Skupinové záujmy včera a dnes
Spolu s individuálnymi záujmami sú skupinové záujmy motorom spoločenského pokroku, avšak neraz aj jeho brzdou. Pokiaľ sa dodržiavajú zaužívané pravidlá hry, je presadzovanie skupinových záujmov legitímne. Konflikty záujmových skupín sú prirodzeným javom, a preto sa hľadajú rôzne mechanizmy ich riešenia - napríklad vyjednávanie.
Do roku 1989 sa potláčali individuálne a skupinové záujmy, pričom v popredí stál spoločenský záujem. Od zmeny režimu sa glorifikujú a spoločenský záujem akoby prestal existovať. Ideologickým základom tohto posunu je prechod od kolektivizmu k individualizmu, ktorý je charakteristický pre neoliberalizmus. Práve ten sa stal ideológiou transformačného procesu. V lepšom prípade sa spoločenský záujem zredukoval na tzv. verejný záujem (uspokojuje sa verejnými statkami) resp. na národnoštátny záujem (realizácia integračných ambícií štátu). Identifikácia spoločenských záujmov bola a je zložitá a používajú sa na ňu viaceré nedokonalé mechanizmy: najčastejšie pravidlo väčšiny alebo iné modifikované pravidlá teórie spoločenského výberu. V politickej praxi nám najčastejšie postačí pravidlo jednoduchej väčšiny. Jozef Cíger Hronský literárne identifikoval jednoduchého človeka ako nositeľa spoločenského záujmu, ako človeka-milión.
V hospodárskej sfére je intenzita skupinových záujmov väčšia ako inde. Počas transformácie sa najviac prejavujú v privatizačnom procese. Pokúšajú sa preniknúť do častí hospodárskej politiky (do dotačnej, cenovej, daňovej atď.) Ak ide výlučne o pokusy - tie nie sú škodlivé. Jav začína byť škodlivý až vtedy, keď skupinové záujmy začínajú diktovať, ovládať a podrobovať si hospodársky život, hospodársku politiku, ak sa im začínajú podriaďovať záujmy spoločnosti alebo veľkých sociálnych skupín. Tento trend predstavuje vážnu hrozbu pre demokraciu. Jeho presadzovanie, ohrozujúce záujmy celku, si totiž čoraz nástojčivejšie vyžaduje aplikovať tvrdé donucovacie prostriedky a cynickú manipuláciu ľudí. SR sa uvedeným smerom uberala počas uplynulého obdobia, záujmové skupiny diktovali aj Vladimírovi Mečiarovi. Stal sa ich rukojemníkom, hoci sa nazdával, že rozkazuje on.
Otázkou je, či sa po voľbách v roku 1998 toto nepriaznivé smerovanie SR definitívne zastavilo, alebo aspoň zabrzdilo. Stabilita či nestabilita vládnej koalície nezávisí od deľby kompetencií v jej vnútri, ale od toho, či si koaličné strany dokážu pri rozhodovaní zachovať politickú samostatnosť a nestanú sa rukojemníkmi záujmových skupín. Tie sa, prirodzene, dostávajú do vzájomného konfliktu a prenášajú ho aj na politické strany. Rozpory v SDK nie sú primárne ideologickými, resp. programovými rozpormi piatich politických strán. Za nimi sa skrývajú rozpory skupín stojacich za jednotlivými stranami. Spor Kaník - Černák je sporom jednej (nie jedinej) záujmovej skupiny stojacej za Demokratickou stranou a inej, ktorú dnes už nie je ťažké identifikovať: stojí za "tvrdým jadrom" SDK. Zvláštnosťou je, že záujmové skupiny vo voľbách v roku 1998, ktoré neboli priamo naviazané Mečiara a robili "rozumnú" oportunistickú politiku, nielenže poskytli pomoc terajším vládnym stranám vo volebnej kampani, ale priamo presadzovali svojich zástupcov do NR SR a jej orgánov, do vládnych štruktúr, štátnych podnikov, atď. V mnohých prípadoch sa im to podarilo, a to komplikuje už beztak ťažkú situáciu vládnej koalície spôsobenú dedičstvom po predchádzajúcej vláde.
Privatizačný proces "Čestní a nepodplatiteľní podnikatelia mečiarovci", ako ich v roku 1993 nazval vtedajší poslanec za HZDS a šéfredaktor denníka Slovenská republika Ján Smolec, dostali v r.1994-1998 na základe priamych politických rozhodnutí vládnucich strán do rúk prevažnú časť slovenských podnikov. Najznámejšie skupiny, všetky pod hlavičkou HZDS: rezešovská, trenčianska, trnavská - však neraz zvádzali medzi sebou tvrdé boje. Napríklad boj rezešovskej a trnavskej skupiny o VÚB-ku, ktorý sa skončil v neprospech rezešovcov, alebo už legendárny boj o Slovenskú poisťovňu, pred bránami ktorej zostali tak slovenská národná hrdosť, ako aj robotnícka česť... Značná časť privatizérov nechcela s vlastníctvom prevziať zodpovednosť, hoci článok 20 ods. 3 Ústavy SR hovorí: "vlastníctvo zaväzuje, nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom". Ich zámery sa rýchlo preukázali: tunelovanie podnikov, v lepšom prípade ich odpredaj zahraničným investorom. Pivovary Martiner a Gemer nie sú prvým ani posledným príkladom, keď slovenský podnikateľ odpredal podnik zahraničnému investorovi. Pre slovenskú kapitálotvornú vrstvu je typické, že nemá kapitál a zahraničný investor je jediným riešením, ktoré má zabrániť pádu podniku. Privatizácia sa ešte nedokončila a podľa reklamy Vašej vlny privatizácie "to najlepšie nás ešte len čaká" - t.j. strategické podniky.
Môžeme očakávať, že bez náležitých opatrení a odhodlania koalície čeliť nezákonným postupom záujmových skupín v privatizácii bude aj tretia vlna iba pokračovaním uvedenej aféry a jej negatívnych dôsledkov. Rozdielnosť prístupov koaličných strán k vysporiadaniu záväzkov Fondu národného majetku (FNM) voči držiteľom dlhopisov naznačuje, že niektoré skupiny sa už náležite zmobilizovali. Ako inak sa dá interpretovať vyjadrenie prezidenta FNM Jozefa Kojdu, že pán Mojžiš si príde na svoje? Pritom ide o slová vyhlásené pred definitívnym rozhodnutím koalície o tom, ako sa budú riešiť otázka dlhopisov FNM!
Bankový a finančný sektor Počas mečiarizmu sa o ovládnutie finančného sektora usilovali predovšetkým priemyselné skupiny (AG Banku získala trnavská skupina reprezentovaná Naftou Gbely a Slovakofarmou Hlohovec, IRB rezešovská skupina). Dnes v tejto sfére dominujú finančné skupiny obchodujúce s cennými papiermi (kauza Priemyselnej banky, a.s. Košice), resp. majúce skúsenosti z kupónovej privatizácie ako organizátori investičných fondov alebo spoločností (pravdepodobné pozadie pádu AG Banky). Pre obidve skupiny je spoločné presadzovanie záujmov na hrane, alebo v rozpore so zákonom a na úkor spoločenského záujmu. Vtedy aj dnes si dokázali vychodiť cestičky k vládnym stranám. Dokážu si "predplatiť" dôležité médiá alebo získať niektorých redaktorov (podnikateľská skupina usilujúca sa o zabrzdenie reštrukturalizácie Slovenskej poisťovne, a.s.). Ich apetít rastie, od malých sa presúva k stredným bankám, až po ich fúzie. Nebolo by to škodlivé, keby pri tom nepoškodzovali daňových poplatníkov, ktorí budú hradiť náklady sanácie bánk a iné dôsledky.
Náklady na reštrukturalizáciu bánk budú stáť takmer 100 mld Sk. Časť tzv. zlých úverov je dedičstvom spred roka 1989. Väčšiu časť tvoria zlé úvery spojené s privatizáciou, "politické úvery", či úvery, ktoré neodborne poskytol manažment bánk. Ľudia sa oprávnene pýtajú, prečo kompetentní ľudia nielenže neboli vzatí na zodpovednosť, ale dnes sa niektorí z nich pokúšajú ovplyvniť privatizáciu prirodzených monopolov tak, aby si ich staronoví klienti prišli na svoje. Do konca roka 1999 štát presunul časť zlých úverov do Slovenskej kosolidačnej a.s. a Konsolidačnej banky, aby VÚB, Slovenská sporiteľňa a IRB dosiahli tzv. koeficient kapitálovej primeranosti na požadovanej hranici 8% - takéto banky začínajú byť atraktívne. Zrodila sa myšlienka predať časť z nich za dlhopisy tým, ktorí dlhopisy od zneistených občanov skúpia najskôr. Uvažuje sa napr. aj o predaji časti Slovenských telekomunikácií, a.s.(ST), Slovenského plynárenského podniku, Transpetrolu a pod. Ak sa však v prípade ST privatizačný poradca vyjadril, že by to mohlo podstatne zredukovať ich cenu, možno čakať, že z hľadiska štátu to bude nevýhodné i pri hľadaní strategického investora do iných inštitúcií. Je však nevyhnutné eliminovať skupinové záujmy vo finančnom sektore, ak pôjdu proti záujmom spoločnosti. Inak môže vládna koalícia politicky prehrať. Týka sa to najmä SDĽ, ktorá nikdy nebola a nie je stranou privatizérov a nebola vo vládne ani v čase kupónovej privatizácie, ani počas rozhodujúcich priamych predajov.
Podniky s účasťou štátu Zákazky v štátnych podnikoch a akciových spoločnostiach sú lukratívne: štát ich neraz prepláca. Nezáleží na ich charaktere, môžu to byť exkluzívne zmluvy s reklamnými agentúrami (donedávna s agentúrou Donar), zákazky na rekonštrukciu a nové štátne budovy (firmy ZIPP, Hydrostav, atď.), na budovanie diaľnic. Bohužiaľ, nedá sa hovoriť iba v minulom čase. ST, a.s. dodnes uspokojivo nezdôvodnili, prečo nakúpili časť emisie dlhopisov Vodohospodárskej výstavby od sprostredkovateľa a nie priamo od VVB, čím stratili 18 mil. Sk. Bola to nekvalifikovanosť, či niečo iné? Podaktoré transakcie Slovenských elektrární by si tiež žiadali zdôvodnenie. Organizovanie tendrov by malo zamedziť podozreniu z lukratívnych zákazok. Nepochybne pomôžu, no nie sú uspokojivé a nie sú liekom na všetko. Musí sa vytvoriť spoločenské prostredie, politická vôľa bojovať s korupciou. Také, ktoré nepripustí, aby sa manažérom stal napríklad úspešný "tunelár" alebo dokonca diskvalifikovaný politik.
Schvaľovanie rozpočtu Poslanec za KDH Július Brocka pozitívne zhodnotil rýchle prijatie štátneho rozpočtu na rok 2000, ktoré nedalo priestor na presadzovanie lobistických záujmov. Ich časť sa presadzovala už pri schvaľovaní zákonov naviazaných na štátny rozpočet (zákon o cestnej dani, o spotrebnej dani z uhľovodíkových mazív a palív, o spotrebnej dani z tabaku a tabakových výrobkov). Je legitímne, ak sa ČESMAD postaví proti zvyšovaniu cestnej dane, či spotrebnej dane z uhľovodíkových palív a mazív a pokúša sa presadiť svoj záujem zákonnými postupmi. Zvýšenie príjmov do rozpočtu z daní je však v záujme spoločnosti: tá hradí náklady na obranu, bezpečnosť, školstvo, zdravotníctvo atď. aj vtedy, ak je to momentálne proti záujmom ČESMAD-u, SIT-u a iných súkromných spoločností.
Je legitímne, že ZMOS presadzoval zvýšenie podielových daní do rozpočtu miest a obcí na úrovni 9,8 mld Sk. To by však znamenalo napríklad ukrátiť školstvo o viac ako 1,5 mld Sk. ZMOS požiadavku zdôvodňoval tým, že obce a mestá nemôžu zvyšovať miestne poplatky a dane, lebo občan a podnikatelia to už neunesú. Z čoho však má štát prerozdeľovať, ak nie z daní? Hra je priehľadná: nech vláda urobí nepopulárnu prácu - vyberie, ak treba, zvýši dane - a ja ich potom použijem v prospech občana, ktorý mňa - miestnu vládu - za to pochváli. Decentralizácia verejnej správy by však mala zahrňovať aj väčší podiel komunálnych daní, ktorých použitie sa - možno - naučí kontrolovať aj občan. Poľnohospodári písomne požiadali prezidenta, aby nepodpísal ŠR na rok 2000. Boli ochotní vziať na svoju zodpovednosť tzv. rozpočtové provizórium, len aby dostali viac. Nechceme spochybniť ich požiadavky smerujúce k valorizácii dotácií do poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu, zvýšeniu príspevku do Štátneho fondu trhovej regulácie, atď. SPPK presadzuje záujmy časti potravinárskeho odvetvia. Keby sa však úplne presadili záujmy všetkých skupín, ktorých sa ŠR týka, deficit by sa vyšplhal na niekoľko desiatok miliárd. To by viedlo k zdraženiu úverov, k oslabeniu kurzu koruny, k inflácii a jednoznačnému poškodeniu veľkej väčšiny ľudí.
Lobizmus v politických stranách Podnikateľské skupiny spravidla uvažujú pragmaticky: ktorá vláda je pri moci, s tou budeme zadobre. Skupiny s orientáciou na HZDS nie sú pre súčasnú vládu nebezpečné do tej miery ako tie, ktoré si robia zásluhy za to, že jej dopomohli k moci. Za drobné dary chcú poriadnu daň. Prerozdeľovanie v prospech úzkych záujmov a v neprospech človeka-milión má pokračovať. Minimálne ľavica by mala proti tomuto ostro vystúpiť, pretože práve človek-milión je jej volič a zaviazala sa presadzovať jeho záujmy.
Je pozitívne, že v stranách vládnej koalície sa mobilizujú snahy novelizovať zákon o politických stranách rozšírujúci zákonné formy ich financovania. Iste, nevyrieši všetko. Podľa najnovšieho prieskumu Úradu pre výskum MZV USA, 8 z 9 Slovákov je presvedčených, že väčšina verejných činiteľov je skorumpovaných. Až 80% je presvedčených o skorumpovanosti privatizačných orgánov, 68% o skorumpovanosti vlády, zle vychádzajú súdy (61%), zdravotníctvo (58%), bankový sektor (43%), vysoké školy (52%). Protikorupčné procesy u nás ešte nemajú tradíciu. Stíhanie Helmuta Kohla pre korupciu síce ukazuje, že ani politická špička SRN nie je voči korupcii imúnna, ale zároveň aj to, že za ňu musí platiť hoci bývalý kancelár. Múdry sa učí na cudzích chybách. Vládna koalícia si nemôže dovoliť nebyť múdrou v prospech záujmov spoločnosti, a ak treba, aj proti skupinovým záujmom. Múdra musí byť predovšetkým ľavica: v prospech záujmov svojho voliča.
Autorka (1947) je ministerka financií
