Reklama
Reklama

Taký bol prezident Jozef Tiso

Tisova garda, najmä jej tzv. kresťanskí historici, veľmi dobre vycítili, že najohavnejším fľakom na tvári prezidenta vojnovej SR bolo vydanie Židov do nacistických likvidačných táborov. Preto si vymysleli legendu, že iniciátorom deportácií bol Vojtech Tuka s Alexandrom Machom a Jozef Tiso tomu nemohol zabrániť.
Počet zobrazení: 5529

 

Tisova garda, najmä jej tzv. kresťanskí historici, veľmi dobre vycítili, že najohavnejším fľakom na tvári prezidenta vojnovej SR bolo vydanie Židov do nacistických likvidačných táborov. Preto si vymysleli legendu, že iniciátorom deportácií bol Vojtech Tuka s Alexandrom Machom a Jozef Tiso tomu nemohol zabrániť.

Postupne pridávali ďalšie výmysly, až namaľovali Tisov portrét ako dobrodincu Židov. Objektívnou pravdou je to, že prvý raz sa za vyriešenie tzv. židovskej otázky na Slovensku verejne vyslovil už koncom roku 1935 Karol Sidor. Ako poslanec za HSĽS v Národnom zhromaždení ČSR žiadal vyviezť Židov do Birobidžanu - Židovskej autonómnej republiky v ZSSR. Tento návrh sa stretol s veľkým odporom iných strán.

Krátko po vzniku slovenského štátu ľudácka vláda nastolila otázku, ako zbaviť Židov majetku a odstrániť ich z hospodárskeho a spoločenského života. Problematiku najprv zaradili do Hospodárskeho úradu kancelárie premiéra, kde bol vedúcim horlivý byrokrat Augustín Morávek. Od septembra 1940 prešla celá agenda na Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ), ktorého prednostom sa stal práve Morávek. Do jeho kompetencie patrilo aj prideľovanie arizovaného majetku Nežidom.

Jednou ranou dve muchy Koncom roku 1939 uzavrela slovenská vláda s nemeckou dohodu o poskytnutí pracovných síl do Ríše a Protektorátu Čechy a Morava, lebo to považovala za výhodné. Očakávala z toho finančný zisk, vyriešenie nezamestnanosti a propagandistický príspevok k "vojnovému úsiliu" hitlerovského Nemecka. Spočiatku sa robotníci ochotne hlásili do Ríše, no počas roku 1940 nastala u nás vojnová konjunktúra, roboty sa našlo dosť i doma. Na druhej strane západní spojenci začali bombardovať nemecké mestá a tak tu práca už nebola atraktívna. Lenže nacisti potrebovali čím ďalej, tým viac pracovných síl. Od Slovenska žiadali zvýšenie kontingentu takmer o sto percent.

Vyše dvojtýždňové rokovanie predstaviteľov nemeckých a slovenských pracovných úradov sa skončilo 21. januára 1942 konštatovaním bratislavskej vlády, že nie je v stave naplniť požadovaný počet robotníkov. Zástupcovia slovenského Ústredného pracovného úradu však navrhli nemeckému kolegovi Sagerovi, že dodajú 20 tisíc mladých Židov. Lenže všetko, čo sa týkalo Židov, patrilo v Nemecku do kompetencie Himmlerovho Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (RSHA). Sager ako pracovník iného rezortu to musel prerokovať s RSHA, kde o židovskej kauze rozhodoval Adolf Eichmann. Nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin dostal už 16. februára z Ribbentropovho ministerstva zahraničných vecí telegram, že ríšska vláda súhlasí s ponukou. Morávek, Koso, Tuka a Mach vedeli, že na Slovensku sa dá zohnať maximálne 17 000 mladých práceschopných mužov, súčasne privítali rýchlu ochotu Nemcov. A tak sa rozhodli vyviezť z krajiny všetkých Židov. Teda aj ženy, deti a starcov, aby sa netrhali rodiny, lebo by to vraj bolo v rozpore s učením cirkvi.

V Bratislave vtedy pôsobil Eichmannov poverenec Dieter Wisliczeny a toho Dr. Koso v mene ľudáckej vlády požiadal, aby v Berlíne získal kladnú odozvu na predloženú iniciatívou. Koncom februára Wisliczeny odcestoval s úradníkom ÚHÚ Dr. Zimanom do nemeckej metropoly. Eichmann im oznámil, že Heinrich Himmler súhlasí, no s dvoma podmienkami: slovenská vláda pozbaví všetkých Židov určených na deportáciu štátneho občianstva a za každého zaplatí Ríši 500 mariek ako trovy spojené s ich prijatím. Ihneď po návrate do Bratislavy referovali Ziman a Wisliczeny o výsledku svojej misie. Ministerský predseda pri tom požiadal Eichmannovho poverenca, aby diplomatickou cestou vyžiadal z Berlína potvrdenie súhlasu na uskutočnenie tohto plánu. Tuka nevyčkal na oficiálne dobrozdanie, zvolal na 3. marca ministrov a oboznámil ich o celej akcii. Po zasadaní vydali vyhlásenie: ,,Ministerský predseda oznamuje, že predstavitelia nemeckej vlády vyjadrili súhlas prijať všetkých Židov zbavených slovenského štátneho občianstva. Ministerstvo vnútra podalo na vládnom zasadnutí podrobné oznámenie o prevedení Židov a vláda vzala jeho oznámenie na vedomosť."

O tri dni predniesol Tuka toto uznesenie na rokovaní Štátnej rady, kde oznámil, že sa transporty začnú hneď v marci a skončia v auguste 1942. Mesačne sa železnicou plánuje vyviezť 20 000 osôb. Štátna rada to vzala na vedomie. Jej členmi boli aj biskup Ján Vojtaššák a predseda Spolku sv. Vojtecha Pöštényi, ktorí chceli urobiť zadosť svojmu katolíckemu svedomiu. Preto žiadali, aby sa vláda postarala, že pokrstení Židia budú na nových miestach oddelení od ostatných a budú mať k dispozícii kňaza a kostol.

Agilný rabín Frieder Už koncom januára 1942 sa tieňová Židovská rada v Bratislave dozvedela o tomto úmysle. Na Slovensku sa pod viechami, v krčmách a najmä medzi novinármi komentovali správy z vlády, Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy a ÚHÚ päť minút po tom, čo boli "tajne" prerokované. O mnohých ľudáckych činiteľoch sa povrávalo, že majú priateľské styky so Židmi. O Dr. Antonovi Vaškovi, prezývanom židovský kráľ, sa vedelo, že si medzi kartárskymi kumpánmi nedával zámok na jazyk.

Zrejme aj spravodajskými kanálmi cez Švajčiarsko prenikli informácie o zámere nacistov vykynožiť európskych Židov. Práve v tom čase na tajnej konferencii zorganizovanej Reinhardtom Heydrichom vo Wansee vyhotovili realizačný plán "konečného vyriešenia židovskej otázky". Ak sa totiž britská tajná služba o tom dozvedela bezprostredne (a to bol hlavný dôvod, prečo Angličania odporučili čs. exilovému ministerstvo obrany spáchať na Heydricha atentát), je možné, že sa čosi z toho dostalo i do židovských kruhov na Slovensku, ktoré konali s predstihom a rýchlo. Týždeň pred spomínaným zasadaním vlády - 25. februára sa zišla skupina židovských predstaviteľov, aby sa poradili na ďalších krokoch. Rozhodli sa, že Zväz židovských náboženských obcí a zväz rabínov sa obrátia memorandom na prezidenta Tisu s prosbou o milosť. Budú internovať aj u hospodárskych činiteľov s uvedením ekonomických a finančných škôd, ktoré by boli zapríčinené deportáciou. A vyzvú katolícke i evanjelické duchovenstvo, aby zabránili strašným následkom tohto plánu.

Veľmi agilný rabín z Nového Mesta nad Váhom Armín Frieder sa už 27. februára zišiel s ministrom školstva Jozefom Sivákom, od ktorého dostal typ: stretnúť sa osobne s Tisom prostredníctvom lekárničky Balegovej v Bánovciach nad Bebravou, u ktorej sa prezident zastavil, keď chodieval cez víkendy na svoju farnosť. Sivák mu doporučil, aby oslovil aj predstaveného jezuitskej rehole Mikuša, ktorý bol Tisovým spovedníkom, a aby navštívil vatikánskeho nuncia v Bratislave Giuseppe Burzia.

Za jezuitským provinciálom zašiel Frieder hneď na druhý deň. Po zobrazení hrozivej situácie Mikuš vyslal do Ríma zvláštneho posla. Frieder prostredníctvom židovského lekára v Slovenskom Mederi (patril do horthyovského Maďarska) poslal matke Šaňa Macha srdce drásajúci list s prosbou, aby zasiahla. Tá vyhovela, synovi napísala, aby "mal na mysli svoje vlastné deti, keď mieni vyviezť židovské". Minister vnútra sa nedal obmäkčiť a na zasadaní Štátnej rady 26. marca komentoval matkin list slovami: "Človek žasne, aké cesty si Židia nájdu na zabránenie uskutočnenia plánov vlády!"

Neoblomný prezident Spomínané memorandum sa malo doručiť iba Tisovi, avšak zostavovatelia ho poslali aj členom vlády, poslancom, predstaviteľom cirkví a vplyvným osobám verejného života. Prezidentovi dokument odovzdali 5. marca. O tom, že si ho prečítal, svedčí jeho parafa s poznámkou "A. A." - ad acta, čiže nadobro odložiť. Friederovi sa podarilo prostredníctvom pani Balegovej stretnúť s Tisom 8. marca, keď mu priniesol ďalší spis slovenských rabínov, v ktorom kajúcne prosili o udelenie milosti, lebo - ako otvorene zdôrazňovali - deportácie Židov by znamenali ich fyzické vyhubenie. Ale ani tento alarmujúci list na Tisu nezapôsobil.

Avšak memorandum malo za následok reakciu cirkevných činiteľov. Burzio ho dostal 6. marca, hneď na druhý deň navštívil Tuku a vyslovil názor, že transporty Židov by znamenali neľudský a nekresťanský akt. Biskup Jantausch v tejto záležitosti intervenoval 10. marca priamo u Tisu. O dva dni na to sa v Nitre zišli slovenskí biskupi a uzniesli sa, že budú naliehať na vládu a prezidenta, aby ustúpili od rozhodnutia vyviezť slovenských Židov do okupovaného Poľska. Navrhli, aby sa našlo iné riešenie, ktoré "by nebolo v protiklade s prirodzenými a božskými zákonmi". 14. marca si štátny sekretár kardinál Luigi Maglione predvolal vyslanca SR vo Vatikáne Sidora a požiadal ho, aby Tisovi a Tukovi odovzdal oficiálny protest Svätej stolice. Na jej pokyn sa Burzio stretol 25. marca s Pösténym, lebo na ďalší deň mala Štátna rada rokovať o okamžitom začatí deportácií, a presviedčal ho, aby na zasadaní predniesol protest.

Všetky tieto akcie ostali bezúspešné. Tiso sa nedal presvedčiť a ešte v marci vyslali do táborov smrti prvé transporty. Slovenské železnice lámali rekordy: obyčajný nákladný vagón mal kedysi pre vojenské účely nápis "Pre šesť koní alebo 40 mužov." Avšak vozne vypravované zo Žiliny bývali natoľko preplnené, že deportovaní si sotva mohli posadať na dlážku. Akcia sa musela vykonávať rýchlo preto, aby bola do predpokladaného termínu - augusta 1942 - ukončená a aby sa maximálne vyťažili vagóny. Nemci totiž pripravovali jarnú ofenzívu, a tak sa doprava po železnici smerom na východ v prvom rade používala pre potreby frontu.

Veční rivali v HSĽS Podľa svedectiev biskupov Andreja Škrábika a Karola Kmeťku pripravili na základe výsledkov porady v Nitre 12. marca pastiersky list, avšak ten nebol v katolíckych kostoloch čítaný a zrejme ani farárom doručený. Prečo? Tuka ťažko znášal, že 6. októbra 1938, keď sa tzv. žilinskou dohodou intronizovala HSĽS na bezkonkurenčného gubernátora Slovenska, zožal všetku slávu Tiso. Teda nie univerzitný profesor Tuka, ktorý už pred 15 rokmi skoncipoval na objednávku Andreja Hlinku text návrhu zákona o slovenskej autonómii a potom trpel v českom žalári. Noví mocipáni ho odmenili len kreslom rektora bratislavskej univerzity. Po Mníchove to však bol on, kto prvý zašiel za Adolfom Hitlerom a predniesol mu hold, aký sa v stredoveku skladal lénnemu pánovi: "Mein Führer, osud svojho národa vkladám do vašich rúk!" Hitler vedel, že Tuka by bol najposlušnejší zo slovenských politikov, no vycítil i to, že Ríši nestačí iba jeho oddanosť.

Ribbentropov splnomocnenec Weesenmayer mal v marcových udalostiach roku 1939 za úlohu nájsť osobnosť, ktorá by zaručila poslušnosť väčšiny obyvateľstva. Našiel ju a 13. marca doprevádzal do Berlína k Hitlerovi Tisu. Keď Weesenmayera po vojne vypočúvali ako svedka, tvrdil, že pre záujmy Ríše by bol síce vyhovujúcejší v roli odtrhnutia Slovenska od Prahy Tuka, ale prednosť dali Tisovi. Bolo totiž verejným tajomstvom, že medzi ľuďmi Tuka, odsúdený v roku 1929 za velezradu v prospech Maďarska, nemal dôveru. Tiež je známy Hitlerov výrok, keď upokojoval vysokých generálov SS, že musia robiť štafáž "tomu tlstému popovi": "Pamätajte si raz navždy, že Slováci veria farárom. Tiso je farár a Tiso verí mne!" Ešte raz sa pochvalne vyjadril o slovenskom prezidentovi po deportáciách: "Vidíte, ako nám ten farárik posiela Židov?!"

Pri cynickej hre o politickú moc na Slovensku zohrali Židia úlohu žolíka. Ťažko hádať ex post, aký účinok by malo prečítanie chystaného protestného pastierskeho listu biskupov v kostoloch, ale hladina ľahostajnosti k osudom deportovaných by sa iste rozvlnila. Pritom najmä na začiatku roku 1942 potreboval Hitler na Slovensku pokoj, keď jeho plán obsadiť Moskvu do Vianoc 1941 zmaril "generál Zima" a nevídaný odpor Červenej armády. Wehrmacht chystal mohutnú ofenzívu. Bolo treba viac vojakov, viac tankov, viac lietadiel, ale aj viac policajtov a poriadku.

Príčina: neuznávali Vykupiteľa Himmlerovo gestapo sledovalo zápas medzi Tukom a Tisom. Keď sa v Berlíne dozvedeli, že slovenský episkopát pripravuje otvorený protest proti transportom, logicky usúdili, že Tiso ako radový kňaz biskupov poslúchne a Tuka to využije ako svoj tromf. Preto Ribbentropovo ministerstvo 23. marca 1942 zaslalo Ludinovi telegram s dôrazným príkazom: "V nijakom prípade nesmiete pripustiť, aby deportácie Židov zapríčinili vnútropolitické ťažkosti." Tiso však dal voľnú ruku Tukovej iniciatíve a tak Ludin mohol do Berlína s uspokojením telegrafovať: "Slovenská vláda dala súhlas k deportáciám bez akéhokoľvek nemeckého tlaku. Aj prezident republiky pripojil svoj súhlas napriek pokusom o odpor slovenského episkopátu." Pre ilustráciu ako spľasla bublina odporu biskupov aspoň jedna veta z Katolíckych novín z 26. apríla: "Tragédia židovského národa väzí v tom, že neuznávajú Vykupiteľa a pripravili mu hroznú smrť kríža."

Podľa písomného hlásenia Dr. Vaška Machovi bolo k 25. júnu 1942 zo Slovenska deportovaných 52 000 Židov, asi 10 000 ich utieklo do Maďarska, nezistený počet sa skrýval. Transportom nepodliehali tí, čo vykonávali službu vo vojenských pracovných útvaroch, väzni a tí, čo získali výnimku. Ich presným zoznamom podľa spomínaného hlásenia ministerstvo vnútra nedisponovalo, no podľa odhadu tzv. prezidentskými výnimkami bolo dočasne chránených spolu s rodinnými príslušníkmi najviac tisíc ľudí. V auguste transporty zastavili, ale nie zásluhou prezidenta. Na cirkevnej slávnosti vo sviatok Nanebavzatia Panny Márie 15. augusta 1942 kňaz Tiso v kázni zdôraznil, že je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa - Žida a dodal: "Láska k sebe je Božím príkazom a tá mi rozkazuje, aby som odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život... V tom zmysle robíme a budeme robiť i ďalšie poriadky." Sľubované pokračovanie slovenského holokaustu prišlo po vypuknutí Povstania.

Autor (1911) bol prokurátorom pred Národným súdom. Ukážka z pripravovanej knihy Ako som zastupoval československý štát.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama