Zbavené základných práv
Afganistan - jeden z najchudobnejších a zároveň najkontroverznejších štátov, vlasť hrdých bojovníkov, ktorí už okrem svojho života nemajú čo stratiť, a súčasne krajina, v ktorej žena na verejnosti dnes neznamená viac ako zviera.
Podľa demografických štatistík, i keď sa za posledných dvadsať rokov o ich dôveryhodnosti dá pochybovať, z odhadovaných 16 miliónov Afgancov vyše dva milióny zahynuli v boji proti sovietskym okupantom a v občianskej vojne rozpútanej fundamentalistickými skupinami, tešiacimi sa donedávna štedrej podpore zahraničia. Kým sa údajne tri a pol milióna obyvateľov zdržiava v utečeneckých táboroch v Iráne a Pakistane, väčšina populácie, ktorá napriek všetkému v krajine zostala, prešla v dôsledku nekonečnej vojny a po nástupe Talibanu k moci takým nekontrolovateľnou vnútornou etnickou migráciou, že akékoľvek údaje o počte obyvateľov vrátane žien sú len chabým odhadom.
Žena moderná versus tradičná
Vlastniť občiansky preukaz, vodičské oprávnenie, môcť študovať, pracovať, voľne sa pohybovať po meste, bez akéhokoľvek obmedzenia verejne vystupovať a stretávať sa s príslušníkmi opačného pohlavia - to boli samozrejmosti, nad ktorými moderná afganská žena 80. rokov vôbec neuvažovala. Patrili k jej životu. Až do roku 1992, keď sa po odchode sovietskych vojsk dostali v krajine k moci mudžahedíni. Prívlastok moderná, alebo skôr liberálna je namieste. Liberálna v zmysle majúca vzdelanie, často dosiahnuté aj v zahraničí, v oblasti módy podliehajúca západným vplyvom, žijúca vo veľkých mestách. Tie, ktoré sa vzdali nielen tradičného oblečenia, ale aj postavenia v rodine, tvorili z celkového počtu afganských žien však iba pätinu.
Väčšina žien žijúcich na vidieku, ale aj v mestách, sa však tradičného spôsobu života v islamskom svete nikdy nevzdala. Preto príchod mudžahedínov k moci neznamenal žiaden zlom. Obmedzenia začali pociťovať len vzdelané a v moderných profesiách pracujúce ženy a dievčatá. Hoci museli mať od roku 1992 na verejnosti všetky zahalené vlasy, ramená, lýtka, mohli naďalej pracovať, samostatne sa prechádzať po meste, nakupovať. Cestovať však smeli iba v sprievode svojich mužov. To je však štandardné obmedzenie islamu, ktoré sa praktizuje aj v okolitých krajinách. Mudžahedíni, totiž na rozdiel od Talibanu, vzdelanie pre ženy nezakázali, no zrušili spoločné dievčenské a chlapčenské školy. I v Afganistane mali ženy do roku 1992 zaručené postavenie vyplývajúce z medzinárodnej Charty základných ľudských práv a slobôd. Ich sloboda a liberálnosť záviseli len od vlastnej rodiny.
Abstraktný Korán
Nástup Talibanu v roku 1996 však už pocítili aj tradične zahalené ženy. Nestačilo, aby skrývali pred očami cudzích mužov svoje telo, vlasy. Od roku 1996 musia mať tzv. burkami zahalené aj tváre. Ich šaty nemôžu byť svetlých farieb, musia mať zahalené členky, nesmú nosiť topánky s klopkajúcimi podpätkami, ani používať make up, voňavku, či hlasno sa smiať. V islame totiž platí pravidlo, podľa ktorého žena nesmie nevhodným správaním upútať pozornosť cudzieho muža. A to by mohla aj svojím tieňom. Ak sa totiž muž pozrie na cudziu ženu na verejnosti prvý raz, môže ísť o náhodu. Keď jej však venuje aj druhý pohľad, o ktorom sa predpokladá, že nie je náhodný, ale vyplynul už z určitého záujmu, ide o hriech. A to nielen ženy, ale aj muža, ktorí by v žiadnom prípade nemali prispieť k vytvoreniu okolností, za ktorých by mohlo dôjsť k zoznámeniu sa a možnému cudzoložstvu.
Korán je vo svojej podstate veľmi abstraktný. K žiadnym obmedzeniam ani povoleniam ohľadom nežnejšieho pohlavia sa nevyjadruje. O zahalení hovorí skôr odporúčacím tónom, striktne v tomto zmysle hovorí len v súvislosti s Prorokovými manželkami. Korán však ženám poskytuje aj istú ochranu, ktorá v iných náboženských spoločnostiach nie je zaručená. Ostatné je dielom vykladačov. A Taliban si Korán v istých záležitostiach vykladá naozaj pozoruhodne. Skutočnosť je však taká, že Afganky majú v súčasnosti oveľa viac závažnejších problémov týkajúcich sa zaobstarania potravy, zdravotnej starostlivosti o rodinu, že nemajú čas zamýšľať sa nad obmedzeniami, ktoré sa ženám zo západného sveta zdajú byť nepredstaviteľné.
Bez akéhokoľvek nároku
Po nástupe fundamentalistov k moci ženy vykázali z akéhokoľvek verejného života. Odopiera sa im právo na vzdelanie, všetky dievčenské školy zatvorili, majú však povinnosť čítať Korán. Nesmú pracovať. Je im dovolené zdržiavať sa iba v ich dome, von nesmú chodiť bez sprievodu mužského príbuzného. V podstate nemajú nárok na zdravotnícku starostlivosť - žena nesmie byť prehliadaná mužským lekárom, neexistuje plánované rodičovstvo, antikoncepcia, potraty zakázali. Zo sto novorodencov sa pätnásť až dvadsať nedožije jedného mesiaca! Dnes údajne pôsobia v Kábule tri gynekologičky, z ktorých na každú pripadá 150 tisíc žien.
Svedectvo ženy má oproti mužskému polovičnú platnosť. Nedovoľujú jej osobne sa obrátiť na súd, môže tak urobiť iba prostredníctvom blízkeho príbuzného mužského pohlavia. Nemajú nárok na rekreačné zotavenie sa, nemôžu športovať. Ženy nemôžu, musia. Slovné spojenie "žena by mohla" jednoducho v súčasnom Afganistane neexistuje. Všetky tieto obmedzenia vyznievajú v porovnaní s obdobím pred príchodom mudžahedínov ako zlá rozprávka. Veď už v roku 1919 afganský kráľ Amanullah začal s postupnou legalizáciou novej slobody žien týkajúcej sa svadby, zasnúb, vena a ustúpenia od ženskej obriezky. Táto oficiálna sloboda trvala s dvojročným prerušením až do roku 1992.
Kto im vráti slobodu?
Počas tohto "slobodného" obdobia začali pôsobiť viaceré ženské organizácie, ktorých cieľom bol nielen boj proti analfabetizmu, ale aj organizovanie rozličných vzdelávacích a odborných kurzov, a to najmä pre vidiecke obyvateľstvo. Nebolo preto raritou, ak sa žena, ktorá prišla z dediny napríklad do Kábulu, rekvalifikovala a stala sa vodičkou trolejbusu. Viaceré feministické združenia však vtedajšia prokomunisticky orientovaná vláda zakázala. Vystupovali totiž radikálne nielen proti nej samotnej, ale aj za dodržiavanie ľudských práv v krajine. Ich aktivistky umierali najprv v boji proti sovietskym okupantom, a teraz ich vraždia jednotky vládneho hnutia Taliban. Väčšina z týchto zoskupení vyvíja činnosť aj v okolitých krajinách a na Západe.
Na internetovej stránke organizácie bojujúcej za demokraciu a práva afganských žien nájdete možno pre väčšinu z nás mierne militantný odkaz: Ženy sa stali prvými obeťami talibanských zradcov. Preto je ich povinnosťou, aby ako prvé zasadili dýku do srdca fundamentalizmu. Má to však aj vysvetlenie: Ženy v Afganistane potrebujú pomoc, aby znovu získali slobodu, ktorú stratili.
