Doktrinárske myslenie zaslepuje

Pán profesor, keď vás dnes niekto predstavuje širšej verejnosti, tak vás zrejme predstaví ako človeka politiky, ako poradcu významných štátnikov, účastníka dôležitých rokovaní, ktoré zmenili osud vašej krajiny. Pre tých, ktorí sa zaoberajú dejinami ideí je však meno Avineri spojené s jednou z najcitovanejších kníh o sociálnej filozofii nemeckého filozofa G. W. F. Hegela.
Počet zobrazení: 1593

Shlomo Avineri
Profesor Shlomo Avineri je riaditeľom Inštitútu pre európske štúdie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Narodil sa v Poľsku roku 1933, od roku 1939 žije v Izraeli. Študoval na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na London School of Economics. Ako hosťujúci profesor pôsobil na významných amerických a európskych univerzitách a vedeckých inštitútoch. Medzi nimi sú Yale, Cornell, University of California, Oxford, Brookins Institute a Ústav svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov v Moskve. V rokoch 1975 až 1977 bol generálnym riaditeľom ministerstva zahraničných vecí štátu Izrael. Bol vedúcim izraelskej delegácie na generálnom zasadaní UNESCO a roku 1979 bol členom spoločnej egypsko-izraelskej komisie, ktorá pripravovala dohodu a kultúrnej a vedeckej spolupráci. V rokoch 1990 až 1992 bol členom medzinárodnej skupiny pozorovateľov prvých postkomunistických volieb v Maďarsku, Česko-Slovensku, Estónsku a Chorvátsku. Je autorom významných kníh. Najväčší ohlas mali knihy Sociálne a politické myslenie Karola Marxa, Heglova teória moderného štátu, Izrael a Palestínčania. Prof. Avineri bol na Slovensku na pozvanie Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku v spolupráci s Veľvyslanectvom Štátu Izrael.

Pán profesor, keď vás dnes niekto predstavuje širšej verejnosti, tak vás zrejme predstaví ako človeka politiky, ako poradcu významných štátnikov, účastníka dôležitých rokovaní, ktoré zmenili osud vašej krajiny. Pre tých, ktorí sa zaoberajú dejinami ideí je však meno Avineri spojené s jednou z najcitovanejších kníh o sociálnej filozofii nemeckého filozofa G. W. F. Hegela. Tak isto je doteraz čítaná a citovaná vaša kniha o K. Marxovi. Ako to ide dokopy, človek politiky a historik ideí?

Určite nie som človek, ktorý by mal schizofréniu. Podobne ako veľa ľudí v akademickom živote v Izraeli, aj ja sa podieľam na politických diskusiách. V Izraeli sa len veľmi ťažko vyhnete politike, sme spoločnosťou plnou konfliktov a teda veľmi spolitizovaní. Je celkom bežné, že intelektuáli a akademici sa priamo angažujú aj v politickom živote. Ja sám som dva roky pracoval na ministerstve zahraničných vecí, teda bol som na politickej pozícii. Potom som sa však vrátil na univerzitu a pokračoval v prednášaní. No považujem sa predovšetkým za akademika. Príležitostne sa však vyjadrujem aj o politických záležitostiach. Lenže v tomto sa nijako neodlišujem od iných izraelských intelektuálov.

Napísali ste knihu o Marxovi a o Heglovi. Teda o mysliteľoch, ktorí pre hlavný prúd filozofického a sociologického myslenia osemdesiatych a deväťdesiatych rokov boli považovaní za „nepriateľov“ racionálneho myslenia o sociálnych problémoch. Ako vidíte pozíciu týchto mysliteľov dnes?

Stále sa ešte zaujímam o týchto dvoch mysliteľov, bez toho, že by som bol marxistom alebo heglovcom. Môj záujem o nich sa odvodzuje z toho, čo považujem za ich najväčší prínos k politickému mysleniu 19. a 20. storočia. Obidvaja prezentovali politickú víziu, ktorá prekračuje atomistický individualizmus. Sám seba by som definoval ako „slabého“ komunitaristu. To znamená, že by som rád videl politické inštitúcie a politické štruktúry ako prekračujúce na seba sústredený individualizmus, ktorý sa zakladá na trhovej ekonomike, na výmennej hodnote, keď už mám použiť tradičný marxistický termín. Na druhej strane si uvedomujem nebezpečia komunitarizmu, jedným z nich je aj sklon k radikálnemu nacionalizmu. Preto hovorím o „slabom“ komunitarizme. Momenty solidarity a skupinovej identity sa mi zdajú byť pre jednotlivca veľmi dôležité a v tomto zmysle mal Hegel pravdu. A táto pravda prešla aj do marxizmu. Osoba, ktorá nemá verejné aspekty je ochudobnená v podstate vo svojich možnostiach. Zdôraznenie väzieb jednotlivca so spoločnosťou, ktoré nájdeme v dielach Hegela a Marxa je dnes práve tak aktuálne, ako bol v minulom storočí. Po temer mesianistickom oslavovaní univerzalizujúcich síl trhu a po rozpade sovietskeho typu komunizmu začíname chápať, že absolutizácia trhovej ekonomiky, divokého kapitalizmu nie je adekvátnou odpoveďou pre spoločnosti, ktoré dnes prekonávajú následky tvrdej formy komunizmu. Hegel a Marx, keď ich vezmeme kriticky a nie ortodoxne, nám môžu pomôcť pochopiť túto situáciu.

Spomenuli ste, že izraelská spoločnosť je veľmi spolitizovaná a že intelektuáli majú veľmi blízko k politike. Sú však izraelskí intelektuáli schopní pozerať sa na politickú realitu ako intelektuáli, alebo sa dostávajú do vleku politikov? A na druhej strane, sú izraelskí politici schopní vypočuť si intelektuálov …

Ak mám použiť Gramsciho terminológiu, izraelskí intelektuáli sú kombináciou laických a organických intelektuálov. Intelektuáli hrali v rozvoji sionizmu mimoriadne veľkú úlohu, pričom silné podnety čerpali aj zo socialistického hnutia. Tam má svoje korene aj idea kibucu ako solidárneho spoločenstva. V Izraeli nikdy nejestvoval múr, ktorý by oddeľoval politikov a intelektuálov. Intelektuáli boli vždy angažovaní, nepozerali sa na politiku zvonku. To neznamená, že všetci intelektuáli hovoria rovnakým jazykom. A to ani neznamená, že všetci intelektuáli sú politikmi akceptovaní tak, ako si intelektuáli myslia, že by mali byť. Často intelektuáli rozprávajú rovnaké nezmysly ako politici. V porovnaní so západoeurópskymi spoločnosťami - porovnania s východoeurópskymi spoločnosťami sa zdržím - intelektuálny diskurz v Izraeli má oveľa väčší vplyv na politiku. Napr. politické diskusie o tom, ako majú vyzerať vzťahy medzi Izraelcami a Palestínčnami, aké miesto patrí idei národa, aké sú hranice sily národa majú aj silné intelektuálne dimenzie. Musíme si však uvedomiť, že Izrael je veľmi malá krajina, kde každý slúžil v armáde, kde sa ľudia navzájom poznajú oveľa viac ako vo veľkej atomizovanej západnej spoločnosti.

Hovoríte, že Izrael je malá krajina, zároveň je však aj niečo ako povestný „taviaci kotol“, v ktorom sa ľudia prichádzajúci z rozličných krajín menia na Izraelčanov. Odráža sa v izraelských diskusiách toto diferencované kultúrne pozadie?

Áno, toto rozdielne pozadie sa dá veľmi jasne identifikovať. Veľmi silne napr. v posledných troch rokoch cítiť imigrantov z Ruska. Podľa môjho názoru sa vplyv ruskej imigrácie ešte plne neprejavil. V posledných desiatich rokoch prišlo z bývalého Sovietskeho zväzu viac ako milión ľudí. Dnes viac ako 20% židovskej časti izraelských občanov prišlo z bývalého Sovietskeho zväzu. A prišli s inou intelektuálnou tradíciou, s inou mentalitou, kde sú stále ešte stopy toho, čo sa nazýva homines societici, resp. homines postsovietici. Nemožno pochybovať o tom, že aj oni prispejú k intelektuálnym debatám v Izraeli. Prinášajú mnohé aspekty ruskej kultúry. Dnes v ruštine vychádza niekoľko denníkov. Rozvíja sa ruská poézia, píšu sa ruské romány. Imigranti z Ruska sa organizujú do vlastných politických strán. „Starí“ Izraelčania a noví, z Ruska prichádzajúci Izraelčania si nie vždy rozumejú. Dokonca sa diskutuje sa o tom, či si majú uchovať svoju identitu, alebo či sa majú plne integrovať do väčšinovej izraelskej spoločnosti. „Ruské“ strany sa dostali aj do parlamentu a časť ich príťažlivosti je aj v tom, že podporujú rozvíjanie ruského života v Izraeli. Tým vlastne oslovujú aj svojich voličov. Nemožno nevidieť, že majú svoje ekonomické problémy, napr. bytové. Veľmi dôležitá je pre nich však aj otázka jazyka. V mnohých izraelských mestách vidíte, že nápisy nie sú len v hebrejčine, angličtine, arabčine, ale aj v ruštine. To je celkom nový fenomén a dnes ešte nikto nemôže povedať, či je to niečo len prechodné, alebo či to bude trvalá súčasť života Izraelu. Je celkom možné, že Izrael sa stane pluralistickou, multikultúrnou spoločnosťou.

Prejavuje sa tento multikulturalizmus vidieť aj na izraelských univerzitách, resp. v oblasti spoločenských vied?

Na katedrách technických, prírodných alebo lekárskych vied určite nájdete viac imigrantov z Ruska ako na katedrách spoločenských vied. Presadili sa niektorí historici, slabšie sa presadili tí, ktorí prichádzajú zo sociológie alebo filozofie. To súvisí s povahou sovietskej reality. V oblasti spoločenských vied sa dá ťažšie prispôsobiť súčasným západným spôsobom myslenia.

Hovorili ste o vzťahoch Izraelčanov a Palestínčanov. To je dnes zrejme pre Izrael kľúčová otázka …

Časť diskusií v Izraeli je o tom, akú pozíciu zaujať k susedným spoločnostiam, resp. k susedným národom. Je to však aj diskusia, ktorá sa týka vnútorných pomerov v Izraeli. V Izraeli samotnom, nehovorím teraz o okupovaných oblastiach, 17% občanov Izraela sú Arabi. Arabčina je druhým oficiálnym jazykom. Pozrite sa na izraelské bankovky, tam sú označenia v hebrejčine, angličtine, ale aj v arabčine. V Knesete, izraelskom parlamente je 10 alebo 12 arabských poslancov, a títo majú právo hovoriť po arabsky. Obyčajne hovoria po hebrejsky, pretože chcú aby ich rozumeli. Niekedy však, obyčajne ide o symbolické gestá, hovoria aj po arabsky. Školský systém umožňuje, aby existovali štátne školy, kde vyučovacím jazykom je arabčina, tam sa učia arabské dejiny, nie izraelské. A takáto situácia bola od začiatku Izraela. Nie je to však jednoduchá situácia. Arabčina je síce druhý oficiálny jazyk v Izraeli, avšak nie každý izraelský úradník, ktorý pracuje v oblastiach, kde väčšina obyvateľstva sú Arabi, hovorí po arabsky. Arabi majú právo obracať sa na úrady v arabčine. V posledných rokoch, keď sa uvoľnili vzťahy mdzi Izraelcami a Arabmi, izraelskí Arabi požadujú, aby izraelská spoločnosť viac brala na vedomie prítomnosť arabského obyvateľstva. To má do činenia s oblasťou symbolov, s nacionálnymi mytológiami.

Aké sú intelektuálne reakcie arabských predstaviteľov na tieto problémy?

Iniciatíva prichádza od arabských intelektuálov. Prejavuje sa pri koncipovaní školstva. Väčšina Arabov posiela svoje deti do arabských štátnych škôl. Je faktom, že arabský školský systém je finančne podvýživený. To má historické dôvody, aj tie, že Arabi patrili k chudobnejšiemu obyvateľstvu. Je faktom však i to, že izraelský štát venoval prostriedky radšej na podporu novej židovskej imigrácie. Teraz sa to mení, a to v dôsledku zmeneného pomeru politických síl. Arabskí poslanci využívajú svoj vplyv v parlamente, a preto sú schopní vyjednať viac podpory pre arabské samosprávy, školy. Teda nie je to čisto intelektuálna debata, je to aj debata o praktických záležitostiach, o peniazoch a moci.

Izraelský politický život je diferencovaný podobným spôsobom ako v západoeurópskych krajinách. Je tam ľavica, pravica. V súčasnosti západoeurópske strany začali diskusiu o Tretej ceste. Do akej miery sa problémy Tretej cesty javia aktuálnymi aj v Izraeli?

Súčasný predseda vlády, predseda Labour Party, rád hovorí o novej sociálnej demokracii, súčasťou ktorej je aj rešpekt k trhovej ekonomike. Labour Party sa teraz pokúša premyslieť niekoľko svojich základných pojmov, znovu definovať úlohu štátu a trhu. Pre Izrael však hlavnou úlohou je mier s Palestínčanmi. Preto aj problémy Tretej cesty nie sú v centre pozornosti. Otázky mieru sú pre nás existenčnou záležitosťou. Zrejme, keď sa vyriešia otázky mieru, tak sa typ otázok, ktoré si kladie Tretia cesta, znovu dostanú do centra pozornosti.

Spomenuli ste, že v Knesete sú aj arabskí poslanci. Ako, na kandidátkach ktorých strán sa tam dostali?

Niekoľko arabských poslancov je členmi Labour Party, iní sú zasa členmi ľavicového krídla strany Občianskych práv. Okrem toho pôsobia aj tri rozdielne arabské strany. Jedna je následníckou organizáciou Izraelskej komunistickej strany, ktorej členstvo tvorili väčšinou Arabi. Ďalšia arabská strana má veľmi blízko k arabskému fundamentalizmu. Tak teda máme postkomunistické arabskú stranu až po neofundamentalistickú. Účasť Arabov na politickom živote nie je nič mimoriadneho, dlho bol napr. Arab podpredsedom vlády.

Pre pozorovateľa zvonku ľahko vzniká dojem, že armáda musí hrať v izraelskom politickom živote dôležitú úlohu. Aká je vlastne úloha armády v izraelskej politike?

Hrá veľmi dôležitú úlohu a z jasných existenciálnych dôvodov. Izraelská armáda historicky pochádza zo socialistickej strany, tak sa formovala ešte za čias ilegality, v časoch britskej nadvlády. Preto armáda bola vždy vľavo od stredu. Ľudia z kibucov majú v armáde nadproporcionálne zastúpenie. Armáda však nie je politickým subjektom, väčšina predstaviteľov armády však má väzby k ľavicovej tradícii. Nie náhoda, že ľudia ako I. Rabin, ktorý bol pri rokovaní s Palestínčanimi tak úspešný, prišiel z armády. Armáda je zmierňujúcou silou. Armáda je však integratívny element v spoločnosti, ktorá je veľmi pluralistická. Máme tak veľa imigrantov z tak rozdielnych krajín ako je Rusko a Etiópia. Pre mladých ľudí je armáda aj príležitosťou prísť do styku s inými skupinami izraelskej spoločnosti.

Do akej miery hrá túto integratívnu úlohu škola?

Keď príde štyridsiatnik z Ruska alebo Etiópie, tak jeho integrácia do izraelskej spoločnosti je pomalá. Pre deti je to ľahšie. Dá sa povedať, že škola a armáda sú hlavnými spôsobmi integrácie spoločnosti. Pre imigrantov je problémom predovšetkým jazyk, nenadarmo sa vtipkuje, že v Izraeli je materský jazyk ten, ktorý sa matka učí od svojho dieťaťa. Náš vzdelávací systém je multikulturálny, bez toho, že by sme to tak nazývali. Máme päť foriem štátnych škôl. Spomenul som arabské školy. Židovskí rodičia majú možnosť poslať svoje deti do štyroch rozdielnych typov škôl. Väčšina posiela do štátnej svetskej školy, potom sú tri druhy štátnych náboženských škôl.

Vo svojich úvahách z posledných rokov veľa pozornosti venujete problémom nacionalizmu a vyjadrujete sa aj k problematike premien v krajinách strednej a východnej Európy …

Bol som pozorovateľom počas prvých demokratických volieb roku 1990 v Československu, vtedy som prvýkrát navštívil Bratislavu. Pri pripomínaní si situácie zo začiatku deväťdesiatych rokov sú dôležité dva momenty: išlo o to, čo si ľudia mysleli, že sa bude diať a to, o čom si ľudia mysleli, že sa to nikdy nestane. Príkladom takejto konvenčnej, resp. štandardnej múdrosti tohto obdobia boli názory Francisa Fukuyamu o „konci dejín“. Keď sa dnes pozrieme na Fukuyamove názory, tak máme dojem, že ide o názor formulovaný kedysi v 19. storočí. Podľa tohto autora porážka komunizmu znamenala víťazstvo liberalizmu. Je vraj len otázkou času, kedy sa stredná a východná Európa pripoja k západnej Európe. Liberalizmus a trhová ekonomika sú konečnými formami ľudskej existencie. Jegor Gajdar v Rusku a Václav Klaus sú vari najvýrečenejšou ilustráciou takéhoto doktrinárskeho myslenia. Podľa nich existuje len jedna budúcnosť a je len otázka času, kedy sa dostaneme k ideálnemu stavu. Dokonca ešte v období perestrojky sovietski ekonómovia diskutovali o tom, že sa k trhovému hospodárstvu dostaneme za 300 alebo za 500 dní. Podobné diskusie sme počuli na začiatku dvadsiatych rokov o tempe budovania socializmu. Dnes tieto diskusie vyzerajú ako fraška.

Často sa uvádza, že faktor, s ktorým nikto nerátal, a ktorý oslabil liberalizmus, je nacionalizmus. Kde sa vlastne nacionalizmus vzal, prečo nikto „nepočítal“ s jeho vplyvom?

Dôvod je jednoduchý, na začiatku deväťdesiatych rokov väčšina myslenia bola silne ideologická. Krach komunizmu však nebol zároveň víťazstvom demokracie a kapitalizmu ako takého. To sú dve rozdielne veci. Jeden systém padol, nepadol však preto, že kapitalizmus zvíťazil.

Aké možnosti máme pri výklade toho, čo sa dialo po rozpade komunizmu?

Stále ešte dominuje teleologický pohľad, ktorý dianie v postkomunistických krajinách označuje ako tranzíciu. Tranzícia, teda prechod je však vždy prechodom niekam. Pre toto chápanie dejín je charakteristická lineárnosť, determinizmus, teleológia. Ja radšej hovorím o zmene alebo o zmenách, teda o niečom, čo je otvorené, o čom nemôžeme jednoznačne povedať, „kam“ to vedie.

Ako sa dajú vysvetliť rozdielnosti vo vývoji krajín, ktoré - aspoň tak sa to zdá - vychádzali z rovnakých, alebo aspoň podobných podmienok?

Vývoj v Poľsku, Českej republike a v Maďarsku a teraz už aj na Slovensku je naozaj iný ako v Rusku, resp. na Ukrajine. Vývoj v baltických krajinách je iný ako v Gruzínsku a v Arménsku. Keď sa pozrieme na tieto krajiny, tak konvenčné kritériá nezachytávajú faktory, ktorými by sme vedeli vysvetliť rozdiely. Medzi takéto konvenčné kritériá patrí stupeň ekonomického vývoja, industrializácie, urbanizácie. Predsa sa nedá povedať, že stupeň industriálneho vývoja v Poľsku bol zásadne iný ako v Rumunsku. Naopak, počet roľníkov v Poľsku bol vyšší ako v Rumunsku. Kvantitatívne diferencie nám nič nevysvetľujú. To je niečo, s čím si nevedia poradiť západní ekonómovia a ani tradiční marxisti. Spája ich totiž presvedčenie, že ekonomická štruktúra určuje všetko ostatné. Vieme, že Marx sa mýlil a zrejme sa ukáže, že mýli sa aj Friedman.

A ako si rozdiely vo vývoji vysvetľujete vy?

Moja téza zdôrazňuje historické. Je to návrh do diskusie, a preto ju formulujem výraznejšie ako ju mienim. Zastávam názor, že komunizmus „zastavil“ historický vývoj. Po jeho rozpade sa jednotlivé spoločnosti, napriek ekonomickému vývoju, pokiaľ ide o základné problémy, ocitli tam, kde boli pred nástupom komunizmu. Komunizmus teda fungoval, ak môžem použiť túto metaforu, ako veľká chladnička.

Teda prečo sa vývoj v jednotlivých postkomunistických krajinách uberal rozdielnym smerom?

Keď chceme vysvetliť rozdiely, tak sa musíme pýtať, do akej miery boli tieto krajiny rozvinuté pred komunizmom. S výnimkou Československa, ani jedna zo stredoeurópskych krajín nebola pred nástupom komunizmu demokraciou. Boli tu krajiny - Česká republika, Poľsko, Maďarsko - ktoré mali niekoľko storočnú tradíciu občianskej spoločnosti. Mali tradíciu reprezentácie. Bola to síce feudálna, meštiacka tradícia, predsa to však bola tradícia reprezentácie. Boli tu tradície meštianstva, kde si obyvatelia mesta volili svoju mestskú správu. Bola tu tradícia relatívnej autonómie univerzít. Bola tu komplikovaná tradícia cirkví, ktorá - i keď v rôznej miere - bola protiváhou štátu. Bola tu tradícia, podľa ktorej cirkev nie je automatickým nástrojom systému. Nič z tohto neexistovalo na ruských územiach bývalého Sovietskeho zväzu. Bola tu slabá tradícia občianskej spoločnosti v podobe miestnej samosprávy. Pred revolúciou existovala síce aj tradícia politickej reprezentácie, Duma, tá však nefungovala. V zmysle cezaropapististickej tradície cirkev bola nástrojom štátu. Keď sa Poľsko, Maďarsko alebo Československo odpútali od komunistického systému, tak mohli nadviazať na prvky občianskej spoločnosti. Nebol to však prípad Ruska.

Nie je to však historický determinizmus? Akoby sme raz navždy boli zajatcami histórie svojej krajiny.

Zdôraznenie historických faktorov neznamená, že to, čo sa odohralo v minulosti, sa bude odohrávať aj v budúcnosti. Znamená to však to, že dejiny silne ovplyvňujú formu spoločenského diania. Keď sa ma spýtate, čo je najlepší indikátor budúcnosti, tak odpoviem, že je to história. To však neznamená, že história je všetkým, je však dobrým východiskom pre pochopenie toho, čo sa deje v súčasnosti, iste lepším ako štatistiky.

Ako vnímate v tomto kontexte objavenie sa nacionalizmu?

Ani v západných krajinách neboli po roku 1945 národnostné problémy neboli doriešené, našli sa však mechanizmy ich riešenia. Nacionálne otázky sa stali menej horúcimi. Áno, je tu Írsko, Baskicko, nie je to však centrálny problém. Problémy s nacionalizmom v strednej Európe sú dôsledkom toho, že zaostal vývoj politických štruktúr, ktoré by boli schopné tlmiť národnostné rozpory zaostal. Komunistické režimy rôznym spôsobom „narábali“ s národnostnými problémami. Dva prvky boli spoločné, a navzájom si protirečili. Na jednej strane to univerzalistická ideológia marxizmu. Na druhej strane komunistický režim rozličnými spôsobmi tematizoval národný problém. Vytváral národné jednotky, i keď im nedával skutočnú autonómiu. Príkladom je Sovietsky zväz, Juhoslávia, Československo. Politická moc bola veľmi centralizovaná, kultúra sa však rozvíjala v národnom rámci. V Sovietskom zväze si mnohé národy dokonca až v sovietskej ére pomocou etnografov kodifikovali spisovné jazyky. Tieto národy nemali možnosť usilovať sa o vytvorenie vlastného národného štátu, na druhej strane rôznymi spôsobmi bolo udržiavané a posilňované vedomie národnej identity. Len v dvoch krajinách bola uznávaná židovská národnosť, v Sovietskom zväze a v Izraeli. Aj to bol faktor, ktorý prispieval k udržaniu národnej identity. Keby tohoto nebolo, určite by Židia po desaťročiach komunistickej moci vnímali svoju identitu ináč ako teraz. Nároky národných identít boli potláčané a podporované zároveň.

To znamená, že rozpad systému vlastne aktualizoval vnútorné protirečenia, v ktorých sa tieto spoločnosti nachádzali …

Keď komunistický systém zmizol, tak všetky tieto vnútorné napätia sa prejavili, nesplnené nároky sa začali hlásiť o slovo.. To malo samozrejme svoje dôsledky. Práve preto sa Sovietsky zväz rozpadol do už existujúcich národných rámcov. Rozpad ZSSR by zrejme vyzeral celkom ináč, keby išlo o unitárny štát. Bola to však, i keď len nominálna, predsa však federácia. Niečo podobné platí aj pre Juhosláviu, dokonca aj pre Československo. I tu však platí, že komunistický režim konzervoval staré etnické konflikty. Keď prišla kríza, tak staré konflikty sa oživili.

Platí to aj pre Československo?

Bol som v Bratislave roku 1990, stretol som sa s významným predstaviteľom kresťanských demokratov. Bola to zaujímavá diskusia, po nej som však pochopil, že práve v podmienkach demokracie vývoj vedie k rozpadu Československa. Nehovorili sme o tejto možnosti, avšak už samotný spôsob, ako tento politik videl vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi, poukazoval smerom k rozpadu jednotného štátu.

Ako vyzerá z tohto hľadiska Rusko, prečo je vývoj v tejto krajine taký komplikovaný?

Musíme si uvedomiť, že Rusko prechádza zároveň štyrmi transformáciami. Ide o pokus ustanoviť demokratický politický systém, pokus vytvoriť trhovú ekonomiku, pokus skoncovať s imperiálnou tradíciou a vytvorenie národnej identity. Rusko nebolo národným štátom, nie je to prípad Maďarska alebo Poľska, bolo to impérium. Ruská národná nidentita sa rozplývala v imperiálnom rámci. Dnes ide o vytvorenie národnej identity viazanej na ruský štát. Stále ešte prebieha boj medzi týmito dvoma identitami. Preto je aj vývoj v Rusku taký komplikovaný, oveľa komplikovanejší ako v iných krajinách.

Aké je vlastne miesto národnej identity v súčasnom svete?

Nedá sa súhlasiť s názorom, že v postkomunistických krajinách idea národa bola jednoducho aktivovaná a využitá cynickými politickými vodcami. Iste, aj takto bola využitá, to nie je však celý príbeh. Existuje aj potreba vedomia identity. Národné vedomie predstavuje aj veľa pozitívnych momentov. Národné požiadavky musia byť realizované, a potom prekročené. Občanom sveta môžem byť len vtedy, keď som občanom svojho národa. Ak však neprekročíte hranicu svojho vlastného národa, tak sa nacionalizmus stáva nebezpečnou vecou. Národ poskytuje spôsob, ako vyjadriť svoju identitu, svoju kultúru, väzbu na svoju komunitu. Nacionalizmus sa musí realizovať práve preto, aby mohol byť prekonaný. Národný štát nie je niečo zastaralé, nesmie však byť absolútnom.

S hosťom Slova sa zhováral František Novosád

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984