým popravili jeho rezortného kolegu Lászlóa Rajka, sa len tak nezastavia a budú pokračovať aj v Československu.

Clementis nenaletel len Gottwaldovi, ale aj Širokému. Tomu Širokému, ktorý sa v roku 1939 pričinil o jeho vylúčenie z KSČ a ktorý bol proti jeho vymenovaniu za štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí. Dokonca bol i proti znovuprijatiu Clementisa do strany. Netreba zabúdať, že Široký vehementne zastupoval Clementisa na ministerstve, keď bol dlhšie na zasadnutí VZ OSN. S najväčšou pravdepodobnosťou tu vyrábal naňho dôkazové materiály. Tým, že ste stenografovali aj viacero prejavov Viliama Širokého, máte naňho svoj názor...

- Nikdy nepatril k mojim obľúbencom. Vždy mi na ňom čosi prekážalo. Dnes už viem, bola to neúprimnosť a falošnosť. Z dobrých zdrojov viem, že sa lišiacky votrel do priazne Clementisovej manželky, zahŕňal ju zvláštnou starostlivosťou. A to ju natoľko zmiatlo, že nepostrehla, o čo mu ide. Široký si zakrátko vytvoril na Slovensku kult osobnosti. Práve preto nechcel mať v Clementisovi konkurenta, ktorý ho prevyšoval najmä intelektom. Viackrát mi prišlo na um, či Clementisovi neprihoršilo aj to, že spolu s Noskom prvý vošiel po tragickej smrti Jana Masaryka do jeho bytu, ktorý bol vraj v zjavnom neporiadku. Ktovie, čo tu našli a čoho bol svedkom.

Za dvadsať rokov prvej ČSR popravili deviatich ľudí, za šesť rokov komunistickej vlády (1948-1954) až 178 osôb. Počet politických väzňov sa odhaduje na 120 tisíc. Taká je bilancia vykonštruovaných procesov v 50. rokoch. Natíska sa toľkokrát vyrieknuté: Prečo?

- To by som aj ja rád vedel. Vieme, že ten kolotoč rozkrútil Stalin a naši súdruhovia ho poslušne nasledovali. Ich jediným cieľom bolo, ako som vtedy často stenografoval, čo najskôr zaviesť v Československu sovietsky model socialistickej spoločnosti. V novinách sa začali objavovať prvé správy, že imperialisti zosnovali veľké medzinárodné sprisahanie proti ľudovodemokratickým krajinám. Rozbehla sa mašinéria: zatýkanie, vykonštruované obvinenia, zinscenované procesy, tresty smrti, dlhoročné väzenia. Z vlastných skúseností si viem predstaviť, ako zatknutí trpeli. A dookola opakovali previnenia, ktoré nikdy nespáchali. Dokonca i to, ako všetko ľutujú a prosia o najprísnejší trest! Viaceré pojednávania vysielal v priamom prenose rozhlas. Nedalo sa počúvať, ako sa odsúdení priznávali a vypovedali podľa predpísaného scenára. Iba Gustáv Husák nebojácne povedal, že nebol zradcom a necíti sa vinný. Za to si ho vážim, aj keď na druhej strane mám voči nemu výhrady, ako sa správal v čase normalizácie k ľuďom, ktorí trpeli podobne ako on v 50. rokoch. Aká zvláštna zhoda okolností: Husák napísal v decembri 1962 prezidentovi Antonínovi Novotnému list, v ktorom ho upozorňoval na krivdu, ale nik mu neodpovedal. Takisto ako on nereagoval na listy volajúcich po spravodlivosti, keď bol prezidentom. Z doživotného väzenia, ktoré dostal, si odsedel desať rokov, z toho šesť v samoväzbe a prísnej izolácii, až neskôr ho rehabilitovali. Život Clementisovi, ale ani ďalším, ktorých nezmyselne popravili, už nik nevrátil.

Medzi prvými popravili Miladu Horákovú. Napriek desiatkam telegramov a listov, ktoré boli adresované priamo prezidentovi Gottwaldovi, aby jej udelil milosť - žiadal o to aj Albert Einstein - došlo k justičnej vražde. Bolo to po prvý raz od konca Druhej svetovej vojny, čo v politickom procese odsúdili na trest smrti ženu-matku. Aký ste mali vzťah k doktorke Horákovej?

- Pani Horáková bola nielen pekná, upravená žena, ale aj múdra a predvídavá poslankyňa. Hovorila vždy k veci, stručne, jasne, bez fráz. Zakaždým som sa potešil, keď som ju uvidel kráčať k rečníckemu pultu. Odvtedy som podobnú poslankyňu nestretol. Slúži jej ku cti, že sa v ten deň, keď pod oknami Černínskeho paláca našli mŕtve telo Jana Masaryka, vzdala poslaneckého mandátu. To bol jej protest proti nastávajúcemu násiliu. Od niektorých poslancov som dávnejšie vedel, že svojimi názormi zaujala aj prezidenta T. G. Masaryka. Pozval ju na večeru, čo bola pre vtedajších politikov veľká pocta. Na súde s K. H. Frankom bola jednou zo svedkýň, ktorá prežila koncentrák. Na jej nekompromisné otázky nevedel Frank odpovedať a so sklonenou hlavou len počúval. Vtedy už bola poslankyňou Dočasného národného zhromaždenia a podpredsedníčkou Zväzu oslobodených väzňov, ktorého členom som bol aj ja. Funkciu poslankyne za národnosocialistickú stranu prijala až na osobnú prosbu prezidenta Edvarda Beneša. Musím povedať, že od začiatku patrila v parlamente k najaktívnejším. Pracovala v komisii na prípravu novej ústavy a často prichádzala s podnetmi, ktoré komunistom neboli veľmi po chuti. Najviac im prekážalo, že ako členka vedenia Medzinárodnej demokratickej federácie žien mala vo svete vážnosť a popularitu. Zaiste ju sledovali a vedeli o všetkých jej stretnutiach s Benešom. Škoda, že mu až príliš verila. Z pätnásťstránkových pamätí, ktoré napísal v exile jej manžel, viem, že chcela rezignáciu na poslanecký mandát okoreniť ostrým prejavom odsudzujúcim komunistické násilie. Počul som, že ju viacerí od toho odhovorili, aby neriskovala. Poslúchla, no život si aj tak nezachránila. Spravila veľkú chybu, že včas neemigrovala. Keď sa napokon rozhodla, bolo už neskoro, krátko pred odchodom ju zatkli priamo v jej pracovni.

Až sa rozum pozastavuje nad tým, že v civilizovanej krajine, akou bolo Československo, došlo k takýmto zvrátenostiam. Súdili nevinných a tisíce ľudí z celej republiky hystericky pre nich žiadali trest smrti.

- Čudujete sa? Aj na Krista jeden deň vyvolávali: Hosana! a na druhý deň kričali: Ukrižuj ho! Niečo podobné sa opakovalo aj vtedy. Ľudia boli pod vplyvom propagandy takí sfanatizovaní, že "nepriateľov socializmu" boli schopní ukameňovať... Až po roku 1989 vyšlo najavo, že z ÚV KSČ dávali pokyny všetkým okresom, ako vytvárať atmosféru "ľudového hnevu". Napríklad k jednotlivým procesom zasadali závodné rady a prijímali rozhorčené rezolúcie, ktoré sa posielali do Prahy. V novinách viedli špeciálne rubriky, v ktorých čitatelia odsudzovali "zapredancov". Rovnako si pamätám, ako naši básnici skladali na nepriateľov socializmu verše plné nenávisti. Ba čo viac, najlepších úderníkov z celej republiky zvážali autobusmi na súdne procesy. Absurditou je, že k prípadu Milady Horákovej sa vyjadrovali aj žiaci základných škôl a niektorí pre ňu žiadali najvyšší trest. To už je zvrátenosť najväčšieho kalibru.

Najväčším procesom bolo súdne pojednávanie s Rudolfom Slánskym a s ďalšími trinástimi vysokopostavenými osobnosťami, ktoré bolo pripravované ešte dômyselnejšie ako proces s doktorkou Horákovou. Pritom necelé štyri mesiace pred uväznením Slánskeho mu Gottwald udelil najvyššie československé vyznamenanie - Rad socializmu. Ako si to vysvetľujete? Keďže ste stenografovali každé zasadnutie parlamentu, všeličo ste počuli a videli. A prečo si vybrali práve Slánskeho?

- Všetko sa to začalo v júni 1948, keď Informačné byro komunistických a robotníckych strán prijalo v Bukurešti rezolúciu, že juhoslovanskí vodcovia sa rozchádzajú s marxizmom. Podstata bola iná: Tito sa nechcel stať satelitom ZSSR. Počas dovolenky na Kryme vraj Stalin vyzval Gottwalda na zostrený triedny boj. Tým sa spustila lavína zatýkaní a vykonštruovaných procesov aj u nás. Ani dnes nechápem, prečo Gottwald hodil cez palubu práve Slánskeho, s ktorým vychádzal veľmi dobre. Dlhoročnými priateľkami boli aj ich manželky. Najväčšmi sa vraj zblížili vtedy, keď sa Slánskovcom narodila dcéra Naďa, ktorú niekto v Moskve ukradol a viac ju nevideli, hoci o pomoc požiadali Stalina. Dvakrát by som nepovedal, že v tom nemala prsty KGB. Ale na čí podnet konala? Žeby Stalina? Možné to je, Stalin bol nevyspytateľný... Kto v tom čase sledoval politické dianie, musel tušiť, že po prvých procesoch prídu na rad ďalšie a budú sa hľadať ešte väčšie ryby, ako bola Milada Horáková. Aj v ostatných komunistických krajinách padali vysoké hlavy, preto aj u nás bolo treba nájsť nejakého vodcu protištátneho sprisahania. Najprv sa vraj uvažovalo o Clementisovi, no Stalin žiadal niekoho ešte významnejšieho. A tak prišiel na rad generálny tajomník ÚV KSČ Slánský. Neviem, koľko je na tom pravdy, že Gottwald dlho váhal s jeho zatknutím. Nečudujem sa, veď bol jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. To, že spolu dobre vychádzali, som si všimol viac razy. Aby si Gottwald udržal svoje mocenské ambície, podpísal Slánskeho ortieľ smrti. A to hovorí za všetko.

Dnes vieme, že Gottwald nemohol zabrániť politickým procesom, ak sa nechcel s celým vedením KSČ postaviť Sovietom na odpor, ako to urobili juhoslovanskí komunisti. A to nechcel. Ale prečo sa u nás začali politické procesy v čase, keď sa v ostatných štátoch končili a prečo mali taký masový charakter?

- Nechce sa mi veriť, že všetky tie obludnosti "predpísal" Sovietsky zväz. Sovietski poradcovia usmerňovali procesy aj v Maďarsku, Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Albánsku a tam to až také neľudské nebolo. Myslím si, že naši pomáhači boli nadmieru iniciatívni a horliví. Často máme v povahe byť "pápežskejší ako pápež", to sa nám už neraz vypomstilo. Keby boli naši "režiséri" len trochu benevolentnejší a zhovievavejší, procesy nemuseli nabrať také rozmery. Najväčšiu vinu pripisujem Gottwaldovi, ktorý bol mužom číslo jeden. Keby bol zmenšoval trecie plochy, všetko mohlo byť ináč. Verím tomu, že spočiatku schvaľoval rozsudky s ťažkým srdcom, ako tvrdia niektorí historici a znalci jeho života. Dôležitejší je však výsledok, ktorý už krutejší ani nemohol byť. Jedno je isté: popravou iných sa vykúpil sám. Gottwald nebol až taký hlúpy, aby časom nepochopil, akú tragédiu spôsobil. No bolo už neskoro. Neostávalo mu nič iné, iba pokračovať vo falošnej hre. Výčitky svedomia zaháňal alkoholom a čoraz väčšmi sa uzatváral do seba. Vtedy sa už nedalo cez prestávky parlamentných rokovaní za ním prísť, ako to bolo zo začiatku celkom bežné. Dávnejšie som si na poslancoch všimol, že sa ho boja a radšej ho obchádzajú.

Gottwald zomrel v tom istom roku ako Stalin, ale procesy v Československu naďalej pokračovali. Dokonca i po poprave obávaného Beriju a jeho prisluhovačov. To už nik nemôže povedať, že nás do procesov niekto tlačil.

- Nechcem sa opakovať, ale niekedy sme naozaj pápežskejší ako pápež. Dokazuje to aj ten fakt, že vedenie KSČ procesy nezastavilo, hoci popravou Beriju boli odsúdené všetky sovietske metódy. Od mája 1953 do júna 1954 došlo u nás k ďalším procesom. Niekoľko rozsudkov smrti podpísal aj nový prezident Antonín Zápotocký. To bolo pre mňa najväčšie sklamanie, lebo najprv som mal k nemu dobrý vzťah. Veď sme boli spolu v koncentračnom tábore.

Niet pochýb o tom, že prvé politické procesy začal u nás pripravovať Slánský s námestníkom ministra národnej bezpečnosti Karlom Švábom, s námestníkom ministra národnej obrany Bedřichom Reicinom a s vedúcim tajomníkom KV KSČ v Brne Ottom Šlingom. Koleso, ktoré rozkrútili, nakoniec zomlelo aj ich. Nebol osud aspoň v tomto prípade tak trochu spravodlivý?

- Čím bojuješ, tým aj zahynieš... Existujú dokumenty, že Slánský vyzýval, aby sme si brali príklad zo Sovietskeho zväzu, kde s triednym nepriateľom dávno zatočili. Dokonca tvrdil, čo som raz i stenografoval, že s bojom sme mali začať podstatne skôr. Nehovoriac, že už 25. októbra 1948 hlasoval za vybudovanie táborov nútených prác a zatýkanie nepohodlných. Na ÚV KSČ, ale i v krajoch vznikli tzv. bezpečnostné päťky, ktoré všetky prípady dopredu prerokovali. Predsedom takejto päťky v Brne bol Šling. A predsedom najdôležitejšej päťky na ÚV KSČ Slánský a jej členom Šváb. Ten napríklad osobne zašiel do Budapešti, aby sa podučil z procesu s Rajkom, ktorého nemilosrdne popravili. Pýtate sa, či bol osud v prípade Slánskeho, Švába a Šilinga spravodlivý? Ťažko mi je čo len naznačiť, že ich neminul trest Boží. To isté platí o Berijovi, ktorý má toho na svedomí podstatne viac. Verím tomu, že zlo sa zvykne vracať k svojmu strojcovi.

Prečo ste potom robili parlamentného stenografa, kde ste zaznamenávali aj také veci, s ktorými ste nikdy nesúhlasili?

- Máte pravdu, priečilo sa mi to, ako každému súdnemu človekovi. Musím však povedať, že procesy či iné politické rozhodnutia sa v Národnom zhromaždení neprerokovávali a poslanci sa k mnohým veciam nevyjadrovali, alebo len občas. Všetko podstatné sa odohrávalo na ÚV KSČ, prípadne vo vláde. Nechcem sa vyhovárať, ale stenografovia za nič nemôžu, sú len zapisovatelia, zaznamenávajú myšlienky, názory a nakoniec aj činy iných. Iné je, keby som bol poslancom či iným funkcionárom. Často sa mi stalo, že keď som sa odosobnil, v duchu som si povedal, že pre to či ono by som nikdy nehlasoval. Aj preto som sa nestal politikom, hoci príležitosti boli.

Ale predsa, nechcelo sa vám niekedy vstať a z plného hrdla zakričať - Čo to robíte?

- Nemôžem povedať, že som to nemohol urobiť. Nakoniec to mohol urobiť každý a nemusel pracovať v parlamente. Svoju prácu som vždy bral ako svoju profesiu a nad mnohými vecami som sa radšej nezamýšľal, lebo som vedel, že nič nezmôžem. Znovu podotýkam, že stenograf je sfingou, ktorá pri práci nehovorí, ale len ticho zachytáva, čo počuje. To je poslanie všetkých stenografov na svete. Nezáleží, či stenografujete v americkom Kongrese, v ruskej Štátnej dume, alebo v talianskom parlamente. Rovnakým štýlom pracujete aj vtedy, keď zaznamenávate hoci aj obyčajnú schôdzu spolku včelárov či rybárov.

(Úryvok z pripravovanej knihy, ktorá vychádza vo vydavateľstve Luna.)

Autori sú spisovatelia a publicisti

Zhovárali sa Mária Macková a Jozef Leikert

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama