Reklama
Reklama

Dva triumfálne návraty

Dve pozoruhodné knihy - Znepokojené múzy a Jazyk, kultúra a hlbinná psychológia - sa v týchto dňoch stretli na pultoch kníhkupectiev a spolu s nimi a skrz ne dve pozoruhodné osobnosti a ich interpreti, ktorí ich vyhrabali z popola zabudnutia, nezáujmu a vracajú ich do povedomia kultúrnej verejnosti.
Počet zobrazení: 1502

 

Dve pozoruhodné knihy - Znepokojené múzy a Jazyk, kultúra a hlbinná psychológia - sa v týchto dňoch stretli na pultoch kníhkupectiev a spolu s nimi a skrz ne dve pozoruhodné osobnosti a ich interpreti, ktorí ich vyhrabali z popola zabudnutia, nezáujmu a vracajú ich do povedomia kultúrnej verejnosti. Mám na mysli Oskára Čepana a Karola Terebessyho, ktorým sa vďaka Jurajovi Mojžišovi a Adamovi Bžochovi dostáva posmrtnej rehabilitácie a ich prácam po desaťročiach ostrakizmu prvýkrát knižnej podoby.

Je to príznačné a veľavravné, i keď na prvý pohľad náhodné stretnutie: Karol Terebessy a jeho o pätnásť rokov mladší kolega mali predsa aj za života dosť príležitostí a dôvodov, aby sa celkom prirodzene stretávali. Obaja žili v tom istom meste, v tom istom čase, v tom istom politickom prostredí a kultúrnom ovzduší, nehovoriac o tom, že sa obaja zaoberali otázkami, ktoré priam volali po diskusii a výmene názorov. A predsa sa nikdy nestretli, aspoň nie tak, ako by sme predpokladali. A práve tento fakt je taký veľavravný a príznačný - pre nich dvoch a ešte viac pre dobu, v ktorej žili.

V rokoch 1940 - 1944, keď vrcholila Terebessyho tvorivá aktivita, bol Čepan žiakom trnavského gymnázia a jeho záujmy sa orientovali hlavne na literatúru a umenie, zatiaľ čo Terebessyho doménou bola hlbinná psychológia a psychoanalýza so zameraním na lingvistiku. Možno, pravda, predpokladať, že Čepan poznal nadrealistické zborníky, a teda aj Terebessyho state, ktoré v nich boli uverejnené, ale vzhľadom na svoju "špecializáciu" im nevenoval pozornosť. A tak napriek tomu, že tieto dve sféry, umenie a psychológia, sa v modernej umenovede a neskôr aj v ich vlastnom myslení často prelínali. Oni sami sa na tejto myšlienkovej platforme nestretli a potom už stretnúť ani nemohli, pretože ich ďalšie životné cesty sa postupne čoraz viac rozchádzali.

Po vojne sa Oskár Čepan zapísal na filozofickú fakultu a po skončení štúdia nastúpil do práce v Slovenskej akadémií vied, kde postupne získal hodnosť kandidáta a doktora vied o umení a odvtedy bol nepretržite činný v rôznych funkciách ako vedecký pracovník. Karol Terebessy zatiaľ ostal až do smrti iba bývalým vedcom - pracovníkom: od prvých povojnových rokov až do konca svojho aktívneho života pracoval striedavo ako robotník - "zmluvný úradník psychotechnickej služby". V istom období študoval ako "diaľkový poslucháč" filozofickej fakulty a pritom bol neustále a čoraz viac gniavený existenčnými starosťami ako otec štyroch detí. To mu však, aspoň zo začiatku, nebránilo v intelektuálnych a politických aktivitách, ktoré mu v roku 1957 vyniesli odsúdenie na deväť rokov väzenia za rozvracanie republiky (z nich si odsedel iba tri a zvyšok mu bol v rámci amnestie odpustený). Nasledujúcich štrnásť rokov prežil ako vodič bratislavských električiek...

Izolovaný outsider Napriek týmto dramatickým rozdielom v životných osudoch nie je ich posmrtné stretnutie v knižnej podobe také náhodné, ako by sa mohlo zdať. Je totiž svojím spôsobom prirodzené a zákonité, že ako ľudia rovnakej "krvnej skupiny", rovnakých mravných zásad a rovnakej intelektuálnej orientácie neboli schopní kompromisov ani ústupkov, aké sa v tých rokoch žiadali, a preto nedokázali naplniť svoje tvorivé plány a životné ambície. Ostali obaja outsidermi a nakoniec, povedané pateticky s Majakovským, obaja "padli na ducha barikádach", brániac si slobodu myslenia pred vulgarizátormi, parazitmi a przniteľmi ideálov, ku ktorým sa hlásili. A je len prirodzené, že potom prišla rehabilitácia...

Karol Terebessy po krátkom, ani nie päťročnom tvorivom vzopätí napísal ešte dve štúdie, ktoré však ostali v rukopise, ale k systematickej vedeckej práci sa už nedostal. Zvyšok života, plných štyridsať rokov, prežil v rezignácií a politickej opozícií k režimu, v ktorom nenašiel možnosť uplatniť svoje schopnosti a venovať sa práci, ktorá bola od mladosti jeho srdcovou záležitosťou. Okrem spomínaných vonkajších okolností tu zrejme zohrali rozhodujúcu úlohu následky, ktoré tieto okolnosti zanechali v jeho myslení a psychike (v roku 1951 sa dokonca musel podrobiť psychiatrickému liečeniu) a vyvolali uňho pocit frustrácie a stratu sebadôvery. Postupne sa čoraz viac utvrdzoval v presvedčení, že ako amatér nemôže pokračovať v svojich niekdajších výskumoch, ďalej ich rozvíjať, pretože v oblasti psychológie a lingvistiky, podobne ako v iných vedných odboroch, "sa pojmoslovie a kritériá tvoria výlučne kolektívne a každý individuálny prístup je už vopred odsúdený na živorenie, izoláciu a opovrhnutie" - ako to v inej súvislosti po rokoch napísal Oskár Čepan, netušiac, ako presne týmito slovami vystihol situáciu a pocity Karola Terebessyho, najmä po tom, čo ho prepustili zo psychiatrického liečenia a musel sa vzdať aj štúdia na filozofickej fakulte...

Autor reflexií o modernom umení Čepan, ako vedecký pracovník akadémie, bol na tom síce spoločensky aj materiálne oveľa lepšie, no ideologické bariéry ho obmedzovali a paralyzovali rovnako, ako Terebessyho bariéry existenčné. Ťažisko jeho záujmu sa čoraz viac presúvalo z literatúry na výtvarné umenie, čiže z akademickej pôdy do súkromia, pričom teoretickú časť svojich výskumov povzniesol na úroveň najvýznamnejších reflexií o modernom umení - ako píše Juraj Mojžiš, ktorý práve na týchto reflexiách postavil svoju monografiu. Ony sú totiž najpresnejším ukazovateľom Čepanovho myšlienkového smerovania a najdôležitejšie odhaľujú korene jeho názorového nonkonformizmu, najmä voči vládnucim ideologickým normám a ich poslušným služobníkom, čo v konečných dôsledkoch poznamenalo aj jeho ľudské osudy.

Väčšina Čepanových teoretických textov o výtvarnom umení, ktoré mali kriticky a inšpiratívne zasiahnuť do tvorivého kvasu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, sa k adresátom buď vôbec nedostala alebo len pololegálnymi okľukami, takže sa s nimi môže kultúrna verejnosť zoznámiť až dnes. Našťastie či nanešťastie mnohé z vtedajších problémov pretrvávajú alebo znovu ožívajú a dávajú týmto starým textom novú aktuálnosť. Mechanizmus trhového hospodárstva a návrat politického liberalizmu vytvárajú kultúrno-spoločenské podmienky, ktoré na umeleckú tvorbu pôsobia v nejednom ohľade rovnako, ako niekdajšie ideologické tlaky a obmedzenia. Okrem toho problémy, ktorými sa Čepan zaoberal, vyplývali síce zo slovenskej reality oných rokov, neboli epizodické, ani regionálne. Preto sa ani ich interpretácia netýka len tvorby Čunderlíka, Filu, Laluhu či Tatlina alebo de Chirica, na ktorej ich demonštruje, ale celého súčasného umenia a môže podnetne zasiahnuť aj do dnešných diskusií a názorových stretov. De Chirico nebol posledný, čo padol do pasce národného tradicionalizmu, ani jediný, na koho platili (a dodnes platia) Bretonove varovné slová, aby umenie nerobil z núdze cnosti a nebral na ľahkú stratu svojho génia...

Návrat osobností Podobne, ako Juraj Mojžiš, ani Adam Bžoch nepodľahol scientistickému chápaniu vedeckých problémov, ani tradičnej predstave vedca ako špecialistu, zameraného iba na svoj vymedzený odbor, ale predstavil Karola Terebessyho ako komplexnú osobnosť moderného intelektuála s ľudským profilom a dramatickým osudom. Problémy a témy, ktorými sa zaoberal - hlbinná psychológia, psychoanalýza a lingvistika - sú stále živé a jeho príspevky ani po polstoročí nestratili na aktuálnosti. Čo je však podstatné, je jeho iniciatíva, ktorou ako prvý prebudil záujem a vyvolal diskusiu o týchto tabuizovaných témach a problémoch v čase, keď takýto počin znamenal konfrontáciu s kléroľudáckou ideológiou a jej mocenským aparátom a bol teda skôr vecou odvahy a cti, ako vecou odbornej erudície. A tu si možno položiť otázku, či jeho odvaha nevyplynula z toho, že ako "amatér" sa cítil slobodnejší a nezávislejší, ako vtedajší i neskorší profesionálni pracovníci vedeckých inštitúcií a či napokon z tejto občianskej odvahy a statočnosti nevyplýva aj jeho odvaha k interdisciplinárnosti, ktorá neraz chýba kultúram expertov, ako na to poukazuje Adam Bžoch v svojej znamenitej štúdii. Alebo inak povedané - či v takých vedných odboroch, ako je umenoveda, psychológia či filozofia neznamenajú také ľudské atribúty ako intuícia, fantázia, imaginácia, talent, nadšenie a charakter amatéra viac ako vedecká akríbia jednostranného odborníka...

Juraj Mojžiš a Adam Bžoch vykonali kus priekopníckej a v nejednom ohľade aj objaviteľskej práce. Majú neoceniteľnú zásluhu na tom, že vrátili dve významné osobnosti do povedomia dnešnej spoločnosti a že ich začlenili do kontextu súčasnej umenovedy a filozofie ako živé články tvorivého myslenia, v ktorom to vedecké, racionálne a to básnické sa navzájom nevylučujú, ale naopak splývajú ako dve základné a nerozlučné zložky nášho duchovného života.

Autor (1922) je spisovateľ Mojžiš, J.: Znepokojené múzy. Sorosovo centrum súčasného umenia - Slovensko 1999 Bžoch, A.: Karol Terebessy - Jazyk, kultúra a hlbinná psychológia. Kalligram 1999

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama