Reklama

Putin ako najvyšší veliteľ

Prezident Ruskej federácie v súlade s článkom 84 Ústavy RF formuluje stratégiu vnútornej a zahraničnej politiky. Éra bývalého prezidenta bola spojená s mnohými prešľapmi práve vo vzťahu k zahraničiu. Boris Jeľcin totiž vychádzal z naivnej predstavy o svetovej politike a súbežne pestoval v krajine veľmocenský reflex.
Počet zobrazení: 1243

Prezident Ruskej federácie v súlade s článkom 84 Ústavy RF formuluje stratégiu vnútornej a zahraničnej politiky. Éra bývalého prezidenta bola spojená s mnohými prešľapmi práve vo vzťahu k zahraničiu. Boris Jeľcin totiž vychádzal z naivnej predstavy o svetovej politike a súbežne pestoval v krajine veľmocenský reflex. Vladimir Putin je iný. Plody veľmocenského reflexu dokáže správne zužitkovať, a najmä nie je naivný.

Ak sa s odstupom času zamyslíme nad príčinami volebného víťazstva Vladimira Putina, zistíme, že spoločnosť v ňom videla a vidí jediného politika schopného riešiť krkolomné témy Ruska. Napríklad Čečensko. Ďalej, Putin bol (paradox kampane) jediným kandidátom, ktorého spoločnosť nespájala s Jeľcinom a jeho slabým a bezmocným režimom. Putin jasne artikuloval svoju strategickú víziu - do rokov 2015-2020 pretaviť súčasné chaotické Rusko do fungujúcej postindustriálnej spoločnosti s nezanedbateľným reálnym vplyvom na chod svetových udalostí. Preto Rusko čakalo na nového a najmä silného vodcu, ktorý - nehľadiac na sociálnu paralýzu spoločnosti a ekonomický kolaps krajiny - rozkrúti kolesá zbrojárskych podnikov a vytiahne z rukáva tézu, že Rusko musí byť veľmoc a jedno z vplyvných centier multipolárneho sveta. A prečo nie?

Ako námorná veľmoc Putin ešte ako zastupujúci prezident RF podpísal 10. 1. 2000 výnos číslo 24, ktorým vstúpila do platnosti Koncepcia národnej bezpečnosti RF. Z koncepcie vyplýva, že na začiatku nového tisícročia bude zahraničná politika Ruska orientovaná na zabezpečenie vhodných podmienok pre ekonomický a sociálny rozvoj krajiny s cieľom zachovania globálnej a regionálnej stability. Spomínajú sa tam aj ozbrojené sily, ktoré musia byť schopné pomocou jadrových síl garantovať spôsobenie ľubovoľnému štátu - agresorovi - potrebné škody. Dnes už klasici geopolitiky hovorili o mocenskej rovnováhe vo svete, ktorá má dva póly - pozemnú a námornú moc. Skutočná aktuálna sila štátu je potom postavená na súčte faktorov: vojenské námorníctvo plus obchodné loďstvo a plus námorné základne. Napriek spochybňovaniu si morská ríša, aj v čase globalizačných komunikačných technológií a zvýšenia vplyvu leteckej sily udržala dominantné postavenie. Navyše, podľa už spomenutých klasických koncepcií geopolitiky, Rusko môže byť zlomené len prostredníctvom zmeny pomeru námornej sily. Poznajúc tieto fakty sa potom niet čo čudovať, že pár dní po zvolení nového muža za prezidenta, ktorý by mal zaistiť svetovo-mocenskú diskontinuitu a kontinuitu Ruska éry Jeľcina, je publikovaný prezidentský výnos (Putin ho podpísal 4. 3. 2000) o námornej politike s názvom "Základy politiky Ruskej federácie v oblasti vojensko-námornej činnosti do roku 2010". Nadväzuje na už spomenutú koncepciu národnej bezpečnosti, ale aj na Koncepciu štátnej politiky RF vo vzťahu k budovaniu vojenských štruktúr do roku 2005 a predpokladá, že Rusko sa v politickej oblasti bude všetkými dostupným prostriedkami domáhať prístupu k priestorom a zdrojom svetového mora a blokovať akékoľvek pokusy o diskrimináciu štátnych záujmov Ruska. V ekonomickej oblasti pôjde Rusku o to, aby participovalo na medzinárodnom prerozdelení práce na trhu a na svetových službách, čím by si zaistilo moderný vojensko - námorný vplyv.

Modernizácia flotily Koncepcia, na formulovaní ktorej sa Putin osobne podieľal, upozorňuje aj na potrebu riešenia problémových morských tém Kaspického a Čierneho mora. V oboch prípadoch ide nielen o územné a právne nejasnosti, ale najmä, alebo výlučne len o ropu. Peto je celkom "normálne", že Rusko si svoje pozície bude brániť, aj keď sa v krátkom historickom úseku muselo vysporiadať s prechodom zo štatútu superveľmoci cez veľmoc, globálnu mocnosť, až k regionálnej mocnosti, ktorá má vážne ekonomické problémy a ťažkosti s exportom pozitívnych ideí. V tomto svetle je dosť ťažko pochopiteľné, že Európa sa niekoľko dní po zvolení Putina za prezidenta, bez toho, že by mu dala šancu, pokúsila postaviť Rusko mimo hry. Tento pokus sa skončil pre Moskvu dobre, aj keď Európa bude naďalej veľmi citlivo vnímať Čečensko. Napriek tomu, že pre Putina ako riadneho prezidenta je teraz bytostne dôležité riešiť vnútorné problémy a zahraničie, resp. image Ruska vo svete, bude dočasne na druhej koľaji, našiel si čas, aby zdvihol sebavedomie Rusov ako námornej veľmoci.

Tesne po svojom zvolení sa zúčastnil na veľkých námorných manévroch v Severnom mori. Z paluby jadrovej ponorky K-18 Karélia (NATO ju klasifikuje ako Delta 4) sledoval ostré streľby. Prezidentovi a hlavnému veliteľovi ozbrojených síl Ruska asistovali najmodernejšie bojové ruské lode, ktoré evokujú strašnú silu (o zbraniach a ich ničivej sile pomlčme) - krížnik Admirál Kuznecov, raketový krížnik Peter Veľký alebo protiponorkový krížnik Admirál Čabarenko. Spomenuté lode sa teraz presúvajú do Stredozemného mora. Prezident Putin počas manévrov rokoval a dal súhlas na modernizáciu námorných jadrových síl Ruska. Tak sa môžeme "tešiť" na nové ponorky triedy 941 alebo rakety Bark. Putin ako námorník riešil aj bezpečnosť ekonomického zázemia Ruska. Napríklad najväčšia niklovka na svete Noriľský nikel, nie je schopná premiestňovať svoju produkciu bez intervencie jadrových ľadoborcov. Nikel je strategická surovina a ľadoborce prevádzkuje spoločnosť, kde rozhodujúci balík akcií vlastní ropná spoločnosť LUKOIL.

Potreba Moskvy v geopolitike Rozhodnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy vo vzťahu k Rusku akoby vrátilo čas. Jiří z Poděbrad vo svojom projekte Zmluvy o nastolení mieru v celom kresťanstve z l5. storočia nespomína Rusko ani ako neznámu veličinu. Nemenej slávny Veľký plán ministra francúzskeho kráľa, vojvodu de Sullu, v 17. storočí vylúčil Rusko z Európy. V roku 1868 došiel N. J. Danilevskij k záveru, ktorý sa v Rusku neustále aktualizuje a modernizuje, a to, že "Európa nás nepovažuje za svojich" a G. Zjuganov túto myšlienku rozvádza: "Západ nepotrebuje Rusko, ani demokratické, ani komunistické, ani monarchistické..." Otázkou je, či Parlamentné zhromaždenie RE o týchto faktoroch nevedelo, alebo chcelo cielene spustiť niečo, nad čím nemožno mávnuť rukou. Totiž V. Žirinovskij sa zo Štrasburgu vrátil ako hrdina a v Moskve je dostatok politikov hovoriacich, že skutočná vojna sa začne do troch rokov, keď NATO zaútočí na Rusko. Putin 5. marca 2000 v rozhovore pre BBC pripustil, že Rusko by sa mohlo stať členom aliancie (ZSSR už požiadal o členstvo v roku l950). Naznačil tým, že sa zmieril s rozšírením aliancie o pobaltské štáty, alebo pri presnejšom formulovaní zahraničnopolitických priorít Ruska len lavíruje medzi izolacionalizmom a možnou spoluprácou so Západom? Pri hľadaní odpovede treba hľadieť výlučne na Putina. Ten veľmi dobre pozná domáce pomery a inklinuje k tomu, aby nastolil pevnú ruku a potom teoreticky môže presadiť druhú líniu. Dejiny Ruska nepoznajú demokratický model vládnutia. Ak však bude nový - putinovský nasmerovaný na aktivizáciu kontaktov civilizovaného Ruska s civilizovaným Západom, je efektívne takúto tvrdú ruku akceptovať. Napokon, môžu na tom získať len a len obe strany. Vrátane malých krajín medzi nimi.

Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama